Táto sekcia opisuje osudy tých, ktorí položili svoje mladé životy v boji proti nemeckým okupantom pod Vysokými Tatrami. Aj náš podtatranský kraj mal svojich hrdinov. Boli to obyčajní ľudia, ktorým do života kruto zasiahla vojna. Mladí chlapci spod Tatier, z Oravy, Liptova, Horehronia, ale aj z ďalších regiónov Slovenska. So zbraňou v ruke sa postavili nepriateľovi na odpor. Mnohí padli v boji, mnohí boli kruto mučení a popravení. Svoj večný sen spia už takmer 80 rokov na podtatranských cintorínoch. Spomenieme si niekedy na týchto hrdinov, vďaka ktorým sa dnes máme my lepšie?
Príbehy jednotlivých hrdinov
Ján Rašo: Spojka a odvážny odpor
Narodil sa 17. novembra 1916 v Makove. Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1937 k Horskému pešiemu pluku 1 v Dolnom Kubíne. O rok neskôr, 1. októbra 1938 bol povýšený na slobodníka a 1. apríla 1939 na desiatnika. Od 15. novembra 1937 do 9. apríla 1938 absolvoval poddôstojnícku školu. 30. apríla 1939 bol premiestnený k Pešiemu pluku 14. Od 13. mája do 29. júla 1939 konal službu ako veliteľ čaty 2. roty vo Vojenskom výcvikovom stredisku Oremov Laz. 1. októbra 1939 bol pridržaný k mimoriadnemu cvičeniu v zbrani. 11. novembra 1939 bol prepustený do pomeru mimo činnej služby.
Po skončení základnej vojenskej služby nastúpil do zboru pohraničnej finančnej stráže a pôsobil ako dozorca finančnej stráže v Bošáci. V rokoch 2. svetovej vojny pôsobil vo Vysokých Tatrách na oddelení finančnej stráže v Starom Smokovci. Jeho veľkou záľubou bolo lyžovanie, preto sa aj zúčastňoval preťov v lyžovaní. Získal množstvo víťazstiev a cien, najmä v kategórii beh na lyžiach.
Po vypuknutí SNP sa spolu s ďalšími príslušníkmi tohto oddelenia zapojil do boja proti nemeckým okupantom. Pôsobil ako spojka medzi partizánmi a príslušníkmi finančnej stráže. Dňa 7. septembra 1944 bol Nemcami zajatý počas prieskumu pri vile Vlasta v Starom Smokovci. Obkľúčili ho nemeckí vojaci, ale partizánom ešte stihol dať znamenie výstrelom z pištole. Nemci ho previezli na výsluch do Kežmarku na hrad, kde bolo zriadené nemecké vojenské veliteľstvo - Orstkomando a väzenie. Celý deň a celú noc bol vypočúvaný a kruto mučený, ale Nemcom nič nevyzradil.
8. septembra 1944 ho Nemci zastrelili na nádvorí hradu. Počas popravy sa na pokyn nemeckého dôstojníka odmietol otočiť chrbtom. Pochovaný bol na Historickom cintoríne v Kežmarku, neskôr ho exhumovali a previezli na cintorín v Novom Smokovci, kde bol so všetkými poctami pochovaný v spoločnom hrobe s ďalšími padlými a popravenými povstalcami. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti kapitána a inšpektora 1. triedy finančnej stráže, a taktiež vyznamenaný Radom SNP I. triedy in memoriam.
Jozef Mikuláš Kvaššay: Od poštára k povstalcovi
Narodil sa 26. júna 1925 v Ľubici. V obci pôsobil ako poštár. Po vypuknutí SNP sa pridal k povstalcom a ihneď sa zapojil do bojov. 30. augusta 1944 sa pridal k jednotke vojakov z levočskej posádky, ktorej velil kpt. Naď. Počas bojov o Ľubicu ráno dňa 31. augusta 1944, v miestach za rímskokatolíckou farskou záhradou, zničil granátmi dve guľometné hniezda. Pri pokuse zničiť tretie ho zasiahla dávka z nemeckého guľometu. Zraneného ho jeho spolubojovníci odniesli do 4 km vzdialenej horárne, kde ho ukryli. Tam ho však našli Nemci a odviezli do Kežmarku na hrad. Podľa výpovedí svedkov ranený Kaprál nevládal sám zísť z korby nákladného auta a tak ho nacisti ťahali dole za vlasy. Nasledovalo vyšetrovanie a kruté mučenie, ktoré viedol Hauptmann Spindler (nemecký vojenský veliteľ Kežmarku). Sľuboval mu slobodu, ak vyzradí mená účastníkov Povstania z Ľubice. Kaprál však nikoho nevyzradil.
Dňa 1. septembra 1944 bol popravený na nádvorí kežmarského hradu. Pochovaný je v spoločnom hrobe na cintoríne v Ľubici. Pri príležitosti 20. výročia SNP bol posmrtne vyznamenaný.
Jozef Mazurek: Stolár, ktorý sa postavil proti presile
Narodil sa 9. septembra 1907 v Tvarožnej. Do brannej moci bol prezentovaný v roku 1928. V októbri 1929 slúžil ako vojak 12. guľometnej roty Pešieho pluku 32 „Gardského“ v Košiciach. Po skončení vojenskej služby pôsobil v rodnej obci ako stolár. 29. augusta 1944 sa po vypuknutí SNP pridal k povstalcom. 30. augusta 1944 sa ako príslušník 1. čs. armády na Slovensku zapojil do bojov pri Ľubici. Skupinu, v ktorej bojoval, prepadli Nemci. Podarilo sa mu však ujsť do neďalekého lesa, kde sa ukryl. Neskôr sa vrátil domov do Tvarožnej. Za dedinou sa hrali deti, ktoré keď ho zbadali sa vyľakali a rozbehli sa domov. Jedno dievča pritom stratilo topánku. Mazurek im ju chcel vrátiť a rozbehol sa za nimi. Dievčatá mysliac si, že ich prenasleduje to povedali doma svojim rodičom. Tí to nahlásili na Gestapo. Nemci našli Mazureka doma, zajali ho a odviezli do Ľubice na výsluch. Väznený a vypočúvaný bol do 7. septembra 1944, kedy ho na ľubickom cintoríne popravili.
Ján Štrbák: Technický génius v službách odboja
Narodil sa 22. júna 1913 v Budmericiach. K vykonaniu základnej vojenskej služby nastúpil 3. februára 1932. Zaradený bol ako vojak k technickej rote Pešieho pluku 41 v Žiline. Od 12. mája do 31. októbra 1932 absolvoval výcvik telefonistov spojovacej čaty Pešieho pluku 41. Od 2. novembra 1932 do 25. februára 1933 absolvoval poddôstojnícku školu. Dňa 1. marca 1933 bol povýšený na slobodníka a 1. júla 1933 na desiatnika. 6. júna 1933 bol prijatý ako ďalej slúžiaci poddôstojník k vykonaniu ďalšej dobrovoľnej činnej služby a zaradený k Ženijnému pluku 3 v Komárne. Tu absolvoval plavecký, vodný a zákopnícky výcvik. 30. júla 1933 bol premiestnený k pracovnému oddielu na Oremov Laz, kde sa podieľal na výstavbe vojenského tábora. 27. októbra 1933 bol vrátený k Pešiemu pluku 41, kde do 13. júna 1934 konal službu ako veliteľ zákopníckeho družstva technickej roty. 1. januára 1934 bol povýšený na čatára. Od 14. júna do 8. augusta 1934 pôsobil ako inštruktor pri vodnom a zákopníckom výcviku pri cvičnom zákopníckom prápore Ženijného pluku 3 v Komárne. V období od 9. augusta 1934 do 9. apríla 1935 pôsobil ako inštruktor nováčikov technickej roty Pešieho pluku 41. Od 10. apríla do 22. mája 1935 absolvoval zdokonaľovací kurz poddôstojníkov technických rôt pri Pešom pluku 17. Od 3. júna 1935 do 28. júla 1936 vykonával funkciu inštruktora a zástupcu veliteľa čaty cvičného zákopníckeho práporu Ženijného pluku 3 v Komárne. Od 29. júla 1936 do 31. januára 1937 pôsobil vo funkcii zástupcu veliteľa zákopníckej čaty technickej roty Pešieho pluku 41.
