Medzinárodný únos dieťaťa rodičom predstavuje zložitú situáciu, ktorá si vyžaduje citlivý a komplexný prístup. Tento článok sa zameriava na problematiku rodičovského únosu dieťaťa v kontexte slovenského práva, pričom sa opiera o existujúce právne predpisy, judikatúru a praktické skúsenosti. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku a upozorniť na jej špecifiká.
Definícia rodičovského únosu
Rodičovský únos je neoprávnené premiestnenie dieťaťa jedným z rodičov z miesta jeho obvyklého bydliska. Práve skutočnosť, že ide o presťahovanie sa rodiča s dieťaťom bez súhlasu druhého rodiča, znamená neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa. O únose môžeme hovoriť, keď je premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa neoprávnené.
Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa rodičom môžeme rozumieť neoprávnené premiestnenie zo štátu jeho obvyklého pobytu alebo jeho zadržiavanie v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu, ak sa tohto konania dopustí jeden z rodičov. Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v štáte, inom ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa, je neoprávneným v prípade, ak rodič dieťa premiestnil alebo ho zadržiava bez súhlasu druhého rodiča, prípadne bez súhlasu súdu štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
Právny rámec rodičovského únosu na Slovensku
Slovenská republika sa stala zmluvným štátom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí s účinnosťou od 1. februára 2001. Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie č. 119/2001 Z. z.), prijatého v Haagu 25. októbra 1980, platného pre SR od 1. decembra 1998. Tento dohovor je základným medzinárodným dokumentom upravujúcim problematiku medzinárodných únosov detí.
Okrem Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí upravujú túto problematiku aj ďalšie právne akty:
- NARIADENIE RADY (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000.
- Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej ako „CMP“).
Rodičovský únos ako trestný čin
Na Slovensku rodičovský únos nie je samostatným trestným činom. Avšak, v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, môže takéto konanie napĺňať znaky iného trestného činu, napríklad:
- Poškodzovanie cudzích práv (§ 375 Trestného zákona): V prípade, ak rodič, ktorý dieťa premiestnil do zahraničia, porušil týmto konaním práva druhého rodiča, môže byť stíhaný za tento trestný čin.
- Týranie blízkej osoby a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona): Ak je premiestnenie dieťaťa spojené s psychickým alebo fyzickým násilím voči dieťaťu alebo druhému rodičovi, môže ísť o tento trestný čin. Za blízku osobu Trestný zákon považuje príbuzného v priamom pokolení, osvojiteľa, osvojenca, súrodenca a manžela/manželku; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
Návratové konanie
V prípade, ak došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa do zahraničia, môže druhý rodič podať návrh na navrátenie dieťaťa podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. V návratovom konaní ide o čas, je potrebné konať rýchlo, efektívne a dodržať viaceré lehoty. Hneď po únose je potrebné podať žiadosť o nariadenie návratu maloletého dieťaťa na príslušnom ústrednom orgáne krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Hraničným vekom dieťaťa, kedy možno postupovať na základe Dohovoru, teda kedy možno podať žiadosť o nariadenie návratu dieťaťa, je 16 rokov dieťaťa.
Ak bude návratové konanie trvať dlhšie, môže to zmariť návrat dieťaťa, napríklad ak sa okolnosťami zmení obvyklý pobyt dieťaťa, resp. súd usúdi, že dieťa sa medzičasom zžilo s novým prostredím.
Postup v návratovom konaní:
- Podanie žiadosti: Rodič, ktorému bolo dieťa neoprávnene odňaté, podá žiadosť o navrátenie dieťaťa na ústredný orgán v štáte, kde sa dieťa nachádza. Na Slovensku túto funkciu plní Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (známe aj ako „CIPC“). Každá krajina, ktorá podpísala už spomínaný Dohovor, má zriadený ústredný orgán, ktorý má právomoc žiadosť prijať. Ústredné orgány navzájom spolupracujú a podporujú spoluprácu medzi príslušnými orgánmi svojich štátov na zabezpečenie urýchleného návratu detí a dosiahnutie ďalších cieľov tohto dohovoru. Úloha centra je zistiť, kde sa dieťa nachádza a v akej sociálnej situácii je.
V zmluvných štátoch dohovoru existujú ústredné orgány na pomoc rodičom, ktorí sú obeťami cezhraničného únosu dieťaťa. Nevyhnutným prvým krokom v prípade návratu dieťaťa je žiadosť rodiča o pomoc pri zabezpečení návratu dieťaťa. Rodič, ktorý tvrdí, že dieťa bolo premiestnené alebo zadržané v rozpore s opatrovníckym právom, sa môže obrátiť na ústredný orgán miesta obvyklého pobytu dieťaťa alebo na ústredný orgán ktoréhokoľvek iného zmluvného štátu so žiadosťou o pomoc pri zabezpečení návratu dieťaťa.
Žiadosť musí obsahovať informácie týkajúce sa totožnosti žiadateľa, dieťaťa a osoby, o ktorej sa tvrdí, že dieťa premiestnila alebo ho zadržala; ak je to možné, dátum narodenia dieťaťa; dôvody, na ktorých je založená žiadosť žiadateľa o vrátenie dieťaťa, a všetky dostupné informácie týkajúce sa miesta pobytu dieťaťa a totožnosti osoby, s ktorou sa predpokladá, že dieťa je. Na Slovensku Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vyžaduje dokument - žiadosť o vrátenie maloletého dieťaťa (najmä navrhovaný spôsob jeho vrátenia); rodný list maloletého dieťaťa; doklad preukazujúci rodičovské práva k dieťaťu: sobášny list rodičov dieťaťa a súdne rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti, ak bolo vydané; doklady preukazujúce obvyklý pobyt maloletého dieťaťa na Slovensku (napr. potvrdenie o návšteve školy).
Ak má ústredný orgán, ktorý dostane žiadosť, dôvod domnievať sa, že dieťa sa nachádza v inom zmluvnom štáte, priamo a bezodkladne postúpi žiadosť ústrednému orgánu tohto zmluvného štátu a informuje o tom žiadajúci ústredný orgán alebo podľa okolností žiadateľa. Ako už bolo uvedené, medzi ústrednými orgánmi existuje spolupráca. Ústredný orgán štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, prijme alebo zabezpečí prijatie všetkých vhodných opatrení na dosiahnutie dobrovoľného návratu dieťaťa. Po prijatí žiadosti o návrat ústredný orgán štátu vo väčšine prípadov kontaktuje rodiča, ktorý dieťa nezákonne premiestnil alebo si ho ponechal a požiada ho o dobrovoľný návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Ak rodič návrat odmietne, existuje možnosť pokúsiť sa o priateľské riešenie sporu formou mediácie, ktorá sa ponúka obom stranám.
Súdne konanie:
Ak rodič neuskutoční dobrovoľný návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, môže sa druhý rodič podať na súde návrh o navrátenie dieťaťa. Je potrebné ho podať do jedného roka odo dňa, kedy bolo dieťa odvedené do iného štátu. Po uplynutí tejto doby sa predpokladá, že si dieťa zvyklo na nové prostredie. Po podaní žiadosti môže rodič začať súdne konanie s cieľom dosiahnuť vrátenie dieťaťa. Súdy konajú v konaní o vrátenie detí urýchlene. V tomto konaní súd rozhoduje iba o tom, či nariadi alebo nenariadi návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu. Súd tiež skúma, či je daný štát štátom obvyklého pobytu dieťaťa a či bolo premiestnenie dieťaťa neoprávnené. V tomto konaní súd nerozhoduje o rodičovských právach a povinnostiach voči maloletému dieťaťu (napr. výživné, úprava styku rodičov s dieťaťom). V konaní súd skúma, či premiestnenie dieťaťa bolo skutočne neoprávnené a v ktorom štáte má dieťa obvyklý pobyt. Dôležitou skutočnosťou, ktorú súd v konaní o návrat dieťaťa skúma, je aj to, kedy k jeho premiestneniu došlo. Podľa dohovoru je vhodné podať návrh na návrat dieťaťa na súd do jedného roka od jeho premiestnenia.
