Chov zvierat je jednou z prvých uvedomelých činností človeka, ktorá výrazne ovplyvnila jeho vývoj. Ak sa prejdeme po histórii ľudstva, človek sa spočiatku živil zberom rôznych plodín a príležitostne i živočíchov. Neskôr sa z neho stáva lovec, potom pastier, roľník atď. Chov zvierat patrí medzi činnosti, ktoré výrazne ovplyvnili kvalitu jeho života a umožnili mu stať sa nezávislým od náhodného nájdenia potravy.
Medzi prvé zvieratá, ktoré začali s človekom žiť, patrí, podľa prevažnej väčšiny historikov, pes. Psa ako svojho spoločníka, ktorý ho sprevádzal v jeho živote, si človek prispôsoboval svojim životným potrebám. V prvopočiatkoch ich spolužitia mu pomáhal pri love zvierat, neskôr pri ochrane stád. Samozrejme, prvé chovateľské snahy človeka boli neuvedomelé a vychádzali z pozorovania a výberu jedincov, ktorí vyhovovali jeho potrebám. Vďaka tomu, že pes je veľmi variabilný druh, rozšíril sa do všetkých končín sveta a dokázal plniť priania človeka od drsného severu našej zemegule až po trópy. Dokázal plniť priania človeka ako pes spoločenský, lovecký, vojenský, pastiersky atď.
Ako veda sa chov zvierat začína formovať až v 18. storočí. V Anglicku sa v tej dobe začalo s cieľavedomým chovom väčšiny druhov domácich zvierat. Najzákladnejšou jednotkou chovu sa stalo plemeno. Na rozdiel od chovu hospodárskych zvierat nie je, alebo by aspoň nemal byť, založený jednostranne na ekonomickom základe. Na prvom mieste by mala stáť radosť z chovu nášho spoločníka. Ak však chceme, aby sa náš pes zúčastňoval aj na reprodukcii a chceme odchovávať potomstvo, dostávame sa už do ďalšej vyššej roviny nášho spolužitia.
Človek tým, že psa zdomácnil, prebral na seba zodpovednosť, ktorú má u divokých druhov príroda. Príroda však neposkytuje divým druhom iba priestor pre život a potravu. Príroda svojím vplyvom vykonáva aj selekciu - výber a zabezpečuje, aby sa na produkcii ďalšej generácie podieľali iba jedinci, ktorí sú najlepšie prispôsobení podmienkam života - najodolnejší a najúspešnejší. Žiaľ, človek, aj v chove, rovnako ako v rade ďalších svojich činností, neberie ohľad na potreby iných, ale predovšetkým na svoje vlastné. Tak v priebehu histórie spolužitia človeka a psa došlo k vyšľachteniu rôznych plemien psov, často i plemien, ktoré dnes nie sú schopné samostatne existovať, samostatne sa rozmnožovať.
Chovateľstvo je činnosť veľmi zaujímavá, ale aj veľmi zložitá. Často kladie pred chovateľa otázky, na ktoré je veľmi ťažko odpovedať.
Genetika v chove psov
Genetika je vo svojej podstate vedou o zákonitostiach dedičnosti a premenlivosti. Ako veda zaznamenala najväčší rozmach v 20. storočí a v súčasnosti je ústrednou disciplínou vied biologického smeru.
Plemenné znaky
Každé plemeno je charakterizované viacerými morfologickými a fyziologickými znakmi, ktorým sa všeobecne hovorí znaky plemenné. Ak má byť teda niektorý jedinec považovaný za príslušníka určitého plemena, musí mať všetky tieto znaky. Tieto znaky sú vlastnosti, ktoré sú odrazom funkcie určitých orgánov, a sú to teda väčšinou výkonové vlastnosti plemena.
Dedičnosť a premenlivosť
V reprodukcii jednotlivých plemien je v priebehu striedania generácií celkom prirodzeným rysom zachovávanie vlastností plemena a individuálnych zvláštností. Táto zhoda alebo podobnosť vlastností rodičov a ich potomkov je prejavom dedičnosti. Ak sme chovatelia a sledujeme výsledky nášho chovu, stretneme sa nielen s podobnosťou jednotlivých generácií, ale i s rozdielnosťami medzi rodičmi a ich potomstvom.
