Úvod
Tento text prináša meditácie a modlitby z pobožnosti krížovej cesty so Svätým Otcom Františkom, ktorá sa konala 2. apríla 2021 na Námestí sv. Petra. Meditácie pripravil Skautský zbor „Foligno I“ (Umbria) a rímska Farnosť svätých Ugandských mučeníkov. Slovenský preklad zabezpečili Tomáš Kuník a Marián Gavenda.
Detské kríže a ich váha
V úvode sa zdôrazňuje, že aj deti majú svoje vlastné kríže. Tieto kríže, hoci nie sú ani ľahšie, ani ťažšie ako kríže dospelých, sú skutočné a ťažia ich, dokonca aj v noci. Len Boh vidí a berie vážne tieto detské bremená.
Boh vie, aké je pre deti ťažké naučiť sa nemať strach z tmy a samoty. Vie, aké je náročné, keď sa nedokážu udržať a každé ráno sa budia celí mokrí. Vie, aké je ťažké nedokázať rozprávať tak dobre ako ostatní, rýchlo premýšľať a správne počítať.
Boh je svedkom toho, aké je pre deti ťažké vidieť svojich rodičov hádať sa, búchať dverami a celé dni sa nerozprávať. Vie, aké je pre nich ťažké, keď sa im posmievajú a vidia, že na oslavy ich neberú so sebou. Vie, čo znamená pre deti byť chudobný a musieť sa vzdať toho, čo majú ich kamaráti.
Boh pozná aj ťažkosť detí oslobodiť sa od tajomstva, ktoré ich tak veľmi bolí a nevedia, komu ho povedať zo strachu, že ich zradia, obvinia alebo im neuveria.
Ježiš ako dieťa
Text oslovuje Ježiša ako „drahého dobrého Ježiša“, pripomínajúc, že aj On bol dieťa. Hrával sa, možno padol a ublížil si. Chodil do školy a možno mu nejaká úloha nevyšla. Mal matku a otca.
Ježiš chápe, že dnešným deťom sa občas nechce poslúchať, keď im rodičia hovoria, aby si spravili úlohy, vyniesli smeti, ustlali si posteľ a upratali detskú izbu. Vie aj to, že nie vždy deti idú s veľkou radosťou na náboženstvo a na pobožnosti.
Ježiš vie aj o deťoch vo svete, ktoré nemajú čo jesť, nemajú vzdelanie, sú využívané a nútia ich bojovať. Prosí sa o pomoc pre tieto deti, aby každý deň niesli svoje kríže tak, ako On niesol ten svoj. Prosí o pomoc, aby sa stávali stále lepšími a boli takými, akými si ich Boh želá mať.
Ďakuje sa Bohu za to, že je deťom vždy nablízku, nikdy ich neopúšťa, hlavne vtedy, keď majú strach, a že im dal anjela strážcu, ktorý ich každý deň chráni a svieti im na cestu.
Meditácia nad Pilátovým konaním
V druhej zastávke krížovej cesty sa spomína príbeh o odsúdení Ježiša. Pilát sa snažil Ježiša prepustiť, ale dav kričal: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Pilát sa napokon rozhodol vyhovieť ich žiadosti.
Text konfrontuje tento biblický príbeh s osobnou skúsenosťou. Rozprávač spomína na obdobie, keď bol prvák a jeho spolužiak Marco bol obvinený z krádeže desiaty. Hoci vedel, že to nie je pravda, ostal ticho, pretože to nebol jeho problém a všetci ukazovali na Marca.
Rozprávač priznáva, že sa hanbí a cíti bolesť za svoje vtedajšie konanie. Uvedomuje si, že mohol Marcovi pomôcť, povedať pravdu a uviesť všetko na pravú mieru. Namiesto toho sa zachoval ako Pilát a „umyl si ruky“. Dnes to veľmi ľutuje a želal by si mať viac odvahy, počúvať hlas svojho srdca a pomáhať priateľovi v ťažkostiach.
