Každý z nás je iný typ kreatívca. Niekto má rád overené postupy a návody, podľa ktorých pracuje, a iný rád improvizuje. Keď som začínala so šitím patchworku, najviac mi pomohli videá na YouTube - tie ma asi najviac naučili. Keď už získate odvahu a kadejaké „grify“, dostanete chuť na improvizáciu... teda aspoň u mňa to tak bolo.
Naposledy sa mi do rúk dostal štvorčekový papier a vonku boli riadne horúčavy, tak vymýšľať nový vzor bol tým najlepším riešením, ako využiť čas. Zistila som, že jedna A5-ka je ideálny rozmer na prehoz o veľkosti približne 137 cm x 214 cm, keď jeden štvorček má rozmer strany 2,5 inch, čo je približne 6,5 cm. Chcela som tam mať opakujúce sa farby - modrú a šedú, ktoré by mi istým spôsobom prepojili celkový vzor.
Keď som mala vytvorené všetky štvorce, obrezala som ich, aby boli všetky rovnaké. Pri patchworku totiž aj 2-3 mm vedia narobiť šarapatu. Každý riadok som mala presne označený, aby som vedela, ktorou stranou treba štvorce zošiť. (Samozrejme som aj párala, kde tu, ale našťastie nie veľa.) Zošívať jednotlivé riadky som začala od vrchu. Týždeň aktívneho šitia a quilt top bol hotový. Za mňa to bolo veru rýchlo.
Výber látky na zadnú stranu a vatelín
Hľadala som vhodnú látku na zadnú stranu. Mala som ich v ruke veru dosť. Nakoniec som sa rozhodla pre palmičkový vzor na modrom podklade, nakoľko ja stále inklinujem k odtieňom modrej a tyrkysovej. Nevýhoda je, že som musela zadnú časť nadpojiť, čím vznikol prebytok látky - približne 60 cm pás dlhý 2,4 m.
Použitý vatelín bol cotton mix 279.
Pokračovanie v šití: zošívanie štvorcov a matematika
Keď som si takto pozošívala štvorce do riadkov, začala som ich zošívať navzájom. Vždy som zarovnávala podľa najkontrastnejšieho vzoru, na ktorý automaticky padá zrak. Potom som sa nevyhla nekonečnému rozžehľovaniu každého okraja. Ak ste nedodržali pravidlo č. 3 a látky ste neoprali, tak žehlenie čiastočne túto chybu napráva. Totiž vystavujete látku vysokým teplotám, a teda ju dodatočne otestujete, čo to s ňou robí.
Potom začala matematika, ako dlhý má byť obvodový „rámik“. Odmerala som každú stranu vzniknutého štvorca. Samozrejme, každá strana mala iné rozmery! Po výpočtoch som dĺžku zaokrúhlila na 210 cm. Takže som si pripravila 4 pásy s rozmermi 210x15 cm.
Pásy som prišila k štvorcu. Tam, kde sa na rohoch stretali, som ich potom zošila pod 45 stupňovým uhlom. Tak, a vrchnú časť deky mám hotovú.
Vrstvenie a prešívanie deky
Odmerala som jej skutočné rozmery a podľa nich som vystrihla spodný diel deky, a potom aj ten stredný diel - medzi látkové vrstvy som dala vliselín. Ešte k tej spodnej látke: samozrejme, že bežne nedostanete látku so šírkou 210 cm, takže ju treba nadpájať. Pri spodnom dieli URČITE ODPORÚČAM VOPRED OPRAŤ!
Vrstvy som naukladala na seba presne tak, ako majú byť. Plán bol prešiť ich po obvode, potom okolo zošitého štvorca, a ešte krížom 3x a krížom 3x. Najprv som to robila cikcakovým vzorom, ale vrchná látka sa mi začala príliš riasiť. A tak som všetko vypárala a následne prešila znovu, tentoraz takým tým troj-krokovým cikcakom - 3 kroky doprava, 3 kroky doľava. Vonkajší obvod som zošila klasickým rovným stehom.
Naň som našila šikmý prúžok. Odporúčam si pri kúpe prúžku zobrať so sebou kúsok látky, teda kúsok celých troch zošitých vrstiev, aby ste otestovali, aká šírka prúžku bude vhodná.
Nakoniec som vypárala ručne šité švíky a zahľadela sa na čerstvo hotový výtvor. Za nič na svete by som ju nepredala! Totiž, je to pre mňa spomienková mapa. Každý kus látky mi pripomína chvíle s mojimi najbližšími. Z tejto sme mali závesy v kuchyni, z tamtej starká nosila zásteru.
Príbeh o vzniku patchworkovej deky
Dnes by som sa s Vami rada podelila o príbeh, ako som sa v záchvate materinskej lásky k svojmu vtedy ešte nenarodenému dieťaťu rozhodla, že mu bezpodmienečne musím vlastnoručne ušiť patchworkovú hraciu deku. Zasadla som teda k počítaču a začala hľadať motív, ktorý by sa mi páčil.
Každý súdne uvažujúci človek by povedal, že na patchworkovú začiatočníčku je to priveľké sústo, ale skúste to vysvetliť budúcej matke-prvorodičke ovládanej tehotenskými hormónmi a snahou zabezpečiť pre svoje bábätko len to najkrajšie, najlepšie, najúžasnejšie... Povzbudená spomienkou, že aj svadobné šaty som si predsa ušila sama, som si povedala, že ani ten slávny „pačvork“ nemôže byť taký ťažký. Hahaha.
Keďže toto moje nutkanie prišlo ako sa hovorí o päť minút dvanásť, s obrovským bruchom, 4 dni pred termínom pôrodu, dovalila som sa ako veľká snehová guľa do Zebrapatchworku. Už dopredu som si stihla pripraviť na výkres a povystrihovať šablóny jednotlivých vzorov v životnej veľkosti. A tak som strihala a strihala a strihala (pri predstave všetkých tých pásikov, trojuholníkov, štvorcov a kosoštvorcov ma ešte aj dnes obleje studený pot). A odvážne som sa pustila aj do šitia.
A tu sa začali objavovať prvé problémy a pochopila som, že kacírske myšlienky typu „veď to nemusí byť úplne presne, postačí aj približne“ neboli tým najlepším, čo ma mohlo napadnúť. A tak som improvizovala, opravovala, občas si zanadávala, že aký úžasný nápad to bol. Medzitým som samozrejme už aj stihla porodiť a deka nebola ani zďaleka hotová.
Nakoniec, poháňaná motivačnými heslami ako napr.: „veď to si aj tak nik nevšimne“, „no a čo, že je to krivo“, „takto krivo je to aj tak krajšie“, „no a čo, že sa mi to tu vlní, je to rybník a voda sa má vlniť“... som svoj boj s patchworkovými mlynmi úspešne ukončila, keď synček nemal ešte ani 3 mesiace :-). S hrdosťou som ho na deku položila, pozri dieťatko, čo ti maminka ušila... a hádajte čo? Napriek všetkým nedostatkom, ktoré deka má, bola šitá s láskou a splnila svoj účel.
Poznámka z druhého dňa: až dnes, keď sme sa na deke hrali, som si spomenula, že som zabudla do žurnálu napísať, že v krídelkách mušiek a vážok je pokrčený obal z DRU tyčiniek, aby pekne šušťali. A to sú už naozaj všetky vychytávky.