Hneď na začiatku si musíme pripomenúť, že potomok nededí od rodičov vlastnosti, ale iba vlohy (gény), ktoré sú podnetom k vývoju týchto vlastností. Hmotným podkladom dedičnosti je teda prenos vlôh (génov). V praxi sa však stretávame s tým, že rodičia a ich potomstvo sú si v mnohých vlastnostiach podobní, ale nie sú rovnakí. V celej populácii nenájdeme prakticky dvoch jedincov, ktorí by boli rovnakí vo všetkých vlastnostiach. Táto rozdielnosť je predovšetkým výsledkom rozdielnej kombinácie vlôh.
V ostatných rokoch ukončili vedci štúdium genomu psa. To vyvolalo v mnohých nádej, že dokážeme v budúcnosti ovládať dedičnosť a dokážeme u potomstva namixovať taký genetický základ, aký potrebujeme. Ako uvádza vo svojej knihe „Genetika a šľachtenie plemien psov“ známy český genetik zaoberajúci sa genetikou v chove psov Jaromír Dostál, dnes poznáme 2.385.199.138 párov báz genomu psa. Pohľad na toto číslo hovorí sám za seba o tom, aký obrovský je potenciál možných kombinácií genetického základu jedinca. Zvládnutie procesu ovládnutia tohto potenciálu v celom priebehu delenia a kombinácie rôznych genotypov v najbližšom desaťročí určite nehrozí.
Vlastnosti sú výsledkom pôsobenia celého komplexu faktorov prostredia. Niektoré vlastnosti sú na vonkajších podmienkach nezávislé (napr. farba očí). Vymedzenie vplyvov genetických a negenetických činiteľov pri vývoji vlastností je jedným zo základných problémov, ktorým sa zaoberá genetika.
Možno vám pripadá táto problematika príliš zložitá. Väčšine chovateľov však pre ich chovateľskú prax postačuje poznať aspoň základy, ktoré mu poskytujú určitý obraz o tom, ako jednotlivé procesy prebiehajú.
Plemenitba a jej metódy
Chov a plemenitba psov v skratke, čo s ním súvisí a čo všetko môže priniesť. V prvej časti sme sa dotkli príbuzenskej plemenitby a v druhej časti sa zameriame na líniovú plemenitbu, kontrolu dedičnosti a selekciu.
Líniová plemenitba
Líniová plemenitba vzniká ako dynamický proces spontánne v rámci plemena, rovnako aj končí. Má nezastupiteľný význam v riadenom chove, najmä u málopočetných plemien. Je v podstate vzdialenou príbuzenskou plemenitbou, ktorá pri správnom vedení smeruje pomerne rýchlo k žiadaným výsledkom a nesie so sebou oveľa menej rizík ako klasická príbuzenská plemenitba.
Podstatou a princípom tohto druhu plemenitby je vytvorenie jednej línie predkov po vynikajúcom spoločnom predkovi - plemenníkovi, ktorý má buď vynikajúci genotyp, či podľa kontroly dedičnosti zdravia je veľmi perspektívnym, a to počas niekoľkých po sebe idúcich generácií. Plemenníka nikdy vopred neurčuje človek, určí ho príroda, čas a chov samotný tým, že po sebe zanecháva nadpriemerne kvalitné potomstvo s charakteristickými znakmi či vlastnosťami.
Takýto plemenník paradoxne nemusí byť vôbec výstavným multi šampiónom, nemusí dokonca podávať nadpriemerné pracovné výkony - to, čo jedine „musí“, je byť zdravý a dávať po sebe po všetkých stránkach potomstvo, ktoré je nad priemer úrovne daného plemena. Pokiaľ takýto jedinec (pes, ale aj fena) dali za svoj život aspoň jedného takého potomka, potom o nich môžeme smelo tvrdiť, že sú zlepšovateľmi plemena.