Zdôrazňuje sa, že spravodlivosť je síce cesta do kopca s prekážkami, ale Ježiš je po boku, pripravený podporiť a pomôcť.
Prosí sa o jednoduché a úprimné srdce, aby bolo možné mať odvahu a silu kráčať v Božej spravodlivosti, aj keď to nebude ľahké, pripomínajúc slová žalmu: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.“
Súcit a previnenie
V ďalšej meditácii sa opisuje situácia, keď muži, ktorí strážili Ježiša, sa mu posmievali, bili ho, zakryli mu tvár a vypytovali sa ho: „Prorokuj, hádaj, kto ťa udrel!“
Tento obraz kontrastuje s osobnou spomienkou na triedne čítanie knihy „O čajke a kocúrovi“. Keď na rad prišla Martina, plietla si písmená a vety strácali zmysel. Rozprávač a ostatní sa jej smiali. Martina zostala červená v tvári, s podlomeným hlasom a očami plnými sĺz.
Rozprávač si uvedomuje, že hoci sa jej možno nechceli vysmievať, ich smiech jej spôsobil veľa bolesti. Upozorňuje, že prenasledovanie nie je len vzdialená spomienka, ale situácie, keď naše skutky môžu súdiť, zraňovať a ponižovať brata či sestru.
Zdôrazňuje sa, že spôsobiť niekomu bolesť nám mohlo niekedy priniesť chvíľkovú radosť, maskujúc vlastné starosti. Ježiš nás naučil milovať a v jeho láske sa nachádza odpoveď na každé utrpenie. Je potrebné byť ochotný zniesť všetko, len aby sme neublížili druhým, ale naopak, aby sme im preukazovali dobro.
Prosí sa, aby nič neodlúčilo od Ježišovej lásky a aby sme vedeli milovať našich menej šťastných bratov a sestry.
Pád a povzbudenie
V piatej triede základnej školy bol rozprávač najlepší v matematike. Keď si prvýkrát prečítal „nedostatočný“, cítil sa ako nula, doľahla na neho ťažoba neočakávanej prehry a bol sám. Tento moment ho však posilnil - doma ho rodičia povzbudili a dali mu zakúsiť ich lásku. Vstal a pokračoval v usilovnom učení.
Tento zážitok slúži ako paralela k Ježišovmu pádu pod ťažkým krížom. Uvedomuje si, že každý deň môžeme padať, ale Ježiš je vždy s nami, drží nás za ruku, berie na seba ťarchu našich krížov a znovu v nás zapaľuje nádej.
Prosí sa Ježiša, aby ho ochraňoval na jeho ceste a daroval mu silu niesť jeho ťažoby spolu s Ním.
Modlí sa, aby Boh obťažil naše utrpenia a zdieľal ich až po kríž, ktorý drví a ponižuje. Prosí, aby nás Boh neopúšťal pod ťarchou našich krížov, ktoré sa nám občas zdajú príliš ťažké.
Mária, Matka a podporovateľka
V ďalšej meditácii sa spomína svadba v Káne Galilejskej, kde Ježišova matka Mária oznámila: „Nemajú víno.“ Ježišova odpoveď „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ a jej pokyn obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“
Táto situácia je prirovnaná k materinskej láske. Keď rozprávač myslí na svoju mamu, vidí jej láskavú tvár, cíti teplo jej objatí a uvedomuje si jej celú lásku k nemu. Sprevádza ho všade, pomáha mu s domácimi úlohami, upokojuje ho v ťažkých snoch a čaká pri ňom, kým znova zaspí.
Mamina prítomnosť je útechou aj vtedy, keď má problém, pochybnosť alebo zlé myšlienky. Jej úsmev a porozumenie mu pomáhajú prekonať každé utrpenie. V najhorších chvíľach nepotrebuje slová, stačí pohľad.
