Poruchy príjmu potravy u detí: Od vyberavosti po vážne diagnózy

Poruchy príjmu potravy (PPP) môžu zasiahnuť do života detí oveľa skôr, než si mnohí rodičia uvedomujú. Bez včasnej a odbornej pomoci môžu mať tieto poruchy dlhodobé následky. V súčasnosti odborníci varujú, že poruchy ako mentálna anorexia, bulímia či vyhýbavo-reštriktívna porucha príjmu potravy (ARFID) sa objavujú už u detí od šiestich rokov a ich liečba si vyžaduje špecifický prístup.

V reakcii na nedostatok cielenej odbornej pomoci pre najmenších pacientov vznikol na Slovensku projekt Chuť žiť, ktorý sa zameriava práve na detských pacientov s poruchami príjmu potravy. Projekt ponúka program s názvom „Rodinná podpora“, ktorý je postavený na rodinnej terapii a je určený pre deti vo veku od 6 do 11 rokov.

Varovné signály a prejavy porúch príjmu potravy u detí

Odborníci z projektu Chuť žiť sa často stretávajú s prosbami rodičov, ktorí opisujú situácie ako napríklad: „Naša 9-ročná dcéra jedáva len veľmi obmedzený výber potravín...“ Tieto problémy sa neobmedzujú len na podváhu, ale zasahujú hlboko do psychiky detí. Prejavujú sa averziou k potravinám, strachom z vracania, ale aj negatívnym vnímaním vlastného tela (body image).

Vyhýbavo-reštriktívna porucha príjmu potravy (ARFID) sa u detí prejavuje tým, že dieťa konzumuje len veľmi špecifické potraviny a odmieta iné. Dôvodom býva často strach zo zadusenia, z vracania alebo neschopnosť tolerovať štruktúru, chuť či vôňu danej potraviny. Ako vysvetľuje nutričná špecialistka Ivana Kachútová, MSc, PhD., „Pri ARFID, teda vyhýbavo-reštriktívnej poruche príjmu potravy, dieťa jedáva iba špecifické potraviny a odmieta iné, predovšetkým z dôvodov ako je strach zo zadusenia, vracania či neschopnosť tolerovať štruktúru, chuť alebo vôňu danej potraviny.“

Znepokojujúcim trendom je, že aj malé deti s anorexiou si začínajú kontrolovať váhu. „Pri deťoch sa môžeme stretnúť aj so strachom zo slova tuk alebo tučný, ktoré sa im spája s niečím „zlým“ a nevhodným; s fixáciou na číslo na váhe alebo so strachom z cukru, ktorý sa deťom prezentuje ako zlý a nezdravý,“ približuje odborníčka. V praxi to môže znamenať, že dieťa odmietne akúkoľvek potravinu s nápisom „cukor“ na obale, bez ohľadu na to, či ide o pridaný cukor alebo prirodzene sa vyskytujúci cukor, ako napríklad laktóza v mliečnych výrobkoch.

Tieto skutočnosti poukazujú na dôležitosť citlivej komunikácie o výzore a hmotnosti detí a na nevhodnosť učenia detí o „dobrých“ a „zlých“ potravinách.

Rozdiel medzi vyberavosťou a poruchou

Nutričná špecialistka upozorňuje, že nie každá vyberavosť v jedle je porucha. Ak však dieťa:

• odmieta svoje obľúbené jedlá,
• je pomalé pri jedení,
• vyhýba sa jedlám na oslavách,
• zaostáva vo vývine,

je potrebné poradiť sa s lekárom. Deti s anorexiou alebo bulímiou sa často negatívne vyjadrujú o svojom tele, nadmerne cvičia a intenzívne sledujú váhu. Deti s ARFID môžu odmietať celé skupiny potravín, mať špecifický režim jedenia a reštrikcie z obáv pred zdravotnými komplikáciami.

Program „Rodinná podpora“ a jeho prínosy

Program „Rodinná podpora“ vznikol ako priama reakcia na silný dopyt zo strany rodičov. Terapia trvá 25 týždňov a pracuje sa v nej s celou rodinou, niekedy aj so súrodencami. Psychologička Mgr. Flóra Neradilová Beňová vysvetľuje, že výsledkom programu sú zlepšené rodinné vzťahy, budovanie dôvery a opätovné nadobudnutie pozitívneho vzťahu dieťaťa k jedlu.

„Spočiatku podporujeme rodičov, aby dokázali prevziať kontrolu nad stravovaním dieťaťa a zvládnuť úzkosť, ktorá s jedlom súvisí. Súčasťou je napríklad aj nahrávka spoločného rodinného jedla,“ uvádza psychologička. Ako sa stav dieťaťa zlepšuje, program posilňuje vzájomné vzťahy a dôveru v rodine, obnovuje schopnosť zdieľať spoločné zážitky a zmierňuje úzkosť či negatívny sebaobraz dieťaťa.

Genetické predispozície a vplyv prostredia

Prieberčivosť v jedle u detí je pomerne bežná situácia a mnohé deti prechádzajú vývojovou fázou, kedy odmietajú určité potraviny, často zeleninu, mäso, jedlá s neznámou chuťou či zložením, alebo konzumujú len veľmi obmedzený výber jedál. Najčastejšie sa to týka detí vo veku od dvoch do siedmich rokov. Toto správanie je evolučnou záležitosťou - organizmus dieťaťa sa tak chráni pred potenciálne „nebezpečnými“ potravinami.

Nová štúdia z roku 2024, vedená výskumníkmi z britských univerzít (University College London, King's College London a University of Leeds), zistila, že prieberčivosť detí v jedle je prevažne genetická vlastnosť. Druhy konzumovaných potravín, miesto a podmienky konzumácie jedál môžu byť významné len v období raného detstva. Výskumu sa zúčastnilