V utorok 17. mája 2022 sa v Slovenskom národnom divadle v Bratislave konala vernisáž výstavy venovanej trojici významných režisérskych osobností, ktoré svojim jedinečným a originálnym rukopisom takmer štyri desaťročia kreovali nielen operný súbor SND, ale z pozície pedagógov aj opernú réžiu na Slovensku. Sú nimi Miroslav Fischer, Július Gyermek a Branislav Kriška.
„V dnešnej dobe globalizácie a hosťujúcich umelcov si to už mladšia i stredná generácia divákov asi ťažko predstaví, ale od polovice päťdesiatych až do začiatku deväťdesiatych rokov kreovala inscenačno-dramaturgickú tvár Opery SND takmer výhradne táto trojica režisérov. V nasledujúcich desaťročiach, až do začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa k slovu prihlásila nová generácia režisérov (Marián Chudovský, Pavol Smolík, Martin Bendik) či konvertita z činoherného divadla Jozef Bednárik, sa Miroslav Fischer, Július Gyermek a Branislav Kriška podpísali pod drvivú väčšinu inscenácií v SND.“
„Touto výstavou sme chceli vzdať hold umelcom, ktorí operu milovali a rozumeli jej, ctili si remeslo i kumšt, a operné divadlo formovali nielen z režisérskych či dramaturgických pozícií, ale aj ako pedagógovia nastupujúcich operných generácií na bratislavskom konzervatóriu a VŠMU. Jednoducho, boli profesionálmi každým cólom svojej existencie. Výstava nadväzuje na dlhoročnú, kontinuálne pestovanú tradíciu Divadelného ústavu, ktorý reflektuje významné výročia tvorcov a interpretov. Idea venovať ju trojici operných režisérov vznikla ešte v minulom roku pri príležitosti deväťdesiatky Branislava Krišku (1931 - 1999) a Júliusa Gyermeka (*1931).“
Miroslav Fischer
Miroslav Fischer sa narodil 6. decembra 1932 v Seredi, zomrel 23. apríla 2013 v Bratislave. Bol prvým absolventom štúdia opernej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V Opere SND pôsobil ako režisér, istý čas bol šéfom súboru a riaditeľom divadla. Popri SND režíroval v Banskej Bystrici, Košiciach, v bratislavskej Komornej opere a v miestach svojho pedagogického pôsobenia - na VŠMU a konzervatóriu v Bratislave, a spolupracoval aj s Československou televíziou.
Jeho tvorbu na výstave predstavuje päť panelov, na ktorých sú snímky z jeho réžií na operných javiskách aj mimo jeho domáceho pôsobiska. Fischerove zrelé roky, expresívne drámy ako aj divadelné výzvy 20. storočia.
„Režisérskemu naturelu Miroslava Fischera väčšmi vyhovoval žáner drámy inklinujúcej k naturalizmu než tituly, ktoré si vyžadovali vyššiu mieru štylizácie, a lepšie mu sedela opera tragická než komická. Priorita jeho práce spočívala v detailnom hereckom vedení interpretov a v dramaticky silnom, realisticky vernom aranžovaní príbehov.“
Július Gyermek
Július Gyermek sa narodil 18. apríla 1931 v Dolných Hámroch pri Banskej Štiavnici. Študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave opernú réžiu a v SND začínal ako asistent réžie v činohre a neskôr aj v opere, až sa vypracoval na režiséra Opery SND, ktorú spoluformoval aj z pozície šéfdramaturga. Je libretista, prekladateľ a pôsobil aj ako pedagóg.
„Július Gyermek pristupoval k operným predlohám asketickejšie, netajac sa svojou neláskou ku kulisám. Výtvarnú zložku inscenácií, na ktorých spolupracoval najmä s Pavlom M. Gáborom a neskôr s Vladimírom Suchánkom, oslobodzoval od masívneho mobiliáru a v kontexte slovenskej operno-inscenačnej praxe novátorsky narábal so svetlom. V jeho režisérskej práci sú badateľné dva dramaturgické piliere. Prvým z nich bola tvorba 20. storočia, predovšetkým komického žánru, kde sa minuciózna realistická drobnokresba postáv často spájala s jemným ironickým alebo groteskným nádychom.“
Július Gyermek sa osobne zúčastnil vernisáže. „Táto výstava ma veľmi milo prekvapila. Vďaka nej som si zaspomínal na obdobie svojho pôsobenia v opere. V čase môjho príchodu do SND uvádzali Borodinovu operu Knieža Igor, ktorá ma veľmi uchvátila, z nej predovšetkým Polovecké tance. V SND som začínal v činohre, ale keď som si toto dielo pozrel, rozhodol som sa prejsť do opery, kde som strávil dlhé roky. Práve som dopísal Pamäti, budú mať asi 100 strán,“ uviedol pre Opera Slovakia Július Gyermek.
