Prvá kapitola mojej práce v krátkosti načrtáva kultúrno-spoločenské pozadie 19. storočia s dôrazom na ženskú otázku. Začiatky emancipácie žien či feminizmu nemôžeme situovať len do prvých rokov 19. storočia. Situácia v strednej Európe bola rozdielna. V polovici 19. storočia v Uhorsku, kde sa nachádzalo aj Slovensko, boli postavenie ženy a jej práva na nízkej úrovni.
1. Ženské hnutie a postavenie ženy na začiatku 20. storočia
Začiatky emancipácie žien či feminizmu nemôžeme situovať len do prvých rokov 19. storočia. Pavla Horská vo svojej publikácii Naše prababičky feministky uvádza, že už na začiatku 17. storočia sa objavovali prvé náznaky ženského hnutia, ktoré zasiahlo ako Francúzsko tak aj Anglicko. Na dvore francúzskeho kráľa Jindřicha IV. sa objavovali ženy, ktoré sa odmietali podriadiť tradičným úlohám a zameriavali sa na intelektuálne aktivity, niektoré sa dokonca starali o vzdelávanie pestúnkam a vychovávateľkám. Niektoré zašli tak ďaleko, že odmietali svadbu a rodinu. Jednou z najvýznamnejších členiek hnutia, podľa P. Horská, bola Anna Maria van Schurman.
Situácia v strednej Európe bola rozdielna. „V polovici 19. storočia v Uhorsku, kde sa nachádzalo aj Slovensko, boli postavenie ženy a jej práva na nízkej úrovni. Žena bola vnímaná predovšetkým ako matka a manželka, ktorej hlavnou úlohou bolo starať sa o domácnosť a deti. Právo na vzdelanie, prácu či politickú angažovanosť mala obmedzené, ak vôbec nejaké. Vzdelanie bolo pre ženy nedostupné, čo im bránilo v plnohodnotnom rozvoji a sebarealizácii. V takejto spoločnosti bolo pre ženu takmer nemožné vymaniť sa z patriarchálnych štruktúr a dosiahnuť plnohodnotného závetria prosperujúcej rodiny. Vzdať sa týchto obmedzení bolo pre ženy v tej dobe takmer nemysliteľné.“
Práve literárna činnosť bola najlepším prostriedkom sebarealizácie na konci 19. storočia, reprezentovaná zväčša mužmi. HORSKÁ, Pavla, Naše prababičky feministky, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1999, s. 15.
Situácia v strednej Európe bola rozdielna. Tamtiež, s. 23. Jednoduchý prístup k vzdelaniu chýbal a ženy sa často museli spoliehať na domáce vzdelávanie alebo vzdelávanie v rámci rodiny. HORSKÁ, Pavla, Naše prababičky feministky, op. cit., s. 30.
V druhej polovici 19. storočia sa v Európe začali objavovať prvé náznaky ženského hnutia, ktoré sa postupne šírilo aj do Uhorska. Toto hnutie sa zameriavalo na presadzovanie práv žien v oblasti vzdelávania, práce a politiky. V českých krajinách sa toto hnutie prejavilo v širšej miere, čo malo vplyv aj na slovenské prostredie. Po vzniku Československa v roku 1918 sa postavenie žien začalo postupne meniť. Bol prijatý zákon o rovnoprávnosti mužov a žien, ktorý im zaručoval rovnaké práva v oblasti vzdelávania, práce a politiky. Bolo dôležité zapájať ženy do rozvíjajúceho sa národného života. Jednou z kľúčových osobností slovenského ženského hnutia bola Elena Maróthy-Soltésová, ktorá sa aktívne vyjadrovala k ženskej problematike a snažila sa presadzovať práva žien.
Slovensko malo silné kresťanské korene, ktoré ovplyvňovali vnímanie ženskej úlohy v spoločnosti. Tradičné hodnoty sa často dostávali do konfliktu s novými myšlienkami o ženskej emancipácii. Napriek tomu sa postupne presadzovala potreba žien realizovať sa aj mimo tradičných rolí. V tomto období začali vznikať aj prvé ženské časopisy, ako napríklad Dennica, ktoré poskytovali priestor pre diskusiu o ženských otázkach a podporovali ženské hnutie. „Korennej ženskej otázky sme tu nemali z viacerých príčin, hlavne však preto, že u nás pre ňu nebolo pôdy. Dostavila sa k nám od vonku.“ Encyklopédia slovenských spisovateľov, 2. zväzok, Obzor, Bratislava 1984, s. 102.