Prosí sa Ježiša, aby sme boli schopní nechať sa objať Máriou, našou nebeskou Matkou. Modlí sa, aby Boh doprial ísť v ústrety láskavému pohľadu Márie tak, aby každý, slobodný od vlastnej vnútornej samoty, mohol odpočívať v materskom objatí Tej, ktorá v Ježišovi objala a milovala každého človeka.
Spoločenstvo a prijatie
Text sa vracia k biblickému príbehu o Šimonovi z Cyrény, ktorého prinútili niesť kríž za Ježišom.
Rozprávač spomína na leto, keď sa hral s kamarátmi v parku. Noví susedia mali syna v jeho veku, ktorý sa s nimi nehral a nerozumel ich jazyku. Rozprávač si všimol, ako sa na nich z diaľky pozeral, pravdepodobne s túžbou hrať sa, ale bez odvahy sa prihovoriť.
Rozprávač k nemu podišiel, zoznámili sa a pozval ho hrať futbal. Od toho dňa sa Walid stal nielen brankárom ich tímu, ale aj jedným z jeho najlepších priateľov.
Táto skúsenosť poukazuje na dôležitosť spoznávania druhých. Keď sa na niekoho pozeráme z diaľky, vidíme len siluetu. Postupne rozpoznávame detaily tváre, ale iba ak v ňom spoznáme brata, otvárame naše srdce Ježišovi.
Prosí sa Ježiš, aby sme s láskou prijali všetkých osamotených a odstrkovaných bratov, ktorých stretneme na svojej ceste. Modlí sa, aby sme dokázali spoznať Ježiša v posledných, ktorých stretávame, a aby sme mali odvahu a blahoslavenstvo dať jesť hladnému, dať piť smädnému, prijať cudzinca, obliecť nahého a starať sa o chorého, aby sme Ježiša stretli a prijali v každom bratovi a každej sestre.
Úspech a podpora
V ďalšej meditácii sa opisuje situácia, keď rozprávač mal hrať najdôležitejší zápas turnaja. V šatni bol nepokojný a vystrašený, ale keď vyšiel na ihrisko, videl medzi divákmi svojho najlepšieho priateľa, Marka, ktorý ho prišiel podporiť, hoci nebol fanúšikom futbalu.
Napriek prehre, ktorá nasledovala, stretnutie s priateľom a jeho podpora (pomarančová šťava v ruke) urobili všetko znesiteľnejším. Prehra už nebola takou trpkou spomienkou.
Táto skúsenosť zdôrazňuje, že stretnutie, pohľad, gesto - to všetko môže zmeniť náš deň a naplniť naše srdce. V trpiacej tvári priateľa, alebo aj cudzinca, je tvár Ježiša, ktorý kráča po tej istej ceste ako my.
Pýta sa, či budeme mať odvahu priblížiť sa. Prosí Ježiša, aby v chvíľach ťažkostí stretol náš pohľad a aby sme mohli nájsť povzbudenie v Jeho láske.
Sklamanie a rast
V štvrtej triede základnej školy chcel rozprávač za každú cenu dostať hlavnú rolu v koncoročnom školskom predstavení. Opakoval si repliky pred zrkadlom, ale učiteľka zverila úlohu Giovannimu, bojazlivému dieťaťu.
V tom momente sa rozprávač cítil ponížený a hneval sa na seba, učiteľku aj Giovanniho. Predstavenie malo úspech a Giovanni sa odvtedy triede viac otvoril. Rozprávačovo sklamanie poslúžilo na to, aby pomohlo inému a učiteľkin výber dal príležitosť tomu, kto to naozaj potreboval.
Prosí sa Ježiš, aby nás urobil nástrojom Jeho lásky a aby sme počúvali bolestné volanie toho, kto žije v ťažkostiach, a mohli ho potešiť.
Modlí sa, aby Boh dal silu znovu vstať, keď už na to nemáme ani len chuť, a rozhojnil v nás istotu, že v únave a bezútešnosti môžeme znovu začať kráčať s Ním po boku.