Tak, ako línia spontánne vznikne, tak isto môže spontánne zaniknúť v prípade, že je neproduktívna a neperspektívna. Línie sa medzi sebou líšia práve odlišnosťami v kombinácii istých alel (konkrétna forma génu v diploidnej bunke organizmu), pričom každá z kombinácií je charakteristická práve istými výraznými znakmi, či vlastnosťami, pochopiteľne kladnými a žiadúcimi!
Vysvetlenie, prečo sa niečo podobné môže objaviť v jednom plemene, je celkom prosté - psi v rámci jedného plemena vytvárajú subpopulácie. Tie sú od seba navzájom oddelené napr. geograficky (kontinentmi, či štátmi), pracovným využitím (na iné účely sa používa leopard v USA, na iné v Čechách), poprípade sa chovateľský záujem sústredí na istý konkrétny znak, či vlastnosť, ktorá sa vyzdvihuje, prešľachťuje, až sa upevní do charakteristickej podoby. Toto niekde môže dôjsť až do extrému takéhoto typu, že vznikne nové plemeno (napr. anglický verzus americký kokeršpaniel).
Zákonitosti líniovej plemenitby
Líniová plemenitba má svoje zákonitosti a postupnosti, ktoré je v priebehu jej tvorby a využívania potrebné dodržiavať. Pred objasnením jej priebehu je dôležité definovať dva pojmy:
- Genealogická línia - zahrňuje všetkých samčích potomkov od zakladateľa línie, cez jeho priamych potomkov až k poslednému samčiemu potomkovi v súčasnosti, ktorý je použitý v reprodukcii. V línii matky je jej obdobou rodina.
- Chovná línia - je nasledovníkom genealogickej línie a hovoríme o nej vtedy, ak potomstvo už tieto znaky a vlastnosti vykazuje stabilne.
Časový priebeh líniovej plemenitby
Časový priebeh líniovej plemenitby zahŕňa v podstate 3 hlavné činnosti, ktoré na seba voľne nadväzujú:
- Vytváranie genealogických línií: Vytvárajú sa vzájomne nepríbuzné genealogické línie na vynikajúceho plemenníka za uplatňovania vzdialenej príbuzenskej plemenitby tak, aby index príbuznosti Fx bol zhodný, alebo menší ako 3,12%. Na krytie vyberáme len psov z tej línie, do ktorej patril ich otec, pričom dodržiavame zásadu 3 - 4 (v ojedinelých a žiadúcich prípadoch i dvoch) tzv. „prázdnych generácií“. Feny vyberáme podľa toho, do ktorej línie patril ich otec, pričom spoločný predok tej línie, do ktorej bola fena zaradená, by sa mal u otca i u matky objaviť v 3. generácii. Kvôli rozširovaniu variability by každá fena mala byť pri ďalšom krytí krytá iným psom, ale z rovnakej línie! Na začiatku tohto prvého časového úseku je bežné, že sa využijú aj nepríbuzné matky kvôli udržaniu línie, ale s takými znakmi a vlastnosťami, ktoré sú danej línii najviac podobné. Takto sa prispeje k udržaniu línie a jej obohatenie o doplnené nové znaky. V tejto fáze prevádzame len negatívnu selekciu, teda zvieratá, ktoré nespĺňajú základné požiadavky na účel šľachtenia (a samozrejme tie, kde sa vyskytnú zlé zdravotné výsledky), do ďalšej reprodukcie nezaraďujeme.
