Príbeh zjavení v Fatime sa začína v roku 1916, kedy sa trom deťom - Lucii dos Santos, Hyacinte Marto a Františkovi Marto - zjavil anjel, ktorý ich pripravil na príchod Panny Márie.
Prvé zjavenia a nedôvera okolia
Deti, ktorých vek sa pohyboval od osem do desať rokov, sa stali svedkami nadprirodzených udalostí. Lucia mala desať rokov, Hyacinta deväť a František osem. Panna Mária im sľúbila nebo, čo viedlo k ich hlbokému presvedčeniu o zaistenom šťastí. Okolie však často pochybovalo o pravdivosti ich slov. Matka Lucie dokonca neverila svojej dcére, obviňovala ju z klamstva a snažila sa ju potrestať.
„Lucia klame," hovorila matka. Prosí, hrozí, berie do rúk metlu, zvyčajný prostriedok trestu. Dnes večer pôjdeš k susedom, známym. Nedávno si bola v kostole a už si tam nebola, nevidela!" Večer sa Lucia vrátila a mlčala. Matka bola v rozpakoch a rozhodla sa s ňou ísť k pánu farárovi.
„Videla som! Videla som!" opakovala Lucia. Pán farár bol zhovievavý a snažil sa upokojiť matku aj dcéru. Aj iní, vrátane starších chlapcov, vyjadrovali svoje pochybnosti. „Lucia! Po streche sa prechádza tvoja Pani! A ty Hyacinta, ešte si tu? To nie je raj?"
Materiálne ťažkosti a prenasledovanie
Rodina Lucie bola chudobná a živila sa najmä z úrody z niekoľkých ovocných stromov. Keď sa začali zjavenia, zem sa už neobrábala a všetko bolo zničené. Luciina matka bola v rozpakoch a s prosbou o chlieb sa obrátila na dcéru a jej Pani. Rodina sa živilala tkaním.
Počas zjavení prichádzali ľudia zblízka i zďaleka, ich otázkam nebolo konca-kraja. Kvôli udalostiam Lucia nemohla pásť ovce, a tak museli byť predané. V dome zavládlo božie dopustenie. Úbohá Lucia musela prijať ešte iné utrpenie, najmenej očakávané - zo strany pána farára.
Pochybnosti o pôvode zjavení
„Pán farár bol dobrý človek, snažil sa uspokojiť matku i dcérku," spomína sa v texte. Napriek tomu však prevládali pochybnosti. Názor pána farára zdesil aj Luciu. Bolo ťažké pripustiť, že by sa mohol mýliť.
„Nie! Nie je diabol!" prehlásil bez rozmýšľania František. Svoj názor zdôvodnil prostým, detinským spôsobom: „Diabol je škaredý, ošklivý. Žije v pekle, pod zemou. Naša Pani je pekná, oslňujúca a zhora prichádza. A k nebu odchádza."
Slobodomurár a snaha o potlačenie zjavení
Do príbehu vstupuje Artur de Oliveira Santos, slobodomurár, ktorý mal za cieľ likvidovať fatimskú záležitosť pomocou slobodomurárov. Zvlášť si vybral deň 13. augusta pre svoje plány.
„Pôjdeme všetci. Deti vezmem do svojho voza. Kde sú deti? Poďte!" zvolal násilne. Deti práve prišli a on ich násilím ťahal do voza. Jeho konanie bolo vypočítavé, chcel vedieť, čo povie kňaz.
„Pán farár bol dobrý človek, snažil sa uspokojiť matku i dcérku," spomína sa v texte. Napriek tomu však prevládali pochybnosti. Názor pána farára zdesil aj Luciu. Bolo ťažké pripustiť, že by sa mohol mýliť.
„Nie! Nie je diabol!" prehlásil bez rozmýšľania František. Svoj názor zdôvodnil prostým, detinským spôsobom: „Diabol je škaredý, ošklivý. Žije v pekle, pod zemou. Naša Pani je pekná, oslňujúca a zhora prichádza. A k nebu odchádza."
Výsluch a neobyčajná sila ducha
Deti boli vystavené výsluchom a nátlaku. „Nás zabijú, pôjdeme rovno do neba," hovorí Hyacinta. Lucia sa ťažko zmierovala s myšlienkou, že zomrie bez rozlúčky s rodičmi. Výsluch u pána farára sa skončil bez úspechu pre úradníka, ktorý sa snažil nájsť dôvod na diskreditáciu detí.
Dňa 13. augusta deti Pani nevideli. Ourem, do svojho domu. Deti protestovali, ale nič nepomohlo. Dňa 14. augusta úradník zavolal deti. Snažil sa ich presvedčiť, potom sľuboval a vyhrážal sa väzením.
Väzni mali nezvyčajné divadlo: malé deti. „Čo urobili? My sme niečo iné. Máme na svedomí krádeže, lúpeže, vraždy... A vy?" Deti ich rozveselili. Jeden vzal Hyacintu do tanca, ale ona sa nechcela nechať rozptýliť od Panny Márie ani od myšlienky na smrť.
„Tanec nie je najlepšou prípravou na vstup do neba," povedala Hyacinta. Po modlitbe ruženca sa otvorili dvere a objavil sa úradník. Štátna moc nemôže prehrať! Opäť žiadal od detí, aby vyzradili tajomstvo.
Tlak a dôvera v Božiu pomoc
Úradník zavrel Luciu do vedľajšej izby a zavolal Hyacintu. „Olivový olej čoskoro začne vrieť. Povedz tajomstvo!" „Odveď ju a hoď ju do kotla!" zakričal úradník. Hyacintu odviedli, no ona volala o pomoc. Dvere sa zamkli.
