Slovenská herečka Soňa Valentová, ktorá nás opustila vo veku 76 rokov, patrila medzi najvýraznejšie a najobľúbenejšie umelkyne na Slovensku. Jej talent, sprevádzaný pôvabnou krásou a charizmou, si okamžite získal priazeň kritikov aj širokého publika.
Umelecké začiatky a rodinné korene
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave. Jej detstvo bolo poznačené hlbokou rodinnou tragédiou - obe jej staršie sestry, Emka a Vierka, zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime počas druhej svetovej vojny. Rodičia, ktorí mali židovské korene, sa ich snažili zachrániť ukrytím v evanjelickom internáte, no napokon boli aj ony obeťou holokaustu. Táto strata navždy ovplyvnila život Soni a zanechala v nej hlboký smútok, ktorý sa odzrkadlil aj v jej pohľade.
Napriek ťažkým okolnostiam rodičia kládli veľký dôraz na vzdelanie svojej jedinej dcéry. Matka, ktorá bola klavírna virtuózka, priviedla Soniu k umeniu. Už od malička sa u nej prejavovali umelecké vlohy - naučila sa hrať na klavíri a navštevovala hodiny baletu. Po štúdiách na gymnáziu sa definitívne rozhodla pre hereckú dráhu a v roku 1967 úspešne absolvovala herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
Herecká kariéra plná nezabudnuteľných postáv
Po absolvovaní VŠMU v roku 1967 začala Soňa Valentová svoju profesionálnu kariéru v Slovenskom národnom divadle (SND), kde sa rýchlo zaradila medzi popredné herecké osobnosti. Svoj talent predviedla v desiatkach nezabudnuteľných postáv na doskách činohry SND.
Pred kamerou debutovala v roku 1969 vo filme Otakara Vávru Kladivo na čarodejnice, kde stvárnila kuchárku Zuzanu, obeť inkvizície. Toto obdobie odkazovalo na politické procesy 50. rokov 20. storočia. Soňa Valentová sa stala významnou predstaviteľkou úspešnej slovenskej hereckej generácie, pričom od začiatku dostávala úlohy zložitých ženských charakterov.
Jej herecký rozsah bol mimoriadne široký. Na javisku dokázala uplatniť svoj pôvab, ale aj schopnosť komediálnej nadsádzky. Vďaka tanečnej príprave z mladosti obsiahla aj pohybovo náročné postavy a prejavila svoje spevácke vlohy, napríklad v muzikáli Na skle maľované (1974/1975), kde stvárnila postavu Smrti. Svoj talent predviedla v 15 celovečerných filmoch a približne 150 televíznych snímkach a inscenáciách.
Významné filmové a televízne úlohy:
- Kladivo na čarodejnice (1969) - kuchárka Zuzana
- Paleta lásky (1976)
- Noční jazdci (1981)
- Perinbaba (1985) - zlá macocha Dora
- Kam, pánové, kam jdete? (1987)
- Requiem pro panenku (1991) - sadistická vychovávateľka
- Zapomenuté svetlo (1996)
- Lea (1996)
Perinbaba: Hotový majetok!
Láska, manželstvo a rodina
V divadle stretla aj svoju životnú lásku, o 17 rokov staršieho režiséra Pavla Haspru. Ich vzťah sa vyvinul do manželstva, ktoré trvalo 38 rokov, až kým ho neukončila manželova smrť v roku 2004. Spolu vychovali dve dcéry, staršiu Natáliu a mladšiu Katarínu Hasprovú, ktorá sa tiež stala úspešnou herečkou a speváčkou.
Napriek tomu, že rodina žila takmer idylicky, najťažšou životnou skúškou pre Soniu bolo manželovo ochorenie - leukémia. Počas jeho choroby mu bola neustálou oporou, dodávala mu nádej a vieru. Sama priznala, že toto obdobie bolo pre ňu najťažšou rolou v živote.
Osobný život a boj s chorobou
Soňa Valentová bola známa svojou citlivou povahou a hlbokým prežívaním emócií. Jej pohľad často opisovali ako smutný, akoby v sebe niesol odraz tragédií, ktoré prežila, aj keď sa snažila pred svetom chrániť pred bolesťou svojich rodičov.
V roku 2016 ju postihla náhla cievna mozgová príhoda, ktorá zasiahla ľavú stranu jej tela. Napriek tomu, že operácia nebola nutná a vyhla sa krvácaniu do mozgu, jej stav si vyžadoval dlhodobú rehabilitáciu a návrat na divadelné dosky už nebol možný. Aj v tomto ťažkom období jej bola veľkou oporou rodina, predovšetkým jej dcéra Katarína a jej manžel.
Soňa Valentová bola silne veriaca. Svoju vieru považovala za kotvu v živote, najmä v ťažkých chvíľach. Nikdy sa nenechala dotlačiť k tomu, aby pochlebovala moci, a vždy zdôrazňovala, že slúži len jednému Pánovi.
Ocenenia a uznania
Počas svojej bohatej a plodnej kariéry získala Soňa Valentová množstvo ocenení a uznaní:
- Cena Janka Borodáča (1969)
- Zlatý krokodíl (1975)
- Titul zaslúžilá umelkyňa (1988)
- Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2006)
Jej život a kariéru zvečnila aj vo svojej autobiografickej knihe Prelet nad životom (2010), kde úprimne hovorila o svojom detstve, divadelných a filmových úlohách a s úctou spomínala na život s manželom.