Dňa 1. februára 1937 bol prijatý do zboru pohraničnej finančnej stráže. Počas roku 1937 absolvoval kurz finančnej stráže. Od roku 1938 slúžil ako príslušník finančnej stráže vo Vysokých Tatrách. V rokoch 1939 až 1944 bol aj funkcionárom Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Organizoval lyžiarske súťaže vo Vysokých Tatrách, ktorých sa aj sám zúčastňoval ako pretekár. Od roku 1944 pôsobil ako správca oddelenia finančnej stráže na Štrbskom Plese. Aktívne pôsobil v jednej z miestnych ilegálnych odbojových buniek a zapojil sa do protifašistického odboja.
Po vypuknutí SNP sa podieľal ako spoluorganizátor na vytvorení skupiny, ktorá bola zložená z príslušníkov finančnej stráže a žandárstva. Riadil opevňovacie práce a výstavbu zátarasov na cestách v okolí Štrbského Plesa. 20. septembra 1944 sa táto skupina pripojila k partizánskemu oddielu Vysoké Tatry. Zúčastnil sa viacerých bojových a diverzných akcií. Padol v boji dňa 26. septembra 1944 na Troch Studničkách, pri obrane Važeckej chaty. Zasiahla ho strela do hrude. Pochovaný bol na okraji lesa pri Važeckej chate. 3. júna 1945 bol exhumovaný a prevezený na Štrbské Pleso, kde bol zo všetkými poctami pochovaný spolu so Štefanom Morávkom. V roku 1947 bol povýšený do hodnosti kapitána a inšpektora 1. triedy finančnej stráže a vyznamenaný Radom SNP I.
Štefan Morávek: Žandár v čele odboja
Narodil sa 22. augusta 1911 v Hajnej Novej Vsi. Do brannej moci bol zaradený 1. októbra 1931. Základnú vojenskú službu vykonával ako vojak 2. batérie Delostreleckého pluku 105. 15. marca 1932 bol povýšený na slobodníka. 28. januára 1933 bol z činnej vojenskej služby prepustený na trvalú dovolenku. Dňa 1. apríla 1933 bol prezentovaný k pokračovaniu vojenskej prezenčnej služby. Nastúpil k Delostreleckému pluku 110 v Nitre a zaradený bol k 4. batérii. 1. mája 1933 bol povýšený na desiatnika. Dňa 1. januára 1934 bol prepustený z činnej vojenskej služby a preložený do zálohy. 1. septembra 1934 bol prezentovaný ako žandár k Zemskému žandárskemu veliteľstvu v Bratislave. 1. septembra 1935 bol povýšený na strážmajstra. 1. júla 1943 ho povýšili na hlavného dôstojníckeho zástupcu žandárstva.
V rokoch slovenského klérofašistického štátu pôsobil ako veliteľ žandárskej stanice na Štrbskom Plese. Do protifašistického odboja sa zapojil ešte pred začiatkom SNP. Po vypuknutí SNP sa aj s ostatnými žandármi žandárskej stanice na Štrbskom Plese bez váhania zapojil do boja. Vytvoril bojové družstvo z príslušníkov žandárstva a finančnej stráže, ktoré bolo doplnené aj niekoľkými civilmi. 23. septembra 1944 sa aj s touto skupinou pridal k partizánskemu oddielu Vysoké Tatry. Neskôr sa stal zástupcom veliteľa tohto oddielu. V radoch oddielu sa zúčastňoval rôznych diverzných a bojových akcií. Vo svojej skupine udržiaval prísnu disciplínu a zodpovedne vykonával aj spravodajskú službu.