Rozhodnutie súdu:
Súd preskúma, v ktorom štáte má dieťa obvyklý pobyt a či bolo do iného štátu odvedené naozaj neoprávnene.
Výnimky z povinnosti navrátiť dieťa:
Súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v prípade existencie vážneho nebezpečenstva, ktoré by mohlo dieťaťu spôsobiť fyzickú alebo psychickú ujmu. Rodič, ktorý dieťa neoprávnene odviedol do iného štátu a odmieta ho dobrovoľne priviesť naspäť musí preukázať, že návrat by dieťaťu spôsobil existenciu tejto ujmy. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa z dôvodu existencie vážneho nebezpečenstva v prípade ak sa jedná o členský štát Európskej únie.
Dohovor prípady zamietnutia návratu dieťaťa do jeho pôvodného miesta obvyklého pobytu upravuje v článku č. 13. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „Súd“) v roku 2010 v prípade Neulinger a Shuruk v Švajčiarsko zaviedol ďalšiu formu kontrolného mechanizmu kde Súd musí brať do úvahy základné princípy medzinárodného práva a ďalších ľudských práv, mimo iného zaviedol aj inštitút najlepšieho záujmu dieťaťa. Moderná súdna prax zaviedla ako nutnosť aj vypočutie dieťaťa a posudzovanie jeho názoru. Je potreba zdôrazniť, že nie každé prianie maloletého dieťaťa je tiež v súlade s jeho najlepšími záujmami. Dôležité je zhodnotiť, či je maloletý schopný racionálne zdôvodniť svoje stanovisko a záujmy.
Dôvody v článku 13 ods. 1 písm. b) vychádzajú zo zvyšujúceho sa porozumenia domáceho násilia a ujmy, ktorú môže takéto násilie spôsobiť priamo či nepriamo deťom. Ako príklad je možné uviesť prekonanú judikatúru, ktorá uvádza, že násilie páchané na matke nebráni styku detí s ich otcom. V súčasnej rozhodovacej praxi je preukázané, že násilie môže mať mnohé formy, nie je limitované iba fyzickou požiadavkou, môže byť rozšírené aj na psychologické, emočné či finančné násilie.
Obvyklý pobyt dieťaťa
Jedným z najdôležitejších faktorov pri posudzovaní, či ide o únos rodičom alebo nie, je obvyklý pobyt dieťaťa. Obvyklým pobytom dieťaťa NIE je miesto jeho trvalého pobytu, ale tento obvyklý pobyt sa preukazuje v konaní na základe podstatných okolností života maloletého dieťaťa a jeho rodičov. Pre obvyklý pobyt nie je podstatné, kde sa dieťa narodilo, kde je prihlásené na trvalý pobyt (alebo iný typ pobytu) ani aké je občianstvo dieťaťa. Obvyklý pobyt je miesto, ku ktorému má dieťa najbližšie a najužšie väzby. Obvyklý pobyt dieťaťa je krajina, v ktorej dieťa dlhodobo žije, má rodinné a sociálne zázemie, má rodinu a priateľov, navštevuje materskú školu alebo školu, vzdelávacie zariadenia alebo nejaké záujmové krúžky. Obvyklý pobyt je miesto, kde sa dieťa zoznamuje s prostredím.
Domáce násilie a rodičovský únos
V prevažnej väčšine prípadov únosu dieťaťa do zahraničia sa jedná o ženy, ktoré utekajú pred domácim násilím páchaným ich manželmi (70% prípadov). Jedná sa ľudí pochádzajúcich zo zahraničia, ktorí uzavreli manželstvo alebo žili s partnerom v jednej domácnosti. Po narodení dieťaťa sa z rôznych dôvodov (najčastejšie teda domáce násilie) rozhodnú odísť do krajiny, z ktorej pochádzajú a hľadajú tam podporu rodiny. V prípadoch páchaného domáceho násilia (či už na ženách alebo mužoch) môže mať aplikácia Dohovoru katastrofálne následky pre týrané osoby vrátane detí.