Postupne, pokuľhávajúc, pomaly dochádza k nám bližšia známosť o nej, o jej vnútornej podstate. Slovenského ženského hnutia sa stala jednou z hlavných postáv Elena Maróthy-Soltésová. Z existenčných dôvodov bola nútená zamestnať sa, čo jej umožnilo získať finančnú nezávislosť a viac sa venovať verejnej činnosti. Jej aktivity boli vnímané pozitívne a prispeli k rozvoju ženského hnutia na Slovensku. Postavenie žien sa začalo meniť a ich práva nadobudli dnešnú podobu, aj keď cesta k plnej rovnoprávnosti a vnímaniu ich miesta v spoločnosti bola dlhá a náročná.
SOLTÉZSOVÁ, Elena, Mravnosť a ženská otázka, In: Živena 4/1913. s. 12. Tamtiež, s. 14.
Práca, ktorú odviedli ženy na začiatku 20. storočia, bola nesmierne dôležitá pre formovanie modernej slovenskej spoločnosti. Hoci sa mnohé z nich museli vyrovnávať s obmedzeniami a predsudkami, ich úsilie položilo základy pre budúce generácie žien. Je dôležité si uvedomiť, akú dlhú cestu museli ženy prejsť, ktorá žiaľ - ani dnes nie je dokončená. Autorky ako Mária Stechová ponúkajú zaujímavý pohľad na ženskú otázku a zdôrazňujú potrebu rešpektu k ženskosti a individuálnym potrebám každej ženy. STECHOVÁ, Mária, Myšlienky o ľudoch a veciach, Tatran, Bratislava 1984, s. 56.
Každá žena si žiada primeraný rešpekt k svojej ženskosti a právo na sebarealizáciu. Je dôležité, aby mali ženy priestor pre svoje šťastie a budúcnosť bez hraníc. V rozhodovaní by mali byť rešpektované, pretože ako je odlišný muž a žena, tak ani samy ženy nie sú rovnaké. Prvé výsledky v oblasti presadzovania ženských práv boli viditeľné už v prvej polovici 20. storočia. Cit. podľa Žena v českej a slovenskej literatúre, op. cit., s. 88.
2. Poézia od moderny po avantgardu a postavenie ženy
Autoriek, ktoré sa venovali písaniu poézie, je v slovenskej literatúre málo. Je to aj faktom, že poézia bola vnímaná ako vyšší „štýl" písania. Všetky tieto javy spôsobili, že na konci 19. a počiatku 20. storočia bolo pre ženy ťažšie presadiť sa v tomto literárnom žánri.
2.1. Ľudmila Podjavorinská: Poézia ako únik a sebarealizácia
Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Ľudmila Riznerová-Podjavorinská) je jednou z najvýznamnejších slovenských spisovateliek prelomu 19. a 20. storočia. Okrem drámy písala aj literatúru pre deti. Jej tvorba je charakteristická hlbokým vnútorným svetom, citlivým vnímaním reality a často aj smútkom a melanchóliou. Aj napriek tomu, že jej manžel nemal pochopenie pre jej poetického ducha a talent, vďaka svojej silnej vôli a odhodlaniu si našla čas na tvorbu. „Ku knihe a písanému slovu mal Rázusovie dom neobyčajnú úctu.“ Cit. podľa: JURAK, Ján, Osobnosti Podjavoriny, Floppy servis, Nové Mesto nad Váhom 2001, s. 45.
Podjavorinská sa vo svojej poézii často venovala témam ako láska, príroda, vlasť, ale aj osamelosť, bolesť a smrť. Jej básne sú plné obrazov a metafor, ktoré odzrkadľujú jej hlboké prežívanie sveta. Aj keď jej tvorba nebola vždy pochopená, jej diela si našli cestu k čitateľom a stali sa súčasťou slovenskej literárnej tradície. ŠMATLÁK, Stanislav, Dejiny Slovenskej literatúry II, LIC, Bratislava 2001, s. 150.
Mnohokrát bola v ťažkej situácii, či už kvôli svadbe, alebo zdravotnému stavu, ktorý jej nedovoľoval tvoriť, čo niesla veľmi ťažko. „Čo si myslíte o svojej spolupracovníčke?“ „Nikdy nebola nevernou.“ Cit. podľa: KOCÁK, Michal, Listy Ludmili Podjavrinskej, op. cit., s. 78.