Odpustenie a napomenutie
V ďalšej meditácii sa opisuje, ako Ježiš napomenul dcéry jeruzalemské: „Neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“
Rozprávač spomína, ako sa s bratom celé poobedie hrali videohry. Keď sa ich mama spýtala na domáce úlohy, obaja odpovedali „Jasné, mami.“ Brat však neskôr predstieral bolesť brucha, aby nemusel ísť do školy.
Rozprávač s bratom sa rozprávali o tom, že spravili chybu, keď oklamali mamu. Navrhol mu, aby si spravili úlohy a pomohol mu dohnať aj tie z predchádzajúceho dňa. Potom strávili zvyšok poobedia hrami.
Zdôrazňuje sa, že napomenúť brata je ťažké, ale dôležité gesto, ktoré vyžaduje odvahu, skromnosť a taktnosť. Prosí sa Ježiš, ktorý naplnil naše srdce vľúdnosťou a citlivosťou, aby nás urobil schopnými strážiť našich mladších bratov.
Modlí sa, aby Boh urobil vierohodnými svedkami Jeho milosrdenstva, aby naše slová a skutky boli vždy úprimným a veľkodušným znamením lásky voči každému bratovi.
Odpúšťanie a obeta
Text cituje Ježišove slová: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“
Rozprávač spomína, že posledný rok s rodinou nenavštívili starých rodičov kvôli obavám z pandémie. Chýbajú mu aj kamarátky z volejbalu a skautingu. Často sa cíti sám. Aj škola je zatvorená; predtým tam síce nechodil s veľkou radosťou, ale teraz by sa najradšej vrátil do triedy.
Tento zážitok odráža myšlienku odumierania pre seba samého, aby sme mohli priniesť úrodu pre iných. Ježiš nás učí, že kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.
Prosí sa o silu, aby sme odvážne prijímali svoj kríž, o nádej, aby sme dokázali Boha spoznať aj v najtemnejších chvíľach života.
Mateřská láska a obetavosť
V texte sa spomína príbeh z Kánskej hostiny, kde Ježišova matka Mária povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“
Tento príklad materinskej oddanosti je paralelný s príbehom mamy Tomáša, ktorý je policajt a jeho manželka Marika pochádza zo Slovenska, kde sa venovala službe mladým. Stretli sa na púti v Ríme. Sú akční, tvoriví a majú radi spoločnosť.
Tomáš popisuje, že pre neho je dôležité byť autentický, čestný, spravodlivý, radostný, ale aj vedieť skrývať smútok. Chce byť dobrý, ale aj prísny, vedieť si priznať chyby a ospravedlniť sa, vedieť darovať, ale aj prijímať, vedieť zabrať, ale aj odpočívať.
Marika si nemyslí, že existuje definícia „normálnej“ mamy. Podľa nej normálna mama vychováva svoje deti tak, ako je to prirodzené pre ňu a jej rodinu, snaží sa nastaviť zdravé hranice sebe aj deťom a žije svoje materstvo tak, aby normálnou aj ostala.
Uvedomuje si, že každý rodič si prináša do rodičovstva iné dedičstvo a žije v iných podmienkach. Verí, že také, aké sme, sme najlepšie mamy pre svoje deti.
Marika hovorí o svojej skúsenosti s nosením detí, skoliózou a hľadaním cesty, ktorá je dobrá pre jej deti, ale zároveň zvládnuteľná pre ňu ako matku.
Tomáš zdôrazňuje dôležitosť hraníc, ktoré deťom nastavíme alebo nenastavíme. Marika dodáva, že dôslednosť je vo výchove kľúčová a učia sa ju po rokoch.
Obaja spomínajú na chvíle zadosťučinenia, keď vidia, ako si deti dokážu navzájom prejavovať úprimnú a čistú lásku.
Tomáš popisuje ich aktívny život s deťmi, trávenie času v prírode a dobrodružstvá. Marika vyzdvihuje Tomášovu angažovanosť v učení detí poznávať prírodu.
