Ježiš Kristus (narodený približne 6 až 4 pred Kr., Herodesovo kráľovstvo - zomrel 30 až 33, Jeruzalem) bol židovský pocestný kazateľ 1. storočia, ústredná postava kresťanstva, najväčšieho náboženstva na svete. Kresťania ho považujú za Mesiáša, Spasiteľa ľudstva a Božieho Syna. Od dátumu jeho narodenia, hoci nepresne vypočítaného, sa tradične odvodzuje dnes používaný kresťanský letopočet.
Ježiš verejne pôsobil približne od roku 28 ako pocestný kazateľ v oblasti dnešného Izraela a západného brehu Jordánu. Hlásal skorý príchod Božieho kráľovstva a vyzýval k obráteniu a pokániu. Okolo roku 30 ho Rimania na naliehanie Židov v Jeruzaleme ukrižovali.
Meno a tituly
Meno Ježiš pochádza z gréckeho mena Ἰησοῦς (Iésous), polatinčeného v stredovekých verziách Biblie. Tvar Iésous sa uvádza v gréckej Septuaginte ako prepis hebrejského mena Jehošua alebo skrátene Ješua, čo znamená „Jahve je spasenie, Spasiteľ, Záchranca“. Jeho pôvodné meno bolo s istotou aramejské, ale nezachovalo sa. Existuje však dôvod veriť, že bolo hebrejské.
Kresťania ho nazývajú aj Ježiš Kristus. Titul Kristus pochádza z gréckeho Christós (Χριστός), čo znamená „Pomazaný“. Toto slovo je pravdepodobne prekladom hebrejského Mesiáš (מָׁשִיחַ), čo doslovne znamená „pomazaný Jahvem“.
Starí kresťania často Ježiša nazývali aj Chrestos, čo znamená „dobrý“. Toto bolo bežné grécke meno, hlavne u spodných vrstiev a otrokov, kde sa kresťanstvo zozačiatku najviac šírilo. Túto formu mena spomínajú už najstarší zachovaní kresťanskí autori ako Justín Mučeník, Klement Alexandrijský, Tertullianus a Lactantius. Najstarší zachovaný datovaný kresťanský nápis z roku 318 tiež obsahuje túto formu. Dve najstaršie zachované biblie zo štvrtého storočia (Codex Vaticanus a Codex Sinaticus) nazývajú kresťanov „chrestianos“ a „chreistianos“.
Ježiš v Biblii
O Ježišovi Kristovi sa v Biblii hovorí zvlášť v štyroch kánonických evanjeliách Nového zákona. Biblia uvádza, že Ježiš bol židovský učiteľ, ktorý kázal evanjelium, uzdravoval choroby a vyháňal démonov mocou Ducha Svätého (Mt 9,35; Sk 10,38). Uvádza sa, že Ježiš sa narodil z panny menom Mária a že bol nevinnne odsúdený Pontským Pilátom na žiadosť židovskej veľrady. Evanjeliá ďalej uvádzajú, že Ježiš zomrel na kríži pri Jeruzaleme a na tretí deň po svojej smrti vstal zmŕtvych. Po zmŕtvychvstaní sa ukázal apoštolom a iným ľuďom a na 40. deň vystúpil na nebesia.
Rodokmeň a narodenie
Evanjeliá uvádzajú Ježišov rodokmeň siahajúci až k Adamovi. Narodil sa v Betleheme panne menom Mária, ktorá ho počala zo Svätého Ducha. Za jeho pozemského otca bol považovaný Jozef Nazaretský, ktorý bol tesárom. Po Ježišovom narodení sa mu prišli pokloniť Mudrci z východu. Kráľ Herodes sa po správe od nich rozhodol povraždiť všetky deti v Betleheme. Jozef po varovaní, ktoré dostal vo sne prostredníctvom anjela, zobral Máriu a Ježiša a utiekli na istý čas do Egypta. Po návrate z Egypta sa usadili v Nazarete.
Verejné pôsobenie
Verejné vystúpenie Ježiša sa začalo Jánovým pokrstením Ježiša v Jordáne. Pri krste zostúpil na Ježiša v podobe holubice Svätý Duch a z neba zaznel hlas hovoriaci „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Ježiš vykonal mnoho uzdravení. Pri príležitosti reči na vrchu sú zaznamenané mnohé časti jeho učenia, vrátane blahoslavenstiev. Vyzýva ku konaniu dobrých skutkov a vyhlasuje, že neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale ich naplniť. Podáva tu aj výklad prikázaní Zákona a učil svojich učeníkov, ako sa majú modliť, naučil ich modlitbu Otče náš.
Počas svojho účinkovania Ježiš okrem uzdravení niekoľkokrát aj vzkriesil mŕtvych. Evanjeliá zaznamenávajú aj podobenstvá, ktoré povedal, napríklad v gerazskom kraji vyslobodil posadnutého, v ktorom bolo mnoho zlých duchov. Ešte pred svojím utrpením vystúpil s Petrom, Jakubom a Jánom na vysoký vrch a tam sa pred nimi premenil. Zjavili sa pritom aj Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním.