Jej zbierka Piesne samoty (1942) je knižným výberom jej diela a zobrazuje jej vývin ako poetky. Jej poézia bola skôr citlivým ženským pohľadom na svet okolo nej, ktorý sa približoval slovenskej moderne. Bola východiskom z trápenia, únikom. Viera v dobro a lásku, ktorá ju v živote sprevádzala, sa rodila z krehkých ženských veršov. Jej viera v dobro bola mnohokrát až neskutočne silná, hraničila s odhodlaním. Jej prvou láskou bola rodná zem, ktorá jej dávala silu a nádej na záchranu. Cit. Viz: JURAK, Ján, Osobnosti Podjavoriny, op. cit., s. 90.
Na začiatku 20. storočia sa začala meniť aj tematika slovenskej poézie. Národná téma sa pomaly vytráca a na povrch sa dostávajú nové prúdy, ako sentiment, smútok a dezilúzia, ktoré sú typické pre slovenskú modernu. Ľudmila Podjavorinská sa preto pomaly, ale isto začala uberať týmto smerom. Zo života a optimizmu sa na povrch prediera smútok, samota a bolesť, čo môžeme pozorovať aj u Ivana Krasku či Janka Jesenského. Avšak, autorka mala chatrné zdravie a jej skúsenosti boli niekedy až priveľmi kruté. PODJAVORINSKÁ, Ľudmila, Piesne Samoty, báseň Chrám, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1942, s. 34.
SMATLÁK, Stanislav, Dejiny Slovenskej literatúry II, op. cit., s. 160. PODJAVORINSKÁ, Ľudmila, Piesne Samoty, báseň Verše čiernej hodinky, op. cit., s. 50.
Kollektív autorov ju veľmi uznával a bola presvedčená, že jej tvorba je správna. Preto sa jej venovala aj na úkor písania, čo pokladala za správne. V zbierke sa priamo nevyjadrila, skôr odhodlanie sa zdokonaľovať v očiach svojich blízkych. „Ó, Bože!“ cit. podľa KOCÁK, Michal, Listy Ludmili Podjavrinskej, op. cit., s. 112.
Bola teda Ľudmila Riznerová-Podjavorinská emancipovanou ženou? „Ja za emancipáciu žien nemôžem sa oduševniť!“ cit. podľa KOCÁK, Michal, Listy Ludmili Podjavrinskej, op. cit., s. 120. Jej verše sa dostávali k čitateľkám a ponúkali im inšpiráciu a podporu. Zbierka Z vesny života (1895) bola autorkiným debutom a celá sa nesie v znamení troch metafor či symbolov: mladosť, jeseň a súmrak.
Jeseň v jej tvorbe symbolizuje príchod konca, studený, neprajný čas. Čas, ktorý prináša so sebou spomienky na minulosť, na mladostné časy, lásku, a možno aj hnev, keď je mladosť preč a čas človek neporazí. Vníma ho veľmi negatívne. Úplne inak ju vníma na rozdiel od života predtým. V bolestiach sa nazdávalo, že autorka blízkosť smrti privíta, no nestalo sa. Smútok sa prediera aj do ďalšieho motívu v tejto básnickej zbierky - súmrak, ktorý symbolizuje blížiaci sa koniec, ale nie nevyhnutne smrť. Súmrak však nemusí bezprostredne symbolizovať smrť. Trýzniteľkou choroba, na sklonku života sa ňou stáva samota a opustenosť. PODJAVORINSKÁ, Ľudmila, Piesne Samoty, báseň Za súmraku, Tatran, Bratislava 1970, s. 65.
V zbierke sa premietajú spomienky a láska k rodine a prírode. Návratu do časov, kedy bola mladá, šťastná a milovala svojich blízkych, však bráni neúprosné plynutie času. Môžeme to vnímať v dvoch rovinách. Súmrak však nemusí bezprostredne symbolizovať smrť. Trýzniteľkou choroba, na sklonku života sa ňou stáva samota a opustenosť.
Ľudmila Podjavorinská napísala mnoho diel, a viac ako poézii sa venovala próze. Vo svojich veršoch priniesla pozoruhodné obrazy zo života ženy, vnímania sveta ženskými očami. A ak sa aj venovali, boli to len zriedkavé veršíky, ktoré uverejňovali v Dennici. Vytvorila komplexnejšie dielo a položila základ pre ďalšie generácie.
