Realita znásilnenia v mnohých krajinách Európskej únie je znepokojujúca, kde definícia tohto trestného činu často nekladie dostatočný dôraz na súhlas. V trinástich krajinách EÚ môže muž, ktorý znásilní ženu, odísť na slobodu s obhajobou "ona nepovedala nie". Tento prístup je základom pre prípady, akým je aj príbeh Gisèle Pélicotovej z Francúzska, ktorá sa stala obeťou opakovaného znásilňovania svojím manželom a ďalšími osobami počas desiatich rokov.
Problém spočíva v tom, že niektoré členské štáty EÚ, vrátane Francúzska, sa bránili prijatiu smernice Európskej komisie, ktorá by definovala znásilnenie na základe chýbajúceho súhlasu. Namiesto toho francúzske právo definuje znásilnenie ako akýkoľvek sexuálny akt spáchaný "násilím, nátlakom, hrozbou alebo prekvapením". Tento úzky výklad má za následok nízky počet odsúdení napriek vysokému počtu nahlásených znásilnení. Vo Francúzsku bolo minulý rok zaznamenaných 25 000 nahlásených znásilnení, no odsúdenia sú zriedkavé. V prípade Gisèle Pélicotovej boli násilníci odsúdení len vďaka dôkazom z jej manžela a jeho vlastnému priznaniu.
Štatistiky potvrdzujú vážnosť situácie. Francúzske orgány vlani zaregistrovali 114 000 obetí sexuálneho násilia, pričom 25 000 z nich boli nahlásené znásilnenia. Odborníci však upozorňujú, že tieto čísla sú konzervatívne, keďže väčšina znásilnení zostáva nenahlásená kvôli nedostatku dôkazov a nejednoznačnej legislatíve. Bez jasného zamerania na súhlas, až 80 % obetí, ktoré podajú obvinenie, vidí svoj prípad odložený ešte pred vyšetrovaním.
Definícia znásilnenia založená na súhlase
Zákon o znásilnení založený na princípe súhlasu už funguje v krajinách ako Nemecko, Švédsko a ďalšie európske štáty. Tento prístup uznáva, že znásilnenie nie je vždy spáchané cudzími ľuďmi za dramatických okolností, ale často sa odohráva v súkromí, bez zjavného násilia. Až dve tretiny znásilnení sa odohrávajú v domácnostiach, často za denného svetla.
Prípady ako La Manada v Španielsku (2016) a prípad Gisèle Pélicotovej vo Francúzsku poukázali na potrebu začlenenia prvku súhlasu do definície znásilnenia. Napriek rastúcemu tlaku verejnosti a množstvu dôkazov je však pokrok pomalý. Hlboko zakorenené rodové stereotypy, ekonomická závislosť a nedostatočné podporné systémy pre obete tvoria prekážky pri dosahovaní spravodlivosti.
Všeobecne uznávané zákony založené na jasnej definícii znásilnenia, ktorá stavia na súhlase, by mohli pomôcť prelomiť mlčanie obetí. Európsky parlament a skupina PPE sa zaviazali pracovať na budúcnosti, kde sa utrpenie žien nebude stretávať s nejednoznačnosťou. Dátum 25. november, Medzinárodný deň odstránenia násilia páchaného na ženách, slúži ako pripomienka nutnosti skoncovať s obhajobou typu "ona nepovedala nie", pretože mlčanie nikdy neznamená súhlas.
Legislatívne zmeny na Slovensku a ich dopad
Na Slovensku došlo k novelizácii Trestného zákona, ktorá priniesla aj skrátenie premlčacej doby pri znásilnení z 20 na 10 rokov. Táto zmena vyvolala silné reakcie, najmä zo strany obetí a ich podporovateľov.
Poslankyňa Lenka Ježová, ktorá sama zažila násilie, kritizovala tento krok, ako aj necitlivé vyjadrenia niektorých poslancov. Jeden z poslancov uviedol, že "žena si iste všimne, že je znásilnená", čím zľahčoval potrebu dlhšej lehoty na nahlásenie činu. Argumentácia, že skrátenie premlčacej doby má ženy motivovať k nahláseniu, je podľa nej cynická a neberie do úvahy skutočné psychologické dopady traumy.
Ženy si podľa Ježovej uvedomujú nielen samotný akt znásilnenia, ale aj spoločenské nastavenie, ktoré často bagatelizuje násilie vo vzťahoch, ponižujúce vypočúvanie na polícii a nedostatočnú podporu. Vypočúvanie na polícii môže byť pre obete extrémne traumatizujúce, s otázkami o detailoch intímnych aktov, ktoré sú ponižujúce a neprípustné.