Obaja vnímajú svoje deti ako veľké požehnanie. Tomáš popisuje svoje tri dcéry ako múdre, temperamentné, divoké, cieľavedomé a vtipné. Najmladšia Noemi znamená radosť.
Marika dodáva, že temperament detí si raz Pán Boh môže veľmi použiť. Deti ich inšpirujú v ich plnom prežívaní radosti, „divočenia“ a súťaživosti.
Manželstvo a rodičovstvo
Tomáš popisuje svoje manželstvo ako „divočinu“, kde sa po desaťročnom vzťahu s bývalou priateľkou, ktorý stroskotal, zoznámil s Marikou na púti v Ríme. Vďačí Bohu za to, že mu ukázal inú cestu.
Marika vníma ich cestu do manželstva ako nadprirodzenú a zároveň prirodzenú. Keď sa stretli, Tomáš pracoval ako kukláč a Marika si nevedela predstaviť, že by sa stala manželkou kukláča. Mala už tridsaťtri rokov a nebola si istá, či sa ešte vydá.
Obeťou ich manželstva bola aj Marikina túžba po manželstve, ktorá sa naplnila po modlitbách jej rodičov a brata. Stretnutie s Tomášom v Ríme a neskôr na víkendovke potvrdilo Božie vedenie.
Svadba v neskoršom veku (tridsiatnici) priniesla určité výzvy, ale aj výhody. Tomáš si myslí, že pre neho bolo prirodzené začať žiť s Marikou, pretože nemusel vo svojom živote zmeniť až tak veľa vecí ako ona.
Obaja priznávajú, že boli a stále sú odlišní povahami, prostredím a záujmami. Na začiatku nemali takmer žiadne spoločné záľuby.
Marika sa musela naučiť prijímať biblické slovo o podriadení sa manželovi, ktorému nerozumela. Pochopila, že jedno bez druhého nemôže fungovať. Rozhodla sa podriadiť svojmu manželovi, lebo vie, že ju miluje, aj keď jej temperamentná povaha to nie vždy uľahčuje.
Tomáš pripúšťa, že zvládanie ženských emócií je drina. Zároveň sa učí prijímať svoju krehkú povahu a pracovať na tom, aby jej prežívanie bolo požehnaním, nie ťarchou.
Pán Boh zrušil v nich rôzne „škatuľky“. Tomáš si pochvaľuje svoju svokru, ktorú si veľmi váži. Marika mala viacero predstáv o manželstve, ktoré sa postupne rozbíjali - o Tomášovi ako o namyslenom frajerovi, o manželovi, ktorý musí plánovať čas, o mužovi, ktorý po práci číta noviny. Tomáš jej ukázal, že je iný - miluje deti, záhradu, vie šiť a piecť.
Obaja sa zhodujú, že „normálnosť“ je individuálna a je dôležité hľadať svoju spoločnú cestu. Normálny manžel sa snaží, aby bola jeho žena šťastná a jej citová banka naplnená. Normálna manželka túži po blízkosti muža, ale zároveň mu dopraje priestor pre seba a modlí sa za neho.
Misijné svedectvo
V texte sa objavuje svedectvo z Meruri v štáte Mato Grosso do Sul, kde saleziáni pôsobia medzi ľudom Boi-Bororo. Spomína sa udalosť z roku 1976, keď boli zavraždení salezián a jeden Indián, ktorí sa postavili proti „facendeiros“ (veľkým vlastníkom pôdy).
Opisuje sa stretnutie s domorodou komunitou, rozhovory s vedúcimi komunít, kde ženy majú často najvyššiu autoritu. Zdôrazňuje sa potreba dať všetkému čas, čo potvrdzuje aj príbeh prvého saleziána z kmeňa Boi-Bororo.
Uvádza sa myšlienka dona Bosca o jeho misijnom sne a jeho poslaní saleziánov vychovávať a evanjelizovať mladých po celom svete. Spomína sa aj charizma Dcér Márie Pomocnice.