2.2. Mária Rázusová-Martáková: Poézia ako výzva a vyznanie
Druhou významnou poetkou bola Mária Rázusová-Martáková. Jej básne boli odlišné od Podjavorinskej, no mali aj veľa spoločného. Mária Rázusová-Martáková začínala písaním pre deti, písala tiež prózu. Medzi jej zbierky patria napríklad Svetlo nad horami (1948), Vyznanie (1956), Pieseň o láske (1957). Jej tvorba je charakteristická otvorenosťou, úprimnosťou a silným sociálnym cítením. Svoje videnie sveta dokázala prezentovať básnicky sugestívne. Encyklopédia Slovenských spisovateľov, op. cit., s. 220. Slovník slovenských pisovateľov, kolektív autorov, Kaligram, Bratislava 2005, s. 301.
Prvotina Svetlo nad horami (1948) sa vyrovnávala s tematikou vojny a utrpenia, ktoré priniesla. Vnímanie prírody, polia vnímala ako svoju matku, za ktorú mala zodpovednosť. Túžby, predstavy, to všetko zakomponovala do veršov. Zbierka bola nielen tematicky aktuálna, ale aj básnicky zrelá. Tatran, Bratislava 1976, s. 45.
Báseň „Vojna“ pokladám za autorkin manifest, ktorý vyjadruje jej odhodlanie bojovať za lepšiu budúcnosť, hlavne ženám, ktoré na začiatku 20. storočia, napriek vojne, sa už aktívne zapájali do bojov. Mnohokrát sa potýkali s existenčnými problémami, stratou blízkych, hľadali východisko z nie veľmi priaznivej situácie, ktorá ich postihla. Jej poézia ponúkala východisko, radu či útechu. Bol to jej intelektuálny a emocionálny prejav, ktorý ju napĺňal.
Jej tvorba sa blížila aj k slovenským surrealistom, vďaka jej záujmu o podvedomie, sny a predstavy. Pokúša sa utiecť do ďalekých krajín, dotýkať sa hviezd. op. cit., s. 60. Tamtiež, s. 75. V básni tiež cítiť silný sociálny podtext v obraze žobráka. Autorka sa s ním stotožňuje, zdieľa jeho túžbu po lepšom živote, sen o zlatom peniaze. V tomto vnímaní sa Mária Rázusová-Martáková priblížila „davistom“, nakoľko ňou bola neskôr ovplyvnená. Nebála sa kritiky a mala odvahu vyjadriť svoj názor, pred neprijatím diela verejnosťou. Jej poézia vyjadrovala lásku k vlasti a zároveň odsúdenie vojny.
Podjavorinská, jej vzťah k vlasti možno prirovnať ku vzťahu dieťaťa a matky. Vnímala ju citlivými očami, s úctou a ľútosťou nad jej osudom. Jej poézia odrážala túžbu po zmene a odhodlanie čeliť výzvam vojny a jej dopadu na jednotlivca. V popredí sú často ženy, ich rodiny, hlavne matky. A pri nich - Bože! Jej poézia bola prejavom jej vnútorného sveta, jej radostí aj smútkov, spôsobených jej dlhodobou chorobou. V however, sa cítila najlepšie, a taktiež v poézii, ktorá jej dodávala silu a stala sa jej „afrodiziakom". Svojou tvorbou poskytovala vzpruhu trpiacim. Piesne samoty (1942).
Jej pohľad na lásku je odlišný. Nie v láske ku konkrétnemu mužovi, ale skôr v láske k ľuďom, k vlasti. Láska je základom jej tvorby, jej novou životnou silou do budúcnosti. dieťaťu, op. cit., s. 100. Tamtiež, s. 115.
2.3. Porovnanie a spoločné znaky
Obidve autorky sa k životu stavali rôzne. Ľudmila Podjavorinská sa vo svojej poézii zameriavala skôr na vnútorný svet jednotlivca, na jeho emócie a prežívanie. Mária Rázusová-Martáková sa vo svojej tvorbe viac venovala spoločenským problémom, vojne a jej dopadu na človeka. Napriek rozdielom však obe autorky spája hlboký vzťah k vlasti a podpora národného života. Obe vyjadrujú podporu svojej vlasti a sú jej oporou v ťažkých časoch. Mužský svet, ktorý sa im zdal nie veľmi dôležitý, sa v ich tvorbe objavuje skôr v kontexte utrpenia a odsúdenia vojny, ktorá ho ničila.