- Prechod do chovnej línie: Prestup do druhej etapy je postupný, keď z genealogickej línie vytvárame chovnú líniu, t.j. takú, v ktorej potomstvo požadované znaky a vlastnosti už vykazuje stabilne. Môže sa stať, že medzi predkami niektorého psa sa ešte v tejto fáze nájdu psi nezaradení do žiadnej línie. V takom prípade je potrebné dosiahnuť stav, aby v tretej a neskôr vo štvrtej generácii predkov patrili všetci predkovia do rovnakej línie. Môže nastať i situácia, opačná, teda na nakrytie feny v danej línii nevieme nájsť vhodného psa. V takom prípade je lepšie použiť psa nezaradeného do žiadnej línie, ako psa z inej línie. Po nezaradenom psovi je popri tom možné s úspechom používať jeho dcéry v línii ich matky. Znaky a vlastnosti sú už ustálené. Selekcia vyprodukovaných zvierat sa mení z negatívnej na pozitívnu, prevádzame výber na konkrétny znak, či vlastnosť. Túto pozitívnu selekciu si môžeme dovoliť začať až vtedy, keď daná línia vykazuje už vyššiu početnosť, v opačnom prípade vyradením (nezaradením) zvierat podľa prísnejších kritérií môžeme ohroziť početnosť reprodukcie schopných zvierat v danej línii. V každom z týchto časových pásiem je však potrebné neustále vyhodnocovať kontrolu dedičnosti a zdravia a hodnotenie celkového stavu danej línie.
- Zušľachťovanie línií: Prekonaním druhej fázy vstupujeme do poslednej fázy líniovej plemenitby. Prechádzame do fázy, kedy už zabezpečujeme vzájomnú kombinovateľnosť znakov a vlastností jednotlivých línií navzájom, čím dochádza prakticky k vzájomnému zušľachťovaniu línií. Nepríbuznosť línií je už tak široká, že vlastne túto fázu môžeme s pokojným svedomím nazvať medzi-líniovou zušľachťovacou plemenárskou prácou. Dochádza k vyrovnanosti plemena ako celku, nastáva akýsi „rozrod“ plemena ako takého, so všetkými pozitívami a negatívami a s úlohou ďalej v tomto smere pracovať.
Líniová plemenitba má, pochopiteľne, svoje zákonitosti a postupnosti, ktoré je v priebehu jej tvorby a využívania potrebné dodržiavať.
Kontrola dedičnosti
Kontrola dedičnosti, či kontrola dedičnosti zdravia, je pojem známy u úžitkových zvierat. V chove psov ide o modifikovanú, ale trochu odlišnú činnosť. Kontrolou dedičnosti u psov sa na základe zberu údajov pokúšame o odhad kvality genotypu daného jedinca a stanovenie jeho plemennej hodnoty.
V chove psov by ju mal vykonávať chovateľský klub daného plemena zbieraním všetkých potrebných údajov, ich sumárom a vydávaním prehľadov. Pri kontrole dedičnosti nevenujeme pozornosť len tým najlepším jedincom. Veľkú výpovednú hodnotu majú naopak jedince vadné.
K zberu údajov by mali slúžiť kontroly vrhov, zvody mladých, testy vlôh, pováh, či pracovných schopností, bonitácie, hodnotenia odchovov, zdravotné testy, atď. Všetky materiály je potrebné vyhodnocovať objektívne a sumarizovať. Tak dostávame reálny obraz o súčasnom stave plemena, podľa ktorého spracúvame kritériá hodnotenia stavu a z ktorého vieme určiť ciele a smerovanie ďalšieho chovu. Podľa výsledkov vieme nastaviť priority ako ďalej, čoho sa vyvarovať a čo podporovať.
Kontrolou dedičnosti by sme v rámci plemena mali vyhodnocovať nielen v reprodukcii zaradené zvieratá ako zlepšovateľov, ale aj zhoršovateľov, a to nielen v súvislosti s rodičmi, ale aj vo vzťahu súrodeneckom. V kontrole dedičnosti zdravia sa sústredíme na zdravotnú stránku v chove psov, pričom nevenujeme pozornosť len zdraviu fyzickému, ale rovnako aj duševnému (mentálnemu) zdraviu, či správaniu v závislosti od typu nervovej sústavy.
V žiadnom prípade by sa v zmysle príbuzenskej plemenitby nemal použiť jedinec, ktorý takouto kontrolou dedičnosti neprešiel.
Selekcia
Selekcia (spolu s výberom) je jedna z najzákladnejších metód, ako zo stanoveného súboru zvierat oddeliť zvieratá s požadovanými znakmi a vlastnosťami od tých druhých. Selekcia ako taká je prírodná (podľa prírodných zákonov o zachovaní jednotlivca a druhu) a umelá, uskutočňovaná človekom. Podľa zamerania môže byť negatívna (nevhodné zvieratá vyraďujeme), alebo pozitívna (podporujeme a uprednostňujeme požadované typy).