„Už si uvarená, teraz je rad na tebe. Nikomu ho nemôžem povedať!" „Nemôžeš? To je tvoja vec! Poďme!" Lucia bola veselá. Počítala s tým, že Nebeská Pani jej dá potrebnú silu. Úradník - slobodomurár prehral. Ukázalo sa, že aj štátna vrchnosť môže prehrať.
Deti mali zaistené nebo. „Boh vždy dáva potrebnú silu," píše sa v texte. Deti mali zaistené nebo vďaka svojej viere a duchovnej sile. „Vám bola istota, u nás je nádej."
Osobnosť Lucie a jej viera
Lucia mala desať rokov a bola najstaršou zo siedmich detí. Často vynechávala školu aj nedeľnú svätú omšu. V polovici januára nebola ani raz v kostole. Na otázky pána farára nevedela odpovedať. A práve takéto dievčatko si Mária vybrala.
„Mária vie, čo robí," píše sa ďalej. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí" (Lk 5,31). Lucia našla na ceste kríž a modlila sa. To bolo v nedeľu. Následne išla na svätú omšu, na veľký údiv pána farára.
Keď jej matka videla zmeny u svojho dieťaťa, obrátila sa. Po tretej návšteve, vo štvrtok 19., povedala: „Budem sa za teba modliť!"
Modlitba ruženca a Máriino orodovanie
V modlitbe svätého ruženca, v každom „Zdravas, Mária" hovoríme: „pros za nás". Márii hovoríme: „oroduj za nás". Teda dohromady to opakujeme asi sto krát. Po toľkých prosbách nie sme si stopercentne istí, či sa za nás bude modliť. Ale Mária nám hovorí: „Budem sa za teba modliť." Pozrime, čo znamenajú tieto slová v ústach Márie.
„Ježiš nám dal Máriu."
BOLESTNÝ RUŽENEC
Kritika rímskokatolíckeho učenia
V texte sa ďalej rozoberá kritika rímskokatolíckeho učenia, ktoré je označené za modlárstvo. Argumentuje sa proti uctievaniu sôch, Panny Márie a svätých. Podľa Biblie, konkrétne Desatora, by sa nemali vytvárať a uctievať žiadne podobizne.
„Nezobrazíš si Božiu podobu a nebudeš ju uctievať." Katolíci často tvrdia, že nemodlárčia a neuctievajú Pannu Máriu alebo svätých, ale v kontexte biblických prikázaní sú ich skutky považované za modlárstvo.
„Kto sa modlí pred fotkami našich blízkych a prosí ich o pomoc, orodovanie?" Ak žijú, môžeme im zavolať alebo za nimi ísť. Ale Desatoro jasne hovorí: „Neurobíš si žiadnu podobu Boha ani ničoho, čo je na nebi a dole na zemi, a nebudeš sa jej klaňať, ani ju uctievať."
Podľa autora textu, katolíci menia Boží zákon. Veria, že v každom človeku je Ježiš Kristus. Text spochybňuje, ako sa potom môže Ježiš, Duch Svätý, ktorý je v človeku, skladať pred drevenou soškou alebo prosiť o príhovor cez Pannu Máriu a svätých u Ježiša Krista, ktorý je akože v katolíkovi.
„Namiesto toho, aby priamo hovoril katolík v duchu s Ježišom Kristom, namiesto toho, aby cez Ježiša Krista prosil nebeského Otca priamo, tak Ježiš Kristus musí v človekovi prosiť cez Pannu Máriu a svätých, aby sprostredkovali jeho prosby Ježišovi Kristovi."
Text tiež kritizuje klaňanie sa bielej oplátke v monštrancii, pričom sa odvoláva na Ján 4:23: „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde."
„Čiže každý, kto sa pred sochou modlí, ruky spína, a hovorí k soche, NIE je pravý ctiteľ Boha." Toto platí aj pre zobrazenie Ježiša Krista na kríži. Kríž sa môže zobraziť, ale len prázdny.
„Po prvé Ježiša Krista nikto nevidel a tak ani jeho podobu nikto nemôže vyrezať, uliať."
„Čo znamená klaňať sa Bohu v Duchu a pravde? To znamená, že kresťan sa kedykoľvek a kdekoľvek môže v duchu skloniť k rozhovoru s Bohom, k uctievaniu, ku klaňaniu sa. Nepotrebuje na to katolícky kostol, chrám, lebo Božím chrámom je samotný kresťan."
Text ďalej tvrdí, že Rímskokatolícke učenie nie je monoteistické a má stovky bohov, čo ho stavia mimo kresťanstva. Označuje ho za „najväčší triumf Satana".
„Jer 2:28 Nuž kde máš bohov, čo si si narobil? Nech vstanú, či ťa v biede zachránia? Veď koľko máš miest, toľko máš aj bohov, Júda!"
Kritizované sú aj relikvie a kosti svätých, ktoré sa uctievajú. „Keď som bol v Krakove, na sviatky Božieho milosrdenstva, bolo tam zvykom, že vytiahli kosti rehoľnej sestry Faustíny v sklenenej vitrínke k uctievaniu..."
„Celé náboženstvo, tá nádhera obradov a ceremónií je pre nevedomého katolíka tak podaná, že aj najľahostajnejší katolík je na obradoch tak závislý, že si nedokáže svoj náboženský život bez toho predstaviť."
Autor textu zdôrazňuje, že praví kresťania by mali prosiť Nebeského Otca v Ježišovom mene a nie prostredníctvom iných osôb či predmetov.