Časté nočné budenie a neustály mrnkot bábätka dokážu poriadne preveriť trpezlivosť rodičov a spôsobiť stres v celej rodine. Mamičky sa často pýtajú, či ich dieťa spí celú noc. U novorodencov je časté nočné budenie bežné, keďže ich malý žalúdok vyžaduje kŕmenie každé tri hodiny. S rastúcim vekom dieťaťa sa však tolerancia na nočné budenie znižuje, najmä ak je príliš časté. Mylná predstava, že dieťa po pol roku už nepotrebuje v noci jesť, pramení z nepochopenia toho, čo dojčenie bábätku poskytuje. Dojčenie sa často redukuje len na prostriedok na zasýtenie, čo vedie k netolerancii nočného dojčenia u starších detí. Nepochopenie odlišných spánkových cyklov bábätka a dospelého tiež prispieva k presvedčeniu, že časté nočné prebúdzanie je nezdravé, dokonca až spánková porucha.
Existujú deti, ktoré spia celú noc bez pomoci rodiča. Avšak dlhá pauza medzi nočným dojčením nemusí ohroziť tvorbu mlieka. Matka nemusí robiť žiadne preventívne opatrenia, pokiaľ dieťa dojčí na požiadanie, nepoužíva cumlík ani iné pomôcky a matka dojčenie aktívne ponúka.
Väčšina detí po šiestom mesiaci života stále potrebuje starostlivosť rodičov v noci. Mnohé sa prebúdzajú v určitých intervaloch a potrebujú pomoc rodiča, aby mohli v spánku pokračovať. Pre dojčené dieťa je dojčenie najjednoduchším spôsobom, ako sa po ľahkom prebudení vrátiť do hlbšieho spánku. Nesprávne sa vníma dojčenie ako vinník častého nočného budenia. Odporúčanie prestať dojčiť v noci a nechať dieťa uspať napríklad manžela, nemá podporu v súčasných vedeckých poznatkoch a môže mať závažné dôsledky pre zdravie dieťaťa.
Neurobiologické aspekty detského spánku a dojčenia
Moderné poznatky z neurobiológie jednoznačne vyvrátili možnosť, že by bábätko bolo schopné manipulovať rodičmi. V mozgu bábätka nie je funkčný glutamátový systém v čelových lalokoch, čo znamená, že bábätká nie sú schopné myslieť ako dospelí a manipulovať. Ak sa dožadujú starostlivosti, naozaj ju potrebujú. „Rozmaznávať“ dieťa nosením, častým dojčením či hojdaním nie je možné, pretože sa jednoducho rozmaznať nedá. Čelové laloky začínajú fungovať až po 12. mesiaci života a ani vtedy nie úplne ako u dospelého.
Odstavenie od nočného dojčenia znižuje tvorbu mlieka a ruší jednu z hlavných funkcií dojčenia - uspávanie. Koniec nočného dojčenia často znamená koniec dojčenia celkovo, čo prináša riziká predčasného odstavenia. Mnoho mamičiek uvádza, že toto riešenie nepomáha znížiť častosť nočných prebudení. Dieťa sa síce nedojčí, ale prebúdza sa rovnako často, a matka musí namiesto jednoduchého ponúknutia prsníka namáhavo uspávať.
Dojčenie nie je len príjem mlieka. Staršie bábätko možno vydrží noc bez jedla, ale nie bez dojčenia. Dojčenie reguluje telesné funkcie, zmierňuje bolesť (napríklad pri raste zúbkov alebo chorobe), uspáva a je nástrojom pripútania k matke. Keď dieťa vyžaduje časté dojčenie, dožaduje sa tak častého a intenzívneho kontaktu s mamičkou. Odstavenie od nočného dojčenia v podstate pretrháva spojenie medzi matkou a dieťaťom.
Riziká metódy kontrolovaného plaču
Metóda kontrolovaného plaču, ktorá sa často odporúča s odôvodnením, že je lepšie nechať dieťa pár nocí vyplakať, má vážne dôsledky. Pre dieťa je podľa tejto teórie lepšie odtrpieť si pár preplakaných nocí, ako trápiť sa s nevyspatou matkou. Toto tvrdenie je však zavádzajúce.
Pri metóde kontrolovaného plaču dieťa dáva najavo, že potrebuje prítomnosť rodiča. Plače, ale nikto neodpovedá alebo neposkytne potrebnú pomoc. Výsledkom je stresová reakcia s nepravidelným dýchaním, tepom a vysokou hladinou stresového hormónu kortizolu, ktorý znižuje imunitu. Čím dlhšie dieťa plače, tým vyššie hladiny kortizolu má. Štúdie dokazujú, že aj keď vonkajšie prejavy stresu ustúpia, hladina kortizolu zostáva vysoká, čo môže viesť k mimoriadnej citlivosti na stres.
Ako riešiť časté nočné budenie
Kľúčom k riešeniu častého nočného budenia je pochopenie a prijatie faktu, že ľudské mláďa nie je nastavené na samostatné zaspávanie. Po narodení je závislé na rodičovi, ktorý mu pomôže navodiť príjemný stav driemania. Pomoc pri zaspávaní (dojčením, hojdaním, spievaním, rituálom) buduje zdravé spánkové návyky pre dospelosť.
