Herečka a filantropka Chantal Poullain-Polívková, známa svojou prácou s deťmi a založením Nadácie Archa Chantal, sa vo svojom živote zameriava na to, čo je pre ňu najdôležitejšie - jej syna Vladimíra a momenty naplnené radosťou a láskou.
Plánovanie dovolenky a životná filozofia
Pokiaľ ide o tohtoročné dovolenkové plány, Chantal Poullain-Polívková priznáva, že žiadne konkrétne plány nemá. S Vladimírom sa rozhodli pre improvizáciu, čiastočne aj preto, lebo syn súťaží v snouborde a túži navštíviť ľadovec. Okrem toho sa v júni sťahujú do Prahy, čo si tiež vyžaduje pozornosť. Napriek tomu by radi vycestovali do Francúzska a strávili čas v Olšanoch, kde má Vladimír dom a kde Chantal plánuje osláviť svoje narodeniny. Jej prístup k dovolenke je flexibilný: „Keď si poviem, že chcem ísť do Francúzska, povieme si, tak fajn, zbalíme sa a ideme.“ Celý rok vníma ako istým spôsobom „voľný“.
Absolútne ideálnou dovolenkou pre Chantal je byť s Vladimírom. Vtedy je najšťastnejšia. Rovnako si cení spoločnosť ľudí, ktorí sa vedia radovať a smiať. Veľmi dôležité je pre ňu byť pri mori, pretože bez neho „trpí“ a cíti, že jej „chýba kus seba samej“. Preferuje juhofrancúzske pobrežie, kde sa cíti byť „úplne hotová“. Hoci by mohla navštíviť aj iné krajiny, vždy ju to ťahá späť k moru.
Aktívny odpočinok a nechuť k horám
Počas dovolenky preferuje aktívne spoznávanie okolia. Po leteckom presune si na mieste požičiavajú auto a nesťahujú sa do hotelov medzi turistov. „Vozíme sa autom a spoznávame tamojšie prostredie. To ma veľmi baví.“ Na rozdiel od svojho syna, ktorý miluje hory a snoubordovanie, Chantal k nim má výraznú nechuť. „Ja priam nenávidím hory! Nemôžem tam ísť, som tam nešťastná.“ Jeden deň v horách pre ňu predstavuje ako celý mesiac a označuje to za „hotovú katastrofu“. Hoci uznáva krásu zasneženej krajiny, jej pobyt v horách sprevádza neustály pocit zimy a „depka“.
Vianoce a vzťah so synom
Napriek neľúbosti k zime si Chantal Vianoce užíva, najmä v prítomnosti detí. Zdôrazňuje, že Vianoce nie sú len o stromčeku, ale o hlbšom zmysle. S Vladimírom, aj napriek jeho šestnástim rokom, dodržiavajú tradíciu vysvetľovania príchodu Ježiška. Chantal si od neho okrem zoznamu želaní pýta aj nakreslený obrázok, čo im prináša radosť a zábavu. Spomína na vtipnú príhodu z Vianoc v Olšanoch, keď Vladimír plakal, lebo si myslel, že ho Ježiško nemá rád, keď dostala tri darčeky a v jednom boli pančuchy. Vysvetlili mu, že Ježiško si asi myslí, že už má všetko, čo potrebuje.
Vzťah so synom Vladimírom v tínedžerskom veku zvláda bez problémov. Oceňuje, že spolu veľa diskutujú, či už o jeho problémoch, alebo o láske. Cíti k nemu silné puto a považuje sa za jeho najlepšiu kamarátku. Zdôrazňuje dôležitosť vzájomného rešpektu: „Ak žiadame rešpekt od detí, musíme ich aj my rešpektovať.“
Puberta a rodičovstvo
Svoju vlastnú pubertu považuje za „horšiu“, najmä u dievčat. V tom čase mala dobrý vzťah so svojou mamou, s ktorou mohla hovoriť o všetkom. Pamätá si, ako mame oznámila, že možno nepríde domov, a tá jej s pokojom požehnala a povedala, aby zavolala na druhý deň. Svoj vzťah so synom prirovnáva k vzťahu so svojou matkou, najmä v oblasti súkromia a otvorených rozhovorov.
Na chvíľu, keď jej syn privedie domov partnerku, a na vnúčatá sa teší. S humorom mu radí, aby bol lepší ako jeho otec, a navrhuje, aby mal deti z rôznych krajín, čím by jej umožnil viac cestovať a zároveň by predčil otca v „dobrom“.
Návrat do Francúzska a rodinné väzby
Po rozchode s Bolkom Polívkom uvažovala o návrate do Francúzska. Táto situácia bola bolestivá pre ňu aj pre jej mamu, ktorá mala o ňu veľké starosti. Chantal nechcela mamu zaťažovať, a napriek tomu, že je jediná z jej súrodencov (dve sestry a štyria bratia), ktorí žijú ďaleko, udržiavajú pravidelný kontakt telefonicky dvakrát týždenne.
Pracovné plány a umelecké výzvy
Okrem oddychu ju v lete čakajú aj pracovné povinnosti v podobe troch predstavení. Jedno z nich je diskusia o láske a živote, kde improvizujú a kde vystupuje aj Marta Kubišová. Chantal spieva francúzske šansóny. Veľkou výzvou je pre ňu pripravovaná monodráma, keďže doteraz sa jej ani vystupovanie v českom jazyku na javisku nezdalo jednoduché. Vníma to ako ďalšiu výzvu, ktorá ju posúva vpred: „Keď človek robí veci, ktoré vie, je to príliš jednoduché. Ale prehrýzať sa nimi, to je kumšt.“
Chantal Poullain: Důrazné varování Bolkovi Polívkovi!
Budúcnosť a túžba po slobode
V budúcnosti, keď bude staršia a Vladimír bude mať vlastnú rodinu, si predstavuje jednoduchý život. Plánuje všetko rozdať a vydať sa na cestu autom s len nevyhnutnými vecami.