Ako zvládnuť neposlušné dvojročné dieťa: Praktické rady pre rodičov

Detské vzdorovanie a neposlušnosť sú prirodzenou súčasťou vývoja, najmä okolo druhého roku života, keď sa deti snažia formovať svoju identitu. Tento článok ponúka praktické tipy na efektívne zvládanie hnevu a odporu, aby sa deti učili regulovať svoje emócie. Zistíte, ako zameniť príkazy za voľby, klásť otázky a využívať hravé prístupy, ktoré podporujú spoluprácu a rozvoj samostatnosti.

Fáza samostatnosti a detský vzdor

Poznáte to? Neviete sa dočkať, kedy vaše dieťatko začne chodiť, potom rozprávať... A keď to príde, jeho kroky smerujú iným smerom ako očakávate a miesto pekných slov zrazu z jeho úst počuť: „Nie, nechcem. Nejdem!“ Rozplače sa kvôli drobnostiam, zrazu má návaly hnevu a zlosti kvôli maličkostiam. Chce o všetkom rozhodovať... U vášho dieťatka sa začína fáza samostatnosti (poznáme ju i pod pojmom vzdor).

Niektorí túto fázu nazývajú vzdor, niektorí označujú deti ako neposlušné, či nevychované a ja to nazývam fázou samostatnosti. Začína sa už vo veku 2 rokov. Mnohí rodičia zaznamenávajú začiatky tejto fázy už po prvom roku dieťaťa. Všímajú si, že ich deti mávajú návaly hnevu a zlosti kvôli drobnostiam.

Všetko to súvisí s vývojom mozgu. Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. A to z dôvodu, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V tomto veku dieťa potrebuje pomoc z vonku (od nás rodičov).

My rodičia by sme mali do 4 rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v 5 rokoch dieťaťa.

Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie.

Toto obdobie je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu. Tým, že sa dieťa často hnevá, my ako rodičia sa snažíme spoločensky prijateľne zvládať jeho hnev. Je to reakcia, ktorú chceme dieťa naučiť, aby si vedelo v budúcnosti samé pomôcť. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. To znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom ako svoj hnev bude zvládať.

Metódy a techniky, ktoré vedú k spolupráci

Rozkazujte dieťaťu, len v nevyhnutných prípadoch. Myslite na to, že zakaždým, keď svojim deťom niečo prikazujete, vyhrážate sa im alebo ich obviňujete, učíte ich prikazovať, vyhrážať sa a obviňovať ostatných. Môže sa nám to zdať rozumné, keď to vychádza z našich úst, ale keď počujeme rovnaký druh vyjadrovania od našich detí, je to celkom iná káva.

Ak rodič často rozkazuje alebo používa hanlivé slová, za krátky čas sa mu to vráti. A z detských úst môžeme počuť: „Ak mi nedáš cukrík, neumyjem si zuby!“ „Buď ticho!“ „Mňa porazí.“ Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, namiesto rozkazovania vyskúšajte techniky spomínané nižšie v texte:

1. Možnosť voľby

Umožnite dieťaťu sa rozhodovať všade tam, kde je to možné. Viem, že na večeru bude jogurt. Dám mu možnosť rozhodnúť aký: „Chceš na večeru jahodový alebo čučoriedkový jogurt.“ Chcem aby si umylo zuby: „Chceš si umyť zuby pred čítaním rozprávky alebo po.“ Ideme von. „Chceš ísť na odrážadle, alebo peši?“

• Tip: Čím menšie dieťa, tým dajte menší výber. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností. (V 2 rokoch sa u niektorých detí objavuje váhavosť. Raz si zvolia možnosť jeden, potom 2 a neskôr sa zas vrátia k jednotke. Je to úplne v poriadku, odznie to v troch rokoch).
• Tip2: Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete. Ak si môže dieťa samé pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie preňho vhodné.

2. Pýtajte sa

Pýtajte sa namiesto príkazov. Keď dieťa počúvne príkaz, jeho frontálny mozog ostáva nečinný. Keď dieťa naopak necháte premýšľať za pomoci otázok, umožníte mu zmobilizovať jeho frontálnu časť mozgu.

