Václav Klaus, narodený 19. júna 1941 v Prahe, je významný český ekonóm a politik. Jeho kariéra zahŕňa obdobia na čele vlády a prezidentského úradu Českej republiky, čo z neho robí jednu z kľúčových postáv postkomunistickej histórie krajiny.
Raný život a vzdelanie
Václav Klaus absolvoval v rokoch 1958 - 1963 Vysokú školu ekonomickú v Prahe, kde študoval odbor ekonomika zahraničného obchodu. Ekonomické vedy sa stali jeho celoživotným zameraním. Počas štúdií sa zoznámil so svojou neskoršou manželkou Líviou, ktorá je slovenského pôvodu. Po úspešnom absolvovaní štúdia nastúpil na základnú vojenskú službu ako ligový basketbalista do Dukly Praha. Následne získal miesto vedeckého pracovníka v Ekonomickom ústave Československej akadémie vied (ČSAV).
V 60. rokoch absolvoval Klaus dva študijné pobyty na Západe: v roku 1966 na Università degli Studi Federico II v talianskej Neapole a v roku 1969 na Cornellovej univerzite v Spojených štátoch amerických. V roku 1968 dosiahol hodnosť kandidáta ekonomických vied.
Profesionálna a politická dráha
Začiatky v ekonómii a vstup do politiky
V roku 1970 bol Václav Klaus nútený opustiť vedeckú kariéru z politických dôvodov a dlhé roky pracoval v bankovom sektore, konkrétne v Štátnej banke československej. V roku 1987 sa vrátil k akademickej činnosti v Prognostickom ústave ČSAV.
Po Nežnej revolúcii v novembri 1989 vstúpil Václav Klaus aktívne do politiky. V decembri 1989 sa stal federálnym ministrom financií v československej vláde národného porozumenia a neskôr národnej obeti. Zastával tiež post vicepremiéra. Počas tohto obdobia nestratil kontakt so svetom ekonómie, príležitostne prednášal a publikoval. V roku 1991 sa na pražskej Univerzite Karlovej habilitoval na docenta v odbore ekonómia.
Občianske fórum a vznik ODS
Na konci roka 1990 sa Václav Klaus stal predsedom Občianskeho fóra (OF), vtedy najsilnejšieho českého politického subjektu. Klaus bol jedným z prvých lídrov OF z okruhu mimo disidentskej a umeleckej sféry. Jeho ambícia premeniť OF na pravicovú stranu s jasnou štruktúrou viedla k názorovým stretom s inými lídrami, napríklad s Václavom Havlom.
Po zániku Občianskeho fóra v apríli 1991 spoluzaložil Václav Klaus Občiansku demokratickú stranu (ODS), ktorej bol prvým predsedom od jej vzniku až do decembra 2002. ODS bola koncipovaná ako strana s jasnou štruktúrou a pravicovým politickým programom.
Premiér Českej republiky
V júni 1992 vyhrala ODS pod vedením Václava Klause parlamentné voľby a on sa stal predsedom vlády Českej republiky, vtedy ešte ako jedna z dvoch konštituuentných republík Česko-Slovenska. Spolu s predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom sa významne podieľal na dohode o pokojnom rozdelení Česko-Slovenska, ku ktorému došlo 1. januára 1993.
Pod jeho vedením prebehla transformácia socialistického plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike. Česká republika zaznamenala pod jeho vedením značný ekonomický rast. V roku 1996 ODS opäť vyhrala voľby, ale Klausova menšinová vláda čelila politickým výzvam a škandálom, najmä v súvislosti s financovaním strany. V novembri 1997 podal demisiu.
Predseda Poslaneckej snemovne a cesta k prezidentskému úradu
Po páde vlády sa Václav Klaus na krátky čas stiahol z najvyššej politiky, ale vrátil sa po voľbách v roku 1998, keď sa stal predsedom Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky (1998-2002). Po voľbách v roku 2002, v ktorých ODS prehrala, sa opäť na čas stiahol z vrcholnej politiky, aby sa neskôr rozhodol kandidovať na prezidenta.
Jeho prezidentská kandidatúra bola úspešná a 28. februára 2003 bol v treťom kole voľby zvolený za druhého prezidenta Českej republiky. Funkcie sa ujal 7. marca 2003. V roku 2008 bol parlamentom zvolený na druhé funkčné obdobie, ktoré sa skončilo 7. marca 2013.
Prezident Českej republiky
Počas svojho prezidentského obdobia (2003 - 2013) bol Václav Klaus často v centre pozornosti, pričom jeho pôsobenie v zahraničnej politike bolo hodnotené ako kontroverzné. V roku 2011 sa dostal do medzinárodnej pozornosti médií po incidente, keď si počas tlačovej konferencie v Čile vzal pero zo stola a vložil si ho do vrecka.
Po odchode z politiky
Po skončení prezidentského mandátu v marci 2013 Václav Klaus opustil aktívnu politiku. Naďalej sa však vyjadruje k domácim a zahraničným otázkam, vrátane európskej migračnej krízy a kritizuje obmedzovanie ľudskej slobody. Pôsobí v Inštitúte Václava Klausa, ktorý sa venuje rozvíjaniu jeho politického a ideového odkazu a skúmaniu najnovších dejín.
Osobný život
Václav Klaus je ženatý s ekonomičkou Liviou Klausovou, s ktorou má dvoch synov a sedem vnúčat. Jeho syn Václav Klaus ml. je aktívny v politike a v roku 2019 sa stal lídrom politického hnutia Trikolóra. V mladosti bol Václav Klaus vrcholovým športovcom, hral basketbal a volejbal, rád lyžuje a hrá tenis.
Dielo a vyznamenania
Václav Klaus je autorom značného množstva kníh z oblasti spoločenských, politických a predovšetkým ekonomických vied. Je nositeľom mnohých medzinárodných cien a čestných doktorátov z univerzít po celom svete. Medzi jeho najznámejšie publikácie patria knihy ako "NADOL", "NAROVINU" a "Země, kde se již dva roky nevládne".
Politické postoje a kritika
Klausove politické a ekonomické postoje boli často predmetom diskusií. Bol známy ako zástanca rýchlych ekonomických reforiem a trhovej ekonomiky bez prívlastkov. Kritici mu vyčítali zanedbávanie právneho rámca transformácie, nejasnosti pri privatizácii a tzv. "tunelovaní" ekonomiky. Niektorí ho označovali za politika zodpovedného za nejasnosti a podvody pri privatizácii.
Z pravicových pozícií bol niekedy kritizovaný za nedostatočnú odvahu k nepopulárnym krokom a reformám v neskoršej časti svojho pôsobenia vo funkcii premiéra. Vtedajší prezident Miloš Zeman ho v jednom zo svojich výrokov nepriamo označil za súčasť "vlády zlodejov a tunelárov".
V prezidentskej funkcii bol podľa kritikov niekedy obviňovaný z populistického vystupovania. Jeho zahraničná politika bola hodnotená ako kontroverzná, s niektorými názormi, ktoré boli vnímané ako "ľavicové" alebo kritické voči európskej integrácii. V neskoršom období sa objavili aj jeho výroky týkajúce sa podpory ruského prezidenta Vladimira Putina a kritiky jeho politiky voči Ukrajine.