Spoločným spojením je štylizácia autoriek do úlohy ženy-trpiteľky, ktorá sa snaží nájsť svoje miesto vo svete, ktorý jej často bránil vo vedení normálneho života a poznačil ho bolesťou. Avšak, ich láska k vlasti, k ľuďom a k poézii je pojímaná rovnako - láska k mužovi, poézii, vlasti. Svojou tvorbou sa snažili prejaviť súcit a podporu v zlých časoch. Ich poézia je dôkazom toho, že aj ženy mali v slovenskej poézii od začiatku 20. storočia svoje miesto. Básne sú zo zbierok RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, Mária, Svetlo nad horami, op. cit., s. 80. PODJAVORINSKÁ, Ľudmila, Piesne Samoty, op. cit., s. 95.
3. Poézia po roku 1918: Nové prúdy a ženská tvorba
Po roku 1918, s príchodom Československej republiky, sa menila aj slovenská literatúra. Ženské emancipačné hnutie sa rodilo na pozadí dôležitých udalostí, ktoré ovplyvnili aj literárnu produkciu. Mladí autori koncom 19. storočia nenarážali na odpor staršej generácie. Generácia 20. storočia už chcela zmeniť koncepciu literatúry a presadzovať nové smery. Slovenská moderna, ktorá sa rozvíjala na prelome 19. a 20. storočia, ovplyvnila aj ďalšie generácie.
Na začiatku 20. storočia sa v slovenskej literatúre objavili nové prúdy, ktoré sa odkláňali od tradičných hodnôt. Slovenská moderna (I. Krasko, J. Jesenský, J. Gali, A. Klas, V. Šrobár) priniesla nové témy a formy, ktoré sa odrazili aj v tvorbe žien. Cit. podľa: ŠMATLÁK, Stanislav, Dejiny Slovenskej literatúry II, op. cit., s. 200.
Po generácii slovenskej moderny vstúpili do literatúry tzv. „Mladí autori“, ktorí sa združovali v spolku Detvan. Ich tvorba bola ovplyvnená európskymi prúdmi a internacionalizmom. Život sa vyvíja na podklade ortodoxne národnom, čo sa odrazilo aj v ich dielach. ŠMATIÁK, Stanislav, Dejiny Slovenskej literatúry II, op. cit., s. 250.
Po nezhodách s členmi Detvana odišli v roku 1923 do Bratislavy, kde sa začali venovať žurnalistickej príprave na založenie vlastnej časopiseckej tribúny. Časopis „Nový rod“ vychádzal až do roku 1937. Istoty, neprekvapí, že sa pomkýnali práve k nej.
V tomto období sa rozvíjala aj tzv. katolícka moderna, ktorá sa venovala náboženskej poézii. Medzi jej predstaviteľov patrili P. G. Hlbina, J. Haranta, R. Dilong, J. Silan a i. Ich tvorba bola ovplyvnená európskou katolíckou literatúrou a snažila sa o vytvorenie spoločného kultúrneho diela. Boli viac svetoví a osvojili si francúzštinu, ktorá ich viedla priamo k ohnisku, z ktorého už od konca 19. storočia čerpala aj iné európske literatúry. Tamtiež, s. 280.
V 30. rokoch 20. storočia sa v slovenskej literatúre objavuje aj surrealizmus, ktorý sa v dnešnej slovenskej literárnej vede označuje ako nadrealizmus. Vede a umení nadobudol väčšiu vnútornú diferencovanosť. Vzniká nové estetické cítenie a rozvíjajú sa nové protitradičné umelecké úsilia, často v reakcii na fašizmus. Ako ďalej M. Tamtiež, s. 300.
Je zrejmé, že slovenskí básnici sa od začiatku 20. storočia venovali veľmi rozmanitej tvorbe. Vzdelanci mohli slobodne vybrať cestu svojej angažovanosti. Cit podľa: STRAUS, František: Príručný slovník literárnych termínov, op. cit., s. 150. BAKOŠ, Mikuláš, Avandgarda 38, op. cit, s. 35.