V decembri 1944 utrpel v Tichej doline omrzliny rúk a nôh. Po krátkom zotavení v horárni na Troch Studničkách sa znovu zapojil do ďalšieho boja. Dňa 14. januára 1945 zaútočil na prieskumnú skupinu, ktorej velil Štefan Morávka, špeciálny nemecký oddiel na boj s partizánmi. Táto skupina sa práve nachádzala na Grúniku pod Kriváňom. Po krátkom boji bol Morávka zasiahnutý dvoma strelami z ľahkého guľometu. Jedna zo striel prenikla cez služobný ďalekohľad do brucha a druhá do pravého predlaktia. Takto ťažko ranený sa vláčil asi sto metrov po snehu. Asi po hodinovom trápení vykrvácal a zmrzol. 19. januára 1945 bol pochovaný do spoločného hrobu v obci Liptovská Kokava. 3. júna 1945 bol exhumovaný a prevezený na Štrbské Pleso, kde ho pochovali spolu s Jánom Rašom. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti kapitána a vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a Radom SNP I.
Jozef Vanko: Stolársky učeň v protifašistickom odboji
Narodil sa 13. februára 1919 v obci Anarcs (Maďarsko). Býval v Kežmarku, kde vychodil 8-ročnú školu. Po jej skončení sa vyučil za stolára. V polovici 30-tych rokov sa stal členom Zväzu komunistickej mládeže a v roku 1938 vstúpil do komunistickej strany. V roku 1939 sa zapojil do ilegálnej činnosti. Prichytili ho pri maľovaní protifašistických hesiel, za čo bol aj odsúdený a bola mu udelená finančná pokuta. V roku 1940 narukoval na základnú vojenskú službu a ako „politický nespoľahlivý“ bol pridelený k pracovnému útvaru. Aj po skončení prezenčnej služby bol neustále sledovaný a vedený v evidencii nespoľahlivých. V roku 1944 pracoval ako robotník v Baťových závodoch vo Svite, kde pokračoval v ilegálnej činnosti.
29. augusta 1944, hneď po vyhlásení SNP, pridal sa aj s ďalšími svojimi spolupracovníkmi k povstalcom. Zúčastnil sa prvých povstaleckých bojov pri Kežmarku. Padol počas bojov 31. augusta 1944 pri Veľkej, keď bol strelou zasiahnutý do hrude. Pochovaný je na cintoríne v Poprade-Veľkej v spoločnom hrobe s Michalom Kapolkom. V roku 1964 mu bola pri príležitosti 20. výročia SNP udelená Pamätná medaila SNP in memoriam, ktorú prevzal jeho otec.
Emanuel Hríbal: Drevorobotník v partizánskom hnutí
Narodil sa 28. októbra 1918 v Nižnej Boci. Pracoval ako drevorobotník. Po vypuknutí SNP sa pridal k partizánom brigády Za slobodu Slovanov. S oddielom Smrť fašizmu veliteľa Michajlova sa 31. augusta 1944 zúčastnil bojov o Kežmarok. V dňoch 1. a 2. septembra 1944 sa zúčastnil obranných bojov v priestore Poprad - Svit - Batizovce - Lučivná. 4. septembra 1944 bola časť oddielu, v ktorom bojoval Emanuel Hríbal donútená ustúpiť k Starému Smokovcu. Tu sa spojila s vojenskou jednotkou z Vojenských Zrubov a príslušníkmi finančnej stráže. Tam sa Emanuel Hríbal podieľal sa na výstavbe zásekov a zátarasov na cestách v smere Tatranská Lomnica a Poprad. Zúčastnil sa bojov o obranu Vysokých Tatier, počas ktorých sa čiastočne podarilo zastaviť postup nemeckých jednotiek.
Dňa 7. septembra 1944 bol v boji pri Starom Smokovci zasiahnutý guľometnou paľbou. Raneného ho nemeckí vojaci bez ľútosti dopichali bodákmi a okradli. Pochovaný bol v spoločnom hrobe na cintoríne vo Veľkom Slavkove. Neskôr bol exhumovaný a pochovaný v spoločnom hrobe v parku pred hotelom Grand v Starom Smokovci. Po zrušení hrobu bol znovu exhumovaný a pochovaný v spoločnom hrobe na cintoríne v Novom Smokovci.