Pojem domáceho násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, za jeho charakteristický znak je možné považovať úmysel. Násilie predstavuje následok ľudského konania, ktoré je zámerné. Pri domácom násilí môže ísť o telesnú aj duševnú ujmu. S pojmom násilie vo vzťahu k manželovi ďalej operuje § 146 ods. S pojmom domáce násilie operuje aj MV SR, ktoré uvádza, že k domácemu násiliu dochádza vo vzťahoch medzi najbližšími osobami a má hlboký dopad na celú rodinu. Ide o násilie, ktorého cieľom je ovládať alebo utláčať inú bytosť, a to ponižovaním a vyvolávaním strachu - slovným, fyzickým a citovým týraním. Domáce násilie netvorí len jedna bitka, či jeden príležitostný incident. Ide o opakovanú viktimizáciu, t.j. dlhodobo trvajúce násilie a týranie. Z hľadiska zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej ako „Trestný zákon“) sa v niektorých prípadoch môže jednať o § 208 týranie blízkej osoby s trestnou sadzbou od troch do ôsmich rokov trestu odňatia slobody až po pätnásť až dvadsaťpäť rokov v niektorých kvalifikovaných prípadoch.
Iniciatíva Nikdy neunesie
V Bratislave bola pri príležitosti Medzinárodného dňa nezvestných detí oznámená iniciatíva Nikdy neunesie. Zakladateľom iniciatívy je bývalý novinár David Púchovský a Martina Gajdárová, ktorá štyri roky nevidela svoje dve deti. Ich otec Andrej Gajdár ich zobral bez jej vedomia do Panamy. Po tom, čo ho našli, strávil vo väzení 415 dní za trestný čin poškodzovania cudzích práv. Teraz je na slobode a chce sa podieľať na výchove oboch súrodencov.
Cieľom iniciatívy je zamedziť opakovaniu podobných prípadov, zabezpečiť pre nájdené deti ochranu zo strany štátu a tiež zdravotnú starostlivosť v podobe psychoterapie. Iniciatíva sa zasadzuje o to, aby boli rodičia - únoscovia riadne postihovaní za trestný čin únosu a aby im hrozil vyšší trest. Symbolom iniciatívy je modrý uzlík - symbol nezvestných detí na Slovensku.
Ako postupovať v prípade únosu
Najjednoduchšie je obrátiť sa v svojej krajine (krajine obvyklého pobytu detí) na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (táto inštitúcia môže mať v rôznych štátoch trochu iné pomenovanie) a podať žiadosť o zabezpečenie návratu detí. Preto tiež odporúčame v krajine, kde sa deti nachádzajú, kontaktovať advokáta, ktorý Vám poskytne právne rady. Niektoré štáty poskytujú rodičom, ktorým boli deti unesené základné právne poradenstvo zadarmo. Obracať sa na políciu a podávať trestné oznámenie nie je zväčša efektívne, pretože nie v každej krajine je premiestnenie detí do zahraničia alebo ich zadržanie v zahraničí trestným činom a aj keby to tak bolo, ani polícia ani iné orgány činné v trestnom konaní nemajú právomoc nariadiť návrat detí. Hoci sa na takého konanie používa pojem „únos”, myslí sa medzinárodný únos z občianskoprávneho resp. haagského hľadiska.
V prípade, ak boli Vaše deti unesené na územie Slovenskej republiky, môžete sa za účelom právneho poradenstva a zastupovania obrátiť na našu kanceláriu.
Ak chce rodič presťahovať dieťa do iného štátu, potrebuje súhlas druhého rodiča ako podmienku zákonnosti. Ak rodič nechce udeliť súhlas druhému rodičovi, existuje možnosť požiadať súd v štáte, kde má dieťa obvyklý pobyt, o súhlas súdu s týmto presťahovaním, a tým nahradiť súhlas druhého rodiča.