Skutočný Život Ježiša Krista Tak, Ako Nikdy Predtým Nebol Odhalený | Kompletný Dokument 4K
Umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie
V svojej eschatologickej reči Ježiš varoval učeníkov pred prenasledovaním. Judáš Iškariotský, jeden z Dvanástich, sľúbil veľkňazom, že Ježiša zradí za 30 strieborných. Pri veľkonočnej večeri Ježiš lámal chlieb, vzdával vďaky a hovoril „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“ Vojaci ho potom korunovali tŕním a vyviedli na Golgotu na ukrižovanie. Spolu s ním ukrižovali aj dvoch zločincov. Keď prešla sobota po Ježišovom ukrižovaní, prišli k jeho hrobu Mária Magdaléna a iné ženy, aby pomazali jeho mŕtve telo. Anjel ženám oznámil, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ježiš bol po zmŕtvychvstaní s tými ženami, s apoštolmi a s veľkým množstvom ďalších ľudí. Na 40. deň po zmŕtvychvstaní vystúpil na nebesia.
Historické a chronologické otázky
Nepoznáme presný dátum Ježišovho narodenia ani jeho smrti. Narodenie Ježiša sa kladie do obdobia od 6 pred Kr. do roku 6 v Betleheme. Evanjeliá Matúša a Lukáša podávajú navzájom rôzne príbehy o jeho narodení. Podľa nich pripadlo Ježišovo narodenie do doby kráľa Herodesa, teda pred rok 4 pred Kr. Tejto chronológii však odporuje zmienka o Quiriniovom sčítaní v Lukášovom evanjeliu, ktoré bolo v roku 6 po Kr.
V súčasnosti sa ukazuje, že určenie Herodesovej smrti na rok 4 pred Kr. mohlo byť nesprávne. Ohľadne dátumu narodenia v ranom kresťanstve existovali rôzne tradície. Najrozšírenejší bol dátum 6. januára, neskôr sa do popredia dostal dátum 25. decembra. Oba dátumy vychádzajú z povery, že bohovia sa rodia (resp. sú počatí) a umierajú v rovnaký deň.
Úmrtie sa podľa biblických údajov kladie do obdobia rokov 31 - 36 v Jeruzaleme. V súčasnosti najviac akceptované dátumy Kristovho ukrižovania sú piatky 7. apríla 30 a 3. apríla 33.
Svedectvá mimo Biblie
Okrem Biblie existuje niekoľko prameňov, ktoré spomínajú existenciu osoby Ježiša Krista, avšak žiadny z ich autorov nebol jeho súčasníkom. Najdôležitejšie z nich sú texty židovského dejepisca Jozefa Flávia, ktorý vo svojich spisoch uvádza: „V tomto čase tam bol Ježiš, múdry človek, ak je vôbec legitímne ho nazývať človekom.“ Existuje však názor, že táto pasáž mohla byť do diela pridaná neskôr kresťanským pisárom.
Rímsky historik Tacitus okolo roku 115 v diele Annales spomína, ako si kresťania („ingens multitudo“) odvodili svoj názov z nejakého Krista, ktorý bol odsúdený za vlády Tibéria prokurátorom v Judei, Pontiom Pilátom. Hlavný spor sa vedie o to, či Tacitus čerpal túto informáciu od kresťanov alebo z rímskych archívov.
Ďalší dôležitý zdroj informácii predstavujú listy Plinia mladšieho cisárovi Trajanovi, datované do roku 112 nášho letopočtu. Plinius si pýta od Trajana radu, ako postupovať pri súdnych konaniach proti obvineným z kresťanstva, pričom spomína, že sa schádzali, spievali piesne na oslavu Krista ako Boha a zaväzovali sa prísahou.
Suetonius vo svojom opise Claudia hovorí o Židoch, ktorí boli vyhnaní z Ríma kvôli tomu, že vytvorili rozruch podnietený nejakým Chrestom, čo biblickí učenci považujú za chybu alebo preklep namiesto Kristom. Opisovaná udalosť sa zvyčajne identifikuje s popisom dvoch Židov vyhnaných z Ríma v Skutkoch Apoštolov 18.2.
Teologické interpretácie
V rámci kresťanstva sa Ježiš odmietol byť politickým vodcom, ale ponúkol oslobodenie od hriechu a jeho dôsledkov. Neustanovuje pozemské izraelské kráľovstvo, ale kráľovstvo Božie. Ježiš je považovaný za definitívne Božie zjavenie, v ktorom Boh oznamuje nielen niečo, ale sám seba.
V katolicizme má byť Ježiš poznaný a jeho poznaním majú byť všetci ľudia zachránení. V kontexte teologických sporov, ako napríklad Arianizmus, sa rozoberá povaha troch božských podstát - Otec, Syn a Duch Svätý - ako troch rozdielnych bytostí.
Marcion (cca 110 po Kr.) nedokázal nájsť spoločný jazyk pre pomstychtivého boha Starého zákona a mierumilovného boha Nového zákona. Odmietol spisy Starého zákona a učil, že Ježiš nebol Synom Boha Židov.