Osobné skúsenosti ukazujú, ako ťažké je pre obete, najmä ak ide o partnera, deviateho. Reakcia partnera Gisèle Pélicotovej, ktorý uviedol "však si sa nakoniec prestala brániť, tak aké znásilnenie?", poukazuje na problém nepochopenia, že znehybnenie alebo strata vedomého odporu nie sú znakom súhlasu, ale častou reakciou na traumu.
Mnohé obete sa po znásilnení cítia vinné, premýšľajú, či mohli urobiť viac, či ich "nie" bolo dostatočné. Neschopnosť nahlásiť čin na políciu často súvisí s obavou z ďalšieho zneváženia, ponižujúcich výsluchov a s vedomím, že legislatíva nemusí byť na ich strane.
Postup polície sa síce v posledných rokoch zlepšil, najmä čo sa týka spôsobu výpovede obetí, no stále existuje priestor na zlepšenie. V minulosti musela obeť vypovedať viackrát, dnes stačí jedna výpoveď pred kamerou, no personálne nedostatky na polícii stále môžu brániť adekvátnej pomoci.
Väčšina obetí sa necíti byť štátom chránená. Pocit nespravodlivosti a neprávosti pretrváva, najmä keď politici bagatelizujú ich problémy a necitlivo pristupujú k citlivým témam.
Mala by existovať premlčacia lehota na znásilnenie?
Premlčacie lehoty a ich kontroverzia
Skrátenie premlčacej doby pri znásilnení na 10 rokov vyvolalo silnú kritiku. Zatiaľ čo minister spravodlivosti Boris Susko tvrdí, že novela má zabezpečiť spravodlivejšie Slovensko a harmonizuje legislatívu s inými krajinami, opozícia a mnohé ženy ju považujú za krok späť, ktorý pošliapava práva obetí.
Poslankyňa Veronika Remišová poukázala na to, že v niektorých krajinách sa diskutuje o predĺžení premlčacích dôb, nie o ich skracovaní. Poslanec Richard Glück z koalície obhajoval kratšiu premlčaciu dobu s argumentom, že ženy si znásilnenie "všimnú" a mali by ho nahlásiť ihneď, inak ide o vydieranie. Tieto vyjadrenia boli ostro kritizované ako necitlivé a nepochopenie traumy obetí.
Petra Dzvoníková (Petush Nasklee), ktorá prežila sexuálne zneužitie, adresovala politikom ostrý odkaz, v ktorom vyjadrila svoje rozhorčenie nad ich ľahostajnosťou a kopaním "len za seba". Zdôraznila, že politici majú chrániť obete, nie ich zneužívať na svoje politické ciele.
Novela Trestného zákona okrem skrátenia premlčacích lehôt prináša aj zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, zmeny v trestných sadzbách a preferenciu peňažných trestov a trestov domáceho prostredia. Opozícia však tvrdí, že prijatie novely pošliapalo práva žien a detí a že takéto závažné zmeny by sa nemali diať v skrátenom legislatívnom konaní bez odbornej diskusie.
Prezidentka Zuzana Čaputová avizovala, že zváži všetky možnosti, aby novela nenadobudla účinnosť, pričom prijatie novely označila za "zlú správu pre Slovensko".
Dopady na mužské obete a širší spoločenský kontext
Diskusia o znásilnení často opomína mužské obete. Na Slovensku technicky ani nie je možné nahlásiť znásilnenie muža kvôli legislatíve. Mnoho mužov, ktorí zažili sexuálne násilie, sa hanbí o tom hovoriť kvôli obavám z posmechu a nepochopenia. Vnímanie hanby je u mužov odlišné - okrem emočnej záťaže sa stretávajú s posmechom zo strany iných mužov.
Tieto komplexné problémy by mali byť riešené odborníkmi - psychológmi, krízovými centrami - ktorí dokážu posúdiť, či je trauma spracovateľná v daných lehotách a aké sú dopady legislatívnych zmien na životy obetí. Politici by mali viesť odborné diskusie a nie prijímať zákony v skrátenom konaní, ktoré môžu viesť k nepredvídateľným negatívnym následkom.
Trauma sa nedá premlčať, dá sa s ňou naučiť žiť a fungovať. Skrátenie premlčacej doby však môže obetiam sťažiť cestu k spravodlivosti a k psychologickému uzdraveniu. Verejná diskusia o týchto témach, aj keď bolestivá, je nevyhnutná na zmenu spoločenského vnímania a na zabezpečenie lepšej ochrany pre všetky obete.
tags: #zena #znasilnila #dieta