Príklad z praxe: Exmanžel mal vrátiť obe deti, jedno odmieta pustiť! Ako to riešiť? Ak má vaša sestra dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, otec dieťaťa nemá právo ponechať si ho mimo rámca určeného styku. Jeho konanie, teda nevrátenie dieťaťa matke po víkende, je protiprávne. Ide o porušenie rozhodnutia súdu, ktorým sa určili pravidlá styku s dieťaťom. Podľa okolností môže ísť aj o trestný čin únosu a trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Aj keď sa dieťa vyjadrí, že chce zostať u otca, rozhodujúci je právny stav veci, teda kto má dieťa zverené do starostlivosti a aký je rozsah styku druhého rodiča. O zmene starostlivosti môže rozhodnúť výlučne súd, nie rodič svojvoľne.
Pokiaľ otec dieťa nevráti dobrovoľne, matka má právo obrátiť sa na súd, kontaktovať úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, v prípade urgentnej situácie volať políciu, najmä ak má obavu o bezpečnosť dieťaťa alebo ak existuje riziko, že otec plánuje vycestovať s dieťaťom do zahraničia. Ak by otec dieťa odviedol do zahraničia bez súhlasu matky, mohlo by ísť o medzinárodný únos dieťaťa. V takom prípade je potrebné ihneď kontaktovať Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktoré pomáha pri návrate detí do krajiny ich obvyklého pobytu.
Obchodovanie s ľuďmi a deťmi
Počet prípadov obchodovania s ľuďmi aj deťmi rastie. Za necelý rok zaznamenalo ministerstvo vnútra 37 obetí zneužívania. Medzi nimi aj dievčatá, ktoré nútili k prostitúcii a traumu si nesú po zvyšok života. Svoj príbeh nám rozpovedala Košičanka, ktorú uniesli a predávali v Taliansku.
„Cítila som sa špinavá, ponížená, bolelo to veľmi, pretože neviete, aké to je, keď vás niekto do niečoho núti, pretože vám niekto ublížil, ublížil vám tak, že vám zničil vašu povesť a nemali ste chuť ďalej bojovať,“ opísala príšerné zážitky. V tom čase ôsmačka doplatila na falošné priateľstvá. „Bola som len dieťa, ktoré ešte celý život malo pred sebou,“ zdôraznila.
Obeť obchodovania s ľuďmi zdieľa svoje
Kupliari dali Košičanke doklady so zmenenou identitou a previezli ju do Talianska. Stala sa každodennou obeťou prostitúcie aj nemilosrdného týrania. Nezvestná bola niekoľko rokov. „Museli ste mať minimálne dvadsiatich klientov, keď nie, tak ste boli bitá,“ povedala.
Traumy ostávajú
Košičanke sa podarilo z pazúrov kupliarov vymaniť. Trauma však zostala. O svojej skúsenosti začala hovoriť, aby svojim príbehom varovala ďalšie možné obete.
„Riešili sme celkom iný problém s touto klientkou. Zrazu zistíte, že ten problém je ďalekosiahlejší a že vyplávajú na povrch v minulosti nespracované traumy,“ priblížila sociálna pracovníčka Zuzana Oroszová.
Ohrozenou skupinou sú deti bez pevných rodinných väzieb. Nemali by sa báť v prípade problémov zavolať na núdzovú linku a vyhľadať pomoc, prípadne označiť agresora.
„Páchateľovi trestného činu kupliarstva hrozí v základnej skutkovej podstate nula až tri roky. Samozrejme, následne sú tam vyššie trestné sadzby, ak je tam závažnejší spôsob konania. Na to, aby sme sa tam dostali, však potrebujeme, aby obete nabrali v sebe odvahu. To je často ten najväčší problém,“ vysvetlil odborník na trestné právo Joachim Dušan Fraňo. Odborníci opakovane varujú aj pred nástrahami na internete.