Umelecké a mozaikové zobrazenia
Narodenie Ježiša Krista je častou témou v umení. Napríklad v chráme v Arcidiecéze Detroit bola realizovaná rozsiahla mozaika, ktorá zahŕňa ikonu Narodenia Ježiša Krista. Táto ikona zdôrazňuje postavu Panny Márie, ktorá sa obetovala pre vtelenie Boha, a porovnáva toto vtelenie s Babylonskou vežou. Pozornosť je venovaná aj jasliam pripomínajúcim hrobku a postave sv. Jozefa ako obrazu váhavého človeka.
V inom projekte v Gréckokatolíckej cirkvi v Spišskej Novej Vsi bola realizovaná mozaika Narodenia Ježiša Krista, ktorá uzatvára priestor svätyne. Táto ikona poukazuje na obetu Márie, na symboliku jaslí ako hrobky a na Ježiša ako Mesiáša, ktorého príchod pohol aj hviezdou.
Vývoj osláv Narodenia Krista
Kresťania zo začiatku oslavovali ako sviatok len smrť Ježiša Krista. Včasnokresťanský autor Origenes uvádza, že nie je potrebné sláviť narodenie Krista, lebo dôležitejšou udalosťou bola jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Chcel tiež poukázať na to, aby sa kresťania dištancovali od pohanských obyčají, keďže vyznávači nekresťanských náboženstiev slávili predovšetkým sviatky zrodenia svojich bohov.
Neskôr kresťania pridali aj sviatok narodenia Krista, ktorý bol určený na 25. december. V tento deň pohania slávili deň zrodenia Nesmrteľného Slnka (Sol Invictus) a narodenie boha Mithru. Sol bol boh slnka, ktorého uctievali Rimania. Mithra bol perzským božstvom, ktoré porazilo nebeského býka a prinášalo vzkriesenie mŕtvych. Niekedy medzi rokmi 274 a 336 začali kresťania oslavovať narodenie Ježiša ako „Slnka spravodlivosti“ na deň Nesmrteľného slnka čiže Sola Invicta. Vo Sv. Písme sa tento výraz spomína v knihe proroka Malachiáša. V kresťanskom umení sa občas objavuje zobrazenie Ježiša Krista v slnečnom voze ako nového svetla a slnka spravodlivosti.
Vo východných častiach Rímskej ríše pripadalo slávenie narodenia Krista na 6. január (Traja králi, Zjavenie Pána - Epifania), čo bol aj deň narodenín boha Aiona.
Betlehemská hviezda a Mudrci
Keď sa Ježiš narodil, prišli do Jeruzalema traja mudrci (mágovia) z východu. Navštívili kráľa Herodesa a pýtali sa ho, kde sa narodil nový židovský kráľ, lebo videli jeho hviezdu a chcú sa mu pokloniť. Herodes sa preľakol a dal si zavolať zákonníkov, ktorí mu povedali, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. Mágovia nasledovali hviezdu až došli na miesto, kde bol malý Ježiš s Máriou a klaňali sa mu, priniesli mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. Vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi a išli inou cestou do svojej krajiny.
Bežnou interpretáciou je, že to boli zoroastrijskí kňazi, ktorí boli kompetentní v pozorovaní hviezd. Niektorí bádatelia predpokladajú, že mágovia spomenutí v Matúšovom evanjeliu boli silne ovplyvnení judaizmom. Rímske správy ukazujú, že mágovia praktizovali astrológiu na celom Blízkom východe.
Existuje viacero možných interpretácií Betlehemskej hviezdy. Mohla to byť Halleyova kométa, pozorovaná v roku 12 pred Kr. Mohlo ísť aj o konšteláciu Saturnu a Jupitera (7.-6. pred Kr.) alebo konjunkciu Jupitera s Regulom (3. pred Kr.) či Venuše s Regulom (2. pred Kr.). Mohlo ísť aj o supernovu pozorovanú v súhvezdí Kozorožec okolo roku 5 pred Kr.
Sčítanie ľudu a chronologické problémy
Evanjelium podľa Lukáša uvádza edikt cisára Augusta oznamujúci celosvetové sčítanie ľudu v čase Quiriniovho miestodržiteľstva v Sýrii. Toto sčítanie bolo vykonané roku 6 po Kr. Chrám Monumentum Ancyranum však spomína ešte iné sčítanie z roku 8/7 pred Kristom. V roku 8 pred Kristom sa uskutočnilo sčítanie ľudu v celej Rímskej ríši, v ktorom boli zapísaní len rímski občania.
Tu vyvstáva problém, ktorý komplikuje datovanie narodenia Ježiša. Niektorí spochybňujú zvyčajné chápanie slova „prvá“ v Lukášovom evanjeliu, pričom ho prekladajú ako „predchádzajúci“. Quirinius nemá v Ježišovom príbehu žiadnu funkciu, ak nemá poskytnúť časové označenie.
Aj napriek nejasnostiam v problematike datovania narodenia Ježiša máme dva rámce: širší, ktorý zahŕňa obdobie od 12 pred Kr. po 6 po Kr., a užší, ktorý pokrýva približne obdobie rokov 8/7 až 4 pred Kr.