3.1. Slovenská moderna a jej pohľad na ženu
Slovenská moderna bola časovo najbližšie začiatkom ženskej emancipácie. Preto sú pre autorov tej doby charakteristické živé, aktívne a hlavne vášnivé ženy. Ivan Krasko (1876-1958) sa na otázku ženy a lásky pozeral inými očami. Jeho poézia je zastretá smútkom, beznádejou, výčitkami a očakávaním konca. Hľadá odpovede na otázky o žene, láske, naplnení ňou. Láska je pre neho spojovníkom básnika so svetom okolo neho. Je to odraz básnikovho vnútorného sveta. Žena je pre neho ideálom, na ktorú sa obracia v zlých časoch a vyzdvihuje ju. List mojej Ilke. Jeho básne sú plné vyznaní lásky, sú vášnivé, a len umelci a básnici nimi môžu narábať. Vníma lásku, túžbu a ženu cez poéziu intenzívnejšie. Občianske meno spisovateľa bolo Ján Botto. Bratislava 2005, s. 100.
Objektom veršov I. Kraska je predovšetkým žena ako ideál, múza, ktorá mu pomáha prekonávať životné prekážky. Vníma jej krásu, jej vnútornú silu a jej schopnosť dávať a nečakať oplátku. Podporoval právo ženy na vlastný názor a na výber v manželstve i v túžbe. Jeho pohľad na ženu bol preto veľmi pozitívny a podporoval to, čo bolo pre ženy veľmi dôležité. Žena sa pre neho stala dôležitá tak ako poézia, pretože bez nej by ju nemohol tvoriť.
3.2. Janko Jesenský: Realistický pohľad na ženu a lásku
Iný pohľad na ženu a lásku poskytol Janko Jesenský. Na rozdiel od Ivana Krasku, ktorý vnímal lásku skôr idealizovane, Jesenský sa na báseň a poéziu pozeral inými, realistickejšími očami. Kým Krasko sa často pohyboval vo sfére intímnych pocitov, snov a túžob, Jesenský sa viac približoval realite. Jeho básne sú často plné humoru, irónie a kritiky spoločnosti. Aj keď sa venoval aj témam lásky a ženy, robil to z inej perspektívy.
KRASKO, Ivan, Básnické dielo (v prvom vydzni zbierka Nox et solitudo),...
4. Porovnanie a syntéza
Na základe analýzy tvorby Ľudmily Podjavorinskej a Márie Rázusovej-Martákovej môžeme konštatovať, že obe autorky, napriek rozdielnym prístupom a zameraniam, zohrali významnú úlohu v slovenskej literatúre na začiatku 20. storočia. Ich diela odrážajú dobovú atmosféru, spoločenské zmeny a predovšetkým postavenie ženy v spoločnosti.
4.1. Ženská otázka v poézii
Ženská otázka, ktorá sa stala dominantnou témou v mnohých oblastiach spoločenského života, našla svoje ozveny aj v slovenskej poézii. Autorky ako Podjavorinská a Rázusová-Martáková sa vo svojej tvorbe dotýkali problémov, s ktorými sa ženy stretávali - obmedzené práva, nedostatok vzdelania, spoločenské očakávania. Ich básne sú svedectvom o boji za rovnoprávnosť a o hľadaní vlastnej identity.
4.2. Spoločné znaky a rozdiely
Spoločné znaky ich tvorby spočívajú v citlivom vnímaní sveta, v silnom vzťahu k vlasti a v odhodlaní vyjadriť svoje pocity a názory prostredníctvom poézie. Rozdiely sa prejavujú predovšetkým v tematickom zameraní a v štýle. Kým Podjavorinská sa skôr venovala vnútornému svetu jednotlivca, jeho emóciám a prežívaniu, Rázusová-Martáková sa viac zameriavala na spoločenské problémy, vojnu a jej dopad na človeka.
4.3. Vplyv na ďalšie generácie
Tvorba oboch autoriek mala vplyv na ďalšie generácie slovenských spisovateliek. Položili základy pre rozvoj ženskej literárnej tvorby a otvorili cestu pre nové témy a prístupy. Ich diela sú dodnes aktuálne a poskytujú cenný pohľad na vývoj slovenskej literatúry a spoločnosti.
4.4. Emancipácia a literárna tvorba
Literárna tvorba žien na začiatku 20. storočia úzko súvisela s procesom emancipácie. Prostredníctvom poézie a prózy mohli ženy vyjadriť svoje názory, túžby a skúsenosti, čím prispeli k formovaniu modernej slovenskej identity. Ich hlasy, hoci nie vždy počuteľné, boli dôležitou súčasťou literárneho a spoločenského života.