Selekcia v chove psov by mala byť uskutočňovaná tromi smermi: na zdravie, na povahu a na exteriér.
- Zdravie je prvoradé a malo by byť hlavným ukazovateľom.
- Druhým podstatným ukazovateľom by mala byť povaha (typ vyššej nervovej činnosti) a pracovné schopnosti, ak bolo plemeno vyšľachtené za týmto účelom.
- Až posledným kritériom by mal byť exteriér, toto by malo byť posudzované v súlade s funkčnosťou zvieraťa.
Veľmi dôležité je aj tu určiť kritériá, ktoré sú pre dané plemeno charakteristické a podľa týchto kritérií objektívne zaraďovať zvieratá do reprodukcie.
Reprodukcia a reprodukčné techniky
Gravidita je čas hlbokých hormonálnych zmien v tele sučky, jej organizmus sa prelaďuje na procesy spojené s vývojom plodov. Dôležitosť výživy v období reprodukcie dokumentuje fakt, že pri kŕmení novým krmivom špecializovaným na toto obdobie sa predchádza mnohým komplikáciám.
Úhyn sučky počas, alebo hneď po pôrode, nízka mliečnosť, veľké množstvo šteniat - to sú problémy, ktorým sa snažíme predchádzať zodpovedným prístupom k reprodukcii.
Veterinárna starostlivosť a asistovaná reprodukcia
Na Slovensku existujú špecializované pracoviská zamerané výhradne na reprodukciu a asistovanú reprodukciu psov. Vysoký štandard služieb pre chovateľov zabezpečujú aj vďaka spermobanke, ktorá je jedinou akreditovanou spermobankou v Slovenskej republike.
Stanovenie progesterónu
Progesterón je pohlavný hormón produkovaný žltým telieskom. Stanovuje sa z krvnej plazmy alebo séra. Zvyčajne sa stanovuje každé 2-3 dni, s prvým odberom na 8-9 deň od začiatku cyklu. Počiatočné hladiny progesterónu sú zvyčajne menšie ako 1 ng/ml až do dňa pred tzv. LH peakom. LH (luteinizačný hormón) pôsobí na vaječníky a stimuluje ich k uvoľneniu vajíčok. V deň LH peaku sa koncentrácia progesterónu pohybuje okolo 2-3 ng/ml. Nasledujúci deň je koncentrácia progesterónu v sére 3-4 ng/ml. Ovulácia nastáva pri sérových koncentráciách progesterónu od 5-7 ng/ml.
Analýza psieho semena
Odber a analýza vzorky psieho semena sa používa na stanovenie kvality psieho ejakulátu a je súčasťou komplexných vyšetrení týkajúcich sa zdravia jedinca pred jeho zaradením do chovu. Analýza slúži na zistenie kvality semena u subfertilných a neplodných psov.
Odbery sa vykonávajú kvôli rôznym genetickým testom, mikrobiológii, cytológii, kvôli inseminácii čerstvým semenom pri problematickom párení, alebo na uchovanie genetického materiálu (chladiace alebo mrazené spermie).
Pri odbere sa posudzuje objem, farba, pH, percento progresívne sa pohybujúcich spermií, koncentrácia a celkový počet spermií v ejakuláte, percento morfologicky nezmenených spermií, ako aj semenná tekutina z hľadiska cytologického a mikrobiologického vyšetrenia.
Kvalita spermií môže byť ovplyvnená zmenou prostredia, ochorením pohlavného ústrojenstva, systémovým ochorením, vekom a aj ročným obdobím. Po vyšetrení ejakulátu sa vystavuje medzinárodný certifikát.
Metódy inseminácie
- Vaginálna inseminácia: Ejakulát je vložený pomocou rigidných pipiet do kraniálnej časti vagíny.