Opisuje sa stretnutie s matriarchou, najstaršou zo všetkých, a spoločná modlitba ruženca na mieste mučeníctva.
Tento príbeh ukazuje dôležitosť misií, ochrany kultúry a jazyka, ako aj dlhodobej práce a trpezlivosti pri budovaní spoločenstva.
NOVÝ STRHUJÚCI DOKUMENT O VYNÁŠANÍ
Islandské legendy a mýty
Časť textu sa venuje islandským legendám o trolloch, obroch a elfov.
Trollovia
Trollovia sú opísaní ako pozoruhodné tvory s rôznym zjavom a cieľmi v rôznych mytológiách. V islandskom folklóre ovládajú mágiu a presúvajú sa v noci, pretože na slnečnom svetle skameneli.
Príklady skamenených trollov sú tri skaly na pláži Reynisfjara, ktoré sa snažili dostať materiál zo stroskotaných lodí, a skalný útvar Hvítserkur, ktorý bol zamestnaný ničením zvonov z kláštora.
Trollovia slúžili ako odstrašujúce príklady pre deti, aby sa nevzdiaľovali od domova.
Obri
Obri sú spravidla ešte väčší ako trolovia a nie sú takí jednoduchí. Najznámejším islandským obrom je poloobor Bardur, ktorého príbeh sa odohráva na polostrove Snæfellsnes.
Bardurov príbeh zahŕňa rodinné spory, stratu a pomstu, až kým sa nestane „duchom ochrancu“ regiónu. Jeho príbeh pripomína socha na útese v Arnarstapi.
Ľadoví obri sú považovaní za jedny z najväčších hrôz severskej mytológie.
Elfovia (Huldufólk)
Na Islande sú elfovia považovaní za „Skrytých ľudí“ (Huldufólk). Žijú blízko ľudských sídel, ale sú viditeľní len zriedka, najmä počas novoročných a svätojánskych nocí.
Ich spôsob života je podobný ľudskému, žijú v pároch a sú citliví na reči o svojich polovičkách. Nosia amulety a talizmany.
Príbeh o stavbe cesty cez lávové pole Gálgahraun, ktorá bola zastavená kvôli problémom s technikou a nešťastiam robotníkov, ukazuje vieru Islanďanov v elfov.
Niektorí veriaci dokonca stavajú elfom malé domčeky a kostolíky.
Sopky a prírodné javy
Text spomína islandské sopky ako Eyjafjallajökull, Fagradalsfjall a Hekla. Hekla má povesť „brány do pekla“ a spája sa s príbehmi o čarodejniciach a diablových sabatoch.
Jazero Lagarfljót pri Egilsstadire je domovom „Červa“, vodného hada, ktorého existencia je potvrdená fotografiami a videami.
Vodopády a strašidelné miesta
Vodopád Barnafossar je spojený s tragickým príbehom dvoch detí, ktoré spadli do rieky počas Štedrého dňa.
Höfði House v Reykjavíku je spájaný s duchom umelkyne Louisy Matthíasdóttir, kde sa prejavujú paranormálne javy.
Výpovede o deťoch a rodičovstve
Záverečná časť textu prináša výpovede rodičov, starých rodičov a slobodných matiek o tom, čo pre nich znamenajú ich deti.
Deti sú označované za „všetko“, „zmysel života“, „radosť“, „starosť“, „slniečka“, „nový svet“.
Rodičia zdieľajú svoje skúsenosti s bezhraničnou láskou, zodpovednosťou, strachom, ale aj radosťou z úspechov svojich detí.
Niektorí rodičia si uvedomujú, ako ich deti zmenili, naučili ich trpezlivosti, empatii, pokore a oceneniu maličkostí.
Zdôrazňuje sa dôležitosť venovať deťom čas, pozornosť a lásku, najmä v kontexte Medzinárodného dňa detí.
Výpovede odrážajú rôzne pohľady na rodičovstvo, od radosti a hrdosti až po uvedomenie si vlastných limitov a potrieb.