Viem, že vonku prší a chcem, aby si dieťa vzalo gumáky. Opýtam sa ho: „Je vonku sucho, alebo mokro?“ Dieťa odpovie: „Mokro.“ Pokračujem v otázke: „A keď je mokro, čo si obujem?“ Dieťa: „Gumáky.“

3. Povedzte „Stop“ namiesto „Nie“ a namiesto varovania popíšte problém.

Slovo STOP je pre dieťa viac jasné. Zároveň, keď hovoríme slovo „NIE“, zväčša sa pri tomto slove mračíme a hovoríme ho vyčítavým tónom. Pri slove „STOP“ máme oči viac otvorené a tón hlasu i napriek tomu, že je rozkazovací, nie je vyčítavý.

Detský mozog ešte nevie správne chápať negácie a tak často chápe vetu: „Nebehaj.“ ako „Bež.“

Rodič vysloví „STOP“ a ak potrebuje jednoduchými slovami, vysvetlí zákaz. Dôležité je za zákazom povedať, čo dieťa má urobiť a nie čo nemôže urobiť. Deti je jednoduchšie presmerovať ako zastaviť ich v zámeroch.

• Dieťa chce odtrhnúť izbovú rastlinku. Rodič: „Stop! Pozri, takto jemne môžeš rastlinku pohladkať.“
• Deti skáču po sedačke. Rodič: „Stop! Vidím, že máte veľa energie. Bojím sa, že si ublížite.“ (popis problému). „Skákať môžete v trampolíne.“ (navrhnutie alternatívy).

Ak neposlúchnu, fyzicky ich zo sedačky zložíte. Myslite na to, že dieťa do 4 rokov len veľmi ťažko ovláda svoje impulzy a v mnohých prípadoch je potrebné dieťa fyzicky od činnosti odviesť.

Ak dieťaťu zakážem, aby strkalo ruky do zástrčky, je naivné myslieť si, že to už neurobí. Veru urobí, možno hneď, keď sa otočíte. Zvedavosť (ako pud) je omnoho silnejší ako vlastná kontrola nad týmto pudom (môže za to nezrelá prefrontálna kôra).

V mozgu dieťaťa mladšieho ako 4 roky nie sú ešte oblasti impulzov dobre prepojené s oblasťou inhibície (zastavenie konania/odolanie pudu). Trestať dieťa za to, že v tomto období neposlúchne, nie je správne. Rodič by mal vedieť, že ono sa ešte len učí ovládať sa! Namiesto trestu by bolo múdrejšie odviesť dieťa do inej izby a zaujať ho určitou aktivitou.

4. Buďte hraví!

Tento nástroj je veľmi efektívny. Veľmi ťažko sa však vykonáva, keď ste nahnevaný alebo podráždený.

• Neohrabaný, pomýlený: Ak sa dieťa nechce obliekať, skúste sa obliecť do jeho vecí vy. Vydávajte smiešne zvuky a tvárte sa pritom neohrabane. Ale ak máte súrodencov, skúste tomu mladšiemu obliecť veci staršieho a naopak. Skúste dať čiapku na nohu a topánky na ruky... hravosťou dovediete dieťa ku spolupráci. Malé deti zbožňujú, keď sa ich rodičia zmenia na neschopných, neohrabaných alebo zábudlivých, keďže my dospelí sme vždy v pozícii moci a autority. Pripadá im to smiešne, keď predstierame, že netušíme, čo robíme a z nich sa stanú odborníci alebo zručnejší a rýchlejší ľudia.
• Nech neživé predmety rozprávajú: Ak dieťa nechce riadiť, premeňte jeho obľúbeného plyšáka na živé zvieratko, ktoré má samé riadiť a hračky sú preňho príliš ťažké. Hneď mu rado pomôže.
• Premeňte činnosť na hru alebo výzvu: „Ja pôjdem k autu ako Slon. Akým zvieratkom budeš ty?“ „Skúsiš vyjsť po schodoch do 5 sekúnd? 1...2...3... (Toto najlepšie zaberá na moju 2-ročnú dcéru). No nesmiete túto techniku používať často. „Ideme do postele. Vezmem ťa na koňa alebo poletíš ako lietadielko?“
• Používajte smiešne hlasy alebo prízvuky: Namiesto príkazov skúste na dieťa hovoriť ako jeho obľúbená kreslená postavička, ako robot, ako bábätko či športový hlásateľ.