- Intrauterinná inseminácia: Oveľa precíznejšia metóda, ktorá sa vykonáva za pomoci endoskopu s kamerou a špeciálnych katétrov. Katéter prejde cez krčok maternice až do maternice, kde je následne vložený ejakulát. Táto metóda mnohonásobne zvyšuje percento oplodnenia.
- Intrauterinná inseminácia s mrazeným semenom: Rozmrazené semeno sa vloží priamo do materničných rohov, kde dochádza k okamžitému oplodneniu vajíčok.
Genetika sfarbenia
Dedičnosť sfarbenia sa riadi Mendelovými zákonmi dedičnosti. Základom je prenos génov od rodičov k potomkom. Každý rodič dáva svojmu potomkovi gény pre farbu, ktoré sú buď dominantné (ich charakteristiky sa prejavia) alebo recesívne (v prítomnosti dominantného génu sú potlačené alebo maskované).
Dominantné a recesívne gény
Ak skrížime dvoch jedincov s kontrastnými znakmi, v prvej generácii (F1) sa potomkovia podobajú jednému z rodičov, ktorý sa nazýva dominantný. Spojenie dvoch jedincov F1 do druhej generácie (F2) dá pomer potomkov 3:1 v prospech dominantného predka, druhý predok sa nazýva recesívny.
Príklad dedičnosti sfarbenia:
- Trikolor a bikolor: Nie je možné získať trikolorné šteňatá od dvoch bikolorov. Ak chceme získať trikolora od bikolora, musíme použiť na párenie trikolor psa, ideálne dominantného homozygóta.
- Celofarebné psy (black and tan, ruby) a psy s oddelenými farbami (tricolor, bikolor): Celofarebná je dominantná voči oddeleným farbám. Pes, ktorý získal od oboch rodičov gén pre sfarbenie black and tan, bude dominantný homozygót. Ak je párený s ruby sučkou, dá šteňatám gén pre sfarbenie black and tan a sučka gén pre ruby sfarbenie. Výsledné šteňatá budú black and tani, ale ponesú ruby gén, budú heterozygótne.
Dedičnosť farieb síce riadi Mendelov zákon, ale dosť ju komplikuje modifikovanie génov. Či ruby alebo bikolor budú mať požadovanú sýto gaštanovú farbu, alebo už nie tak peknú citrónovú či pečeňovú farbu, záleží na pôsobení modifikovaných génov.
Mutácie a ich vplyv
Mimoriadne vzácne sa stáva, že sa gén nereprodukuje presne, čo spôsobuje zmeny v progénoch a nazýva sa mutácia. Napríklad v minulosti sa rodili trikolori čokoládovej farby, kde čierna farba bola nahradená čokoládovým alebo pečeňovým sfarbením srsti. Tieto mutácie často prinášajú aj nežiaduce zmeny, ako napríklad svetlé oči a hnedý nos.
Výberovým chovom je možné upevniť vlohu, ktorá stále prináša čiernu a bielu. Mimoriadne vzácne sa vyskytne vrh, ktorý zdanlivo nedodrží zákony dedičnosti. Ak sa vo vašom vrhu vyskytnú nezvyklé nepravidelnosti, je dobré sa najskôr ubezpečiť, či sa sučka náhodne nespárila s cudzím psom.
Praktické aspekty chovu
Chovateľ by mal k chovu pristupovať až vtedy, keď má aspoň teoretické základy z genetiky a zootechniky, vtedy, keď teóriu, ktorú má naštudovanú, môže konfrontovať v samotnej praxi a keď má možnosť sa o niekoho oprieť a poradiť sa.
Hľadať informácie až vtedy, keď už sú šteňatá „na svete“ je rovnako nezodpovedné, ako si kúpiť šteňa leopardieho psa a „riešiť“ jeho občasné svojrázne správanie vtedy, keď je neraz už neskoro. Žiaľ, realita nás často presviedča, že ani jedno a ani druhé nie je v dnešnom svete výnimkou, pričom ľudská nevedomosť a nepoučiteľnosť je v dnešnej dobe skôr pravidlom.
Pre CC EU napísal MVDr.