Niekedy v polovici osemdesiatych rokov som sa v byte svojej mamy zahľadel na dva obrazy. Na jednom boli končiare Vysokých Tatier, na druhom zátoka na ostrove Rab v Jadranskom mori. Tieto spomienky sa vynárajú v kontexte života a diela umelca Štefana Krakera, ktorého osud úzko súvisel s politickými procesmi v Československu v 50. rokoch 20. storočia. Jeho diela, vrátane reprodukcií obrazu Ježiš na Olivovej hore, si našli cestu do mnohých slovenských domácností.
Život a umelecká dráha Štefana Krakera
Štefan Kraker sa narodil 7. decembra 1913 v obci Most pri Ľubľane. Po maturite v chorvátskom meste Sisak vyštudoval výtvarné umenie v Záhrebe u profesorov Gjuriča, Kirina a Likana. Následne tam pôsobil ako reprodukčný grafik v časopise Grafička revija. Po porážke Juhoslávie nacistickým Nemeckom a vzniku Nezávislého štátu Chorvátsko sa zapojil do protifašistického odboja. V roku 1943 sa rozhodol presťahovať na Slovensko, kde sa usadil v Turčianskom sv. Martine.
Očarila ho slovenská príroda, najmä Vysoké Tatry, ktoré sa stali významným zdrojom jeho inšpirácie. Krakerove diela s náboženskou tematikou boli mimoriadne obľúbené. Reprodukcie jeho obrazu Ježiš na Olivovej hore zdobili steny mnohých slovenských domácností, čo svedčí o silnom vplyve náboženstva a duchovnosti vtedajšej slovenskej spoločnosti.
V roku 1943 mal v Záhrebe výstavu, na ktorej predstavil tridsať olejomalieb a pastelov. Neskôr často vystavoval aj na Slovensku. Počas SNP sa aktívne zapojil do boja proti fašizmu a bol spoluautorom nerealizovaných povstaleckých známok. Po vojne pracoval ako vedúci reprodukčného oddelenia Matice slovenskej v Martine.
Perzekúcia a politické procesy
Prevrat vo februári 1948 znamenal tvrdý zásah do života širokých vrstiev obyvateľstva. Komunistická strana začala prenasledovať svojich skutočných aj domnelých odporcov. Medzi objektmi záujmu Štátnej bezpečnosti sa ocitol aj Štefan Kraker.
Zatkli ho 3. apríla 1950. Po krutých výsluchoch ho priradili do procesu proti vicekonzulovi Juhoslávie, Šefikovi Kevićovi. O necelých päť mesiacov neskôr, 25. augusta 1950, predniesol štátny prokurátor Bohumír Ziegler obžalobu proti hlavnému obvinenému a ďalším obvineným. V obžalobe sa uvádzalo: „Štefan Kraker bol pre špionážnu prácu získaný vo februári 1946 tajomníkom juhoslovanského konzulátu v Bratislave a vedúcim špionážnej siete, Jozefom Moravcom (…) Moravcovi podal správu o podniku, v ktorom bol zamestnaný, celý rad veľmi dôležitých špionážnych správ vojenských, informácie zo Zväzu slovenských partizánov, ďalej správy o zásobovacej a cenovej situácii, o priemyselných závodoch a o poznatkoch politického rázu, ktoré získal na svojom pôsobisku (…) Jednou z hlavných úloh, ktoré plnil so svojimi agentmi, bola propagácia fašistického titovského režimu v okruhu známych a najmä spoluzamestnancov.“
Kraker na súde vypovedal: „Moravec chcel správy o podplukovníkovi Č. To som Moravcovi napísal so všetkými údajmi o ostatných okolnostiach, t. j. o pôsobisku tohto dôstojníka a o jeho tankovej jednotke.“
Proces proti Kevičovi a spol. bol jedným z najväčších a najbrutálnejších súdnych tribunálov proti tzv. Titovým agentom v Československu. Súvisel so zmenou medzinárodnej politickej situácie po roku 1948, keď sa juhoslovanský vodca Josip Broz Tito pokúsil narušiť sovietsku hegemóniu. V Československu žilo v tom čase niekoľko tisíc ľudí s väzbami na Juhosláviu, čo viedlo ku kampani proti nim.
Šefik Kevič, vicekonzul Juhoslávie v Bratislave, bol podľa ŠtB hlavou tzv. špionážnej siete. Proces, ktorý sa konal v Prahe od 30. augusta do 2. septembra 1950, predniesol zlopovestný sudca JUDr. Jaroslav Novák. Celkovo bolo obžalovaných šestnásť osôb, väčšinou občanov Juhoslávie alebo Slovákov, ktorí sa po vojne vrátili na Slovensko. Obžaloba ich obviňovala zo snahy o zvrhnutie ľudovodemokratického zriadenia, hospodárskych škôd, sabotáží, vyzvedačstva, šírenia propagandistických brožúrok a nepriateľskej propagandy.
Drakonické rozsudky a tragický koniec
Súd vyniesol drakonické rozsudky. Dva tresty smrti boli udelené Rudolfovi Lančaričovi (popravenému 17. februára 1951 v Prahe, rehabilitovanému v roku 1964) a Ernestovi Ottovi, účastníkovi protifašistického odboja. Ottovi, ktorému po niekoľkých fingovaných popravách zmenili trest na doživotie, bola o smrti manželky, ktorá zahynula pri výsluchoch, oznámená až v roku 1960. Po prepustení na amnestiu v roku 1962 bol nájdený mŕtvy, pričom oficiálna verzia o samovražde vyvoláva pochybnosti.
Ďalšie dva doživotné tresty a úhrn ďalších trestov presiahol takmer dvesto rokov. Rodina Štefana Krakera - manželka s tromi malými deťmi - bola ihneď po jeho zatknutí deložovaná z martinského bytu.
Štefan Kraker si musel vo väznici v Leopoldove pretrpieť nielen neľudské pomery, ale aj otrockú prácu. V snahe vyhnúť sa strašným podmienkam sa rozhodol spôsobiť si zranenie. Bachari mu však odmietli poskytnúť lekársku pomoc a namiesto toho ho odvliekli do kobky v podzemí. Tam tri dni umieral v ukrutných bolestiach. Skonal na následky neposkytnutia lekárskej pomoci 25. októbra 1952.
Československo: Celá história po zamatovom rozvode [DOKUMENT]
Rehabilitácia a odkaz
Dvanásť rokov po smrti Štefana Krakera, 23. septembra 1964, bola jeho vdova Lucianna informovaná, že trestné stíhanie proti jej manželovi bolo v celom rozsahu zastavené. Mnohé procesy z 50. rokov však zostali zabudnuté a nedokonale zmapované, čo predstavuje výzvu pre historikov.
Príbeh Štefana Krakera a jeho obrazu Ježiš na Olivovej hore poukazuje na prepojenie umenia, osobných tragédií a politických udalostí. Jeho diela, ktoré prinášali duchovnú útechu mnohým ľuďom, sú dnes pripomienkou talentu a zároveň smutným svedectvom o pohnutej dobe.