Deti, ku ktorým sa pristupuje citlivo, málokedy mávajú neskôr nočné mory, pomočovanie alebo potrebu mať v noci zapnutú lampičku. Je dôležité si uvedomiť, že spánok dieťaťa sa líši od spánku dospelého. Spánkový cyklus dieťaťa je kratší, spí viac v ľahkej spánkovej fáze a pri prechode medzi fázami môže potrebovať pomoc rodiča.
Po 6. mesiaci života sa spánok dieťaťa stáva prerušovanejším, v noci sa prebúdza častejšie. Príčiny môžu byť rôzne: intenzívny vývoj mozgu, rast zúbkov, potreba uistenia o prítomnosti matky. Toto obdobie, ktoré vrcholí okolo 9. mesiaca, sa postupne zlepšuje.
Dojčenie, ktoré je mylne obviňované z častého nočného budenia, v skutočnosti ponúka možnosť, ako toto obdobie zvládnuť lepšie a bez násilných riešení. Matka dojčeného dieťaťa má výhodu, že priloženie k prsníku a monotónny pohyb pri satí spolu s fyzickým kontaktom bábätko rýchlo uspia. Dojčenie uspáva aj matku.
Spoločné spanie a nočná harmónia
Pre jednoduchšie nočné dojčenie je dôležité, aby matka spala v tesnej blízkosti dieťaťa a našla polohu, pri ktorej ho nemusí pridržiavať. Pri spoločnom spaní matka citlivo vníma spánkové cykly dieťaťa. V stave nazývanom „nočná harmónia“ sa matka budí chvíľu pred dieťaťom, priloží ho k prsníku a obaja spolu zaspávajú.
Rozdiel medzi zobudením sa pri spoločnom spaní a zobudením sa na plač dieťaťa v inej izbe je zásadný. Matka, ktorá spí s dieťaťom, sa budí z ľahkej spánkovej fázy a rýchlo zaspáva. Ak nespí s dieťaťom, budí sa často až na plač, z hlbokej spánkovej fázy, čo je pre jej organizmus náročné. Dieťa sa medzitým plne zobudí, plače a je ťažké ho upokojiť. Uspávanie trvá dlho, dieťa nakoniec zaspí, matka ho opatrne preloží do postieľky a odchádza do svojej postele. Celý kolotoč sa opakuje, čo vedie k preťaženiu, podráždeniu a únave matky.
Jednou z možností je spávať spolu s bábätkom, či už v spoločnej posteli alebo s postieľkou prirazenej k matkinej posteli. Dieťa, ktoré sa často v noci budí, sa nevyspí tak kvalitne, ale spoločným spaním a uspávaním dieťaťa dojčením sa dá časté nočné budenie zvládnuť.
Späť v úplnej harmónii
Umnčanosť ako prechodné štádium
Neustály mrnkot a nespokojnosť dieťaťa môžu byť pre rodičov veľkou výzvou. Mrnčanie je prechodné štádium medzi plačom a sťažovaním sa, ktorým dieťa vyjadruje nespokojnosť, frustráciu alebo rozčarovanie.
Najčastejšie príčiny umrnčanosti:
- Nenaplnené základné potreby: hlad, smäd, únava, špinavá plienka.
- Nuda: Deti sa môžu nudiť rovnako ako dospelí.
- Koliky: U niektorých detí je príčinou kolika, vtedy je dôležité poradiť sa s pediatrom.
- Prerezávanie zúbkov: Môže byť pre dieťa nepríjemné a spôsobovať umrnčanosť.
- Obdobie: Umnrčanosť môže byť len prechodné obdobie, ktoré prejde samo.
Je dôležité rozlišovať medzi umrnčaným a rozmaznaným dieťaťom. Rozmaznané dieťa očakáva, že sa všetko bude točiť okolo neho. Umnrčanosť môže mať rôzne príčiny, ktoré nesúvisia s rozmaznanosťou.
Ako reagovať na umrnčané dieťa
Keď dieťa príde s typickým poloplačlivým tónom, je to znak, že je v situácii, v ktorej si nevie poradiť alebo sa cíti bezmocne. Je dôležité zachovať pokojnú hlavu a vyzvať dieťa, aby svoju požiadavku vyjadrilo bez fňukania.
Deti si niekedy ani neuvedomujú, aký tón hlasu rodičia považujú za „fňukací“. Nahrávanie hlasu dieťaťa a porovnanie s reakciou rodiča môže pomôcť.
Deti kopírujú správanie rodičov. Ak rodič nevedome používa vetu, ktorú dieťa vníma, môže sa to odraziť na jeho správaní.
Zmena návykov si vyžaduje čas a vytrvalosť. Nepodporujte ufňukaný tón a odmeňte dieťa, ak svoje potreby vyjadrí normálnym hlasom.
Pri menších deťoch je dobré nastaviť denný rozvrh, aby sa predišlo pocitom únavy alebo hladu. Vypočujte dieťa, znížte sa na jeho úroveň a udržujte očný kontakt.
Prejavy emócií cez mrnčanie sú najčastejšie u menších detí a zvyknú miznúť okolo 6-7 rokov. Je to teda naozaj len obdobie.
Rodičia by sa nemali porovnávať s inými a mali by sa sústrediť na potreby svojho dieťaťa. Reakcie okolia môžu byť zraňujúce, ale dôležité je prijať dieťa také, aké je. Výchova náročného dieťaťa je náročná pre celú rodinu, ale prijatie a hľadanie podpory u odborníkov môže pomôcť.