Ján Tréger: Lesný robotník v prvej línii
Narodil sa 18. septembra 1905 v USA, bytom v Nižnej Boci. Pracoval ako lesný robotník. Aktívne sa zúčastnil na prípravách SNP tým, že dovážal muníciu pre partizánov. Po vypuknutí SNP sa sám pridal k partizánom. S oddielom Smrť fašizmu veliteľa Michajlova, ktorý bol začlenený do partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, sa 30. a 31. augusta 1944 zúčastnil bojov o Kežmarok. V dňoch 1. a 2. septembra 1944 sa zúčastnil obranných bojov v priestore Poprad - Svit - Batizovce - Lučivná. 4. septembra 1944 bola časť oddielu, v ktorom Ján Tréger bojoval, donútená ustúpiť k Starému Smokovcu. Tu sa partizáni spojili s vojenskou jednotkou z Vojenských Zrubov a príslušníkmi finančnej stráže. Tam sa partizáni podieľali na výstavbe zásekov a zátarasov na cestách v smere Tatranská Lomnica a Poprad.
V ranných hodinách 7. septembra 1944 sa Ján Tréger zúčastnil bojov proti nemeckým jednotkám, ktoré postupovali na Starý Smokovec v smere od Popradu. Nemecká jednotka postupujúca v smere od Tatranskej Lomnice prepadla povstalcov od chrbta a zajala ich. Tréger bol spolu z neznámym partizánom na mieste popravený strelou do hlavy. Pochovaný bol v spoločnom hrobe na cintoríne vo Veľkom Slavkove. Neskôr bol exhumovaný a s poctami pochovaný pred Grandhotelom v Starom Smokovci. Po zrušení hrobu bol znovu exhumovaný a pochovaný v spoločnom hrobe na cintoríne v Novom Smokovci.
Štefan Kočer: Vojak s odhodlaním
Narodil sa dňa 7. januára 1918 v obci Cajla v okrese Modra, bytom v obci Budmerice. Dňa 1. októbra 1938 bol zaradený do brannej moci k Delostreleckému pluku 9 „T. G. Masaryka“ ako vojak k 2. batérii. Základnú vojenskú službu ukončil 26. apríla 1941. Dňa 23. júna 1941 bol prezentovaný k výnimočnej činnej službe, v ktorej zotrval do 3. septembra 1941. Dňa 13. apríla 1944 bol znovu prezentovaný do výnimočnej činnej služby. Údajne sa prihlásil dobrovoľne za svojho ženatého brata. Počas SNP sa zúčastnil bojov pri Poprade. Dňa 31. augusta 1944 ako vojak 1. čs. armády na Slovensku padol v boji pri Matejovciach. Na cintoríne v Matejovciach je umiestnený pamätník padlých počas SNP, na ktorom je uvedené aj jeho meno.
Ján Pavlík: Odhodlanie aj v zálohe
Narodený 12. februára 1916 v obci Jalovec v okrese Prievidza. Do brannej moci bol prezentovaný 1. októbra 1937 k Pešiemu pluku 3 "Jana Žižku z Trocnova" a zaradený ako vojak k 7. rote. V tom čase bol veliteľom tohto pluku pplk. pech. Ludvík Svoboda. Dňa 1. apríla 1939 bol z brannej moci prepustený. Od 1. mája do 29. decembra 1939 vykonal mimoriadne cvičenie v zbrani. Dňa 24. júna 1941 bol prezentovaný do výnimočnej činnej služby, v ktorej zotrval do 24. septembra 1941. K vykonaniu výnimočnej činnej služby bol znovu prezentovaný 18. apríla 1944 k Pešiemu pluku 1 a zaradený k 10. rote. Po vypuknutí SNP sa zúčastnil povstaleckých bojov pri Poprade. Dňa 31. augusta 1944 padol v boji pri Matejovciach.
SNP - Povstanie 1939 -1945 - Dokumentarny film
Odkaz hrdinov
Tieto príbehy sú svedectvom o odvahe, obetavosti a vlastenectve obyčajných ľudí, ktorí sa postavili proti presile. Ich životy vyhasli v boji za slobodu, no ich odkaz žije ďalej a pripomína nám cenu, ktorú naši predkovia zaplatili za dnešnú slobodu. Je našou povinnosťou si ich pamiatku pripomínať a ctíť.