Branislav Kriška
Branislav Kriška sa narodil 7. januára 1931 v Tisovci a zomrel 30. apríla 1999 v Bratislave. Študoval opernú réžiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Začínal ako režisér a neskôr bol aj dramaturgom opery Štátneho divadla Košice. Následne sa stal režisérom, dramaturgom aj šéfom Opery SND. Krátky čas pôsobil aj ako riaditeľ Štátnej opery v Banskej Bystrici. Dlhé roky bol pedagógom a vedúcim Operného štúdia VŠMU.
„Branislava Krišku, ktorý do SND prišiel až v polovici šesťdesiatych rokov - po pozoruhodnej, divadelným novátorstvom a otvorenosťou k experimentu formulovanej dekáde v košickom Štátnom divadle -, asi najpriliehavejšie charakterizuje kvalitatívna vyrovnanosť inscenácií, ktoré stavali na harmonickej symbióze všetkých zložiek hudobno-divadelnej interpretácie. Od polovice sedemdesiatych rokov je u režiséra badať silnejúcu tendenciu k javiskovému realizmu, avšak bez naturalistických tónov, v ktorých invencia kráčala ruka v ruke so selekciou. Silnú pozíciu v jeho tvorbe Branislava Krišku zastávali diela Giacoma Pucciniho a Leoša Janáčka, ako režisér i dramaturg sa výrazne zaslúžil o presadzovanie pôvodnej slovenskej tvorby,“ opísala režisérsky rukopis Branislava Krišku Michaela Mojžišová.
Anton Bendík: Folklórna legenda
Anton Bendík (* 6. august 1931, Hrušov - † 22. jún 2019, Banská Bystrica) bol známy slovenský folklorista, hráč na jednoradovú heligónku a sólový spevák. Pochádzal z Hrušova, posledné roky prežil vo Zvolene. Počas svojho života sa stal neodmysliteľnou súčasťou veľkých folklórnych festivalov, ako aj mnohých lokálnych podujatí po celom Slovensku a Česku.
Anton Bendík sa narodil 6. augusta 1931 v Hrušove. Pochádza z muzikantskej rodiny. Ako švorročný utrpel vážne popáleniny. Aby mu čas hojenia ubehol rýchlejšie, jeho otec mu kúpil jednoradovú heligónku. Anton Bendík sa naučil hrať na tomto hudobnom nástroji ako samouk a zostal mu verný až do konca života.
Počas života sa oženil s Paulínou Bérešovou z Hrušova. V manželstve sa im narodili dvojičky, ktoré hneď po pôrode zomreli. Následne sa im narodili syn a dcéra. Začiatkom decembra 1997 mu jeho manželka po 46-ročnom manželstve umrela. Posledné roky prežil na Zlatom potoku vo Zvolene u svojej dcéry. Zomrel 22. júna 2019 vo veku 87 rokov.
Anton Bendík sa preslávil hrou na 135-ročnú jednoradovú heligónku značky Hlaváček. Vo svojom vystupovaní na folklórnych slávnostiach a spoločenských akciách po celom Slovensku (folklórne slávnosti vo Východnej, v Detve, Kojšovská heligónka a iné) i Česku originálne interpretoval piesne z Hrušova, čím sa výraznou mierou zaslúžil o šírenie dobrého mena rodnej obce. Jeho interpretácia sa stala nezameniteľná kvôli charakteristickému hlasu. Bol výnimočný a vynikajúci spevák, počas spevu vždy len pokračoval v basovom rytme („kontroval“). Melódiu piesne hral len v predohrách, nespievaných refrénoch a dohrách. Práve týmto pre heligónkovú hru nezvyčajným prístupom si vytvoril nezameniteľný a charakteristický štýl.
Pár mesiacov pred smrťou vydal svoje profilové CD Horička zeľená. Počas svojho života sa stal neodmysliteľnou súčasťou veľkých folklórnych festivalov, ako aj mnohých lokálnych podujatí. Poznali ho všade. Účinkoval vo viacerých televíznych formátoch (Zem spieva, Kapura, Československo má talent, Reflex, Nehaňte ľud môj, TV Folklorika). Svojím milým a spontánnym vystupovaním a, samozrejme, aj samotnou hrou na heligónke si okamžite získal nielen celú porotu, ale aj divákov. Všetci si ho zamilovali a dali mu prezývku - rozprávkový deduško.
„Pozdravujem vás všetkých, ktorí ste ma chceli poznať a spoznali sme sa. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma podporili vydať tento môj dokument, po ktorom som tak veľmi túžil. Dobre mi je pri srdiečku. Keď už tu nebudem, zacnie sa vám za mnou, pustite si kazetku a budete so mnou. Majte radi našu slovenskú ľudovú pesničku, lebo takú piruľku nikde v lekárni nenájdete, ako vám ona bude liečiť vaše srdiečko. Opatrujte sa a majte sa radi,“ napísal v booklete svojho CD.
Anton Bendík ukázal, aká nekonečná môže byť láska k folklóru, úcta k tradíciám a k životu. Bola to legenda. Tento prívlastok Antonovi Bendíkovi bezpodmienečne patrí.