5. Popíšte, čo vidíte alebo povedzte to slovom

Keď sme nahnevaní, vieme veľa a kvetnato hovoriť a často našimi slovami uraziť. Keď sa však obmedzíme na opis toho, čo vidíme, vyhýbame sa kritike dieťaťa a zameriavame sa iba na to, čo je potrebné.

• Opis situácie: Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu („Nevravela som ti, že máš mlieko vypiť inak sa rozleje? Prečo ma nepočúvaš!“), skúste situáciu popísať. „Na podlahe je mlieko, Julka.“
• Povedzte to slovom: Chcete, aby sa dieťa obulo. No ono sedí a obzerá sa po chodbe. Namiesto dlhého monológu o tom, ako ste mu už niekoľkokrát povedali, že sa má obuť, skúste povedať jedno slovo. „Topánky.“ Môžete pridať i oslovenie. „Julka, topánky.“ Myslite na to, aby to slovo bolo podstatné meno a nie sloveso. Inak by sa z toho stal ďalší príkaz.

Ak chceme, aby dieťa spolupracovalo a poslúchalo v období vzdoru, mali by sme sa na toto obdobie pozerať ako na fázu osamostatňovania sa. Na obdobie, kedy si dieťa buduje vlastnú identitu a každým vysloveným „Nie“ sa snaží o odlišovanie sa od nás! Snaží sa zo seba vytvoriť jedinečnú ľudskú bytosť. Ak pochopíme detský mozog, porozumieme i jeho konaniu. Práve toto uvedomenie si zmenšuje mieru stresu a hnevu, ktoré u nás detské správanie môže vyvolať.

Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, aby nám ani iným ľuďom nerozkazovali, nekritizovali, či nesúdili, nerobme to ani my. Namiesto toho učme deti prijateľnejšie formy správania akými sú: dať na výber, pýtať sa, povedať stop, miesto zákazu, popísať problém miesto neustáleho varovania a vyhrážania sa, popísať čo vidíme, povedať to slovom miesto sarkastických poznámok či rečníckych otázok. A hlavne otočme veci na srandu.

Čo znamená „nezvládnuteľné“ dieťa a ako ho zvládnuť?

Je to iba môj pocit, alebo počet rodičov, ktorí sa na svoje deti sťažujú, že sú nezvládnuteľné, stúpa? Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť.

Čo vlastne v praxi znamená „nezvládnuteľné“ dieťa? Pred chvíľou z ambulancie odišla matka s dieťaťom, ktoré už nastúpilo do ZŠ. Chlapec nebol ochotný ani na chvíľu urobiť to, čo od neho chcela, a pritom išlo o jednoduché požiadavky: „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“, „Skús neskákať s topánkami po sedačke...“ Už vám musí byť jasné, že ani psychológ nemá vo svojej výbave čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa napríklad len hralo.

Chlapec nebol ochotný vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Neustále svojím správaním obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je skutočne telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú. V duchu si zaznamenávam moju súkromnú diagnózu „robí si, čo chce“. Toto je extrém, keď tento chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.

Hranice a ich dôležitosť

Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.

Pamätám sa na chlapca s príliš benevolentnou výchovou, keď sa ma rodičia pýtali na to, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali.

Príklady situácií a ich riešenia

• Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
• Riešenie: Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti.
• Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
• Riešenie: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dajte na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
• Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
• Riešenie: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.

Rady pre rodičov

• Myslite skôr, ako začnete hovoriť: Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.
• Pamätajte, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie: Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.
• Dodržte svoje slová: Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.
• Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám: Deti najčastejšie nemajú rady, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť.
• Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť: Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich silách a predovšetkým ich za to netrestajte.
• Občas opustite izbu a len sa schlaďte: Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu.
• Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti.

Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme.

tags: #neposlusne #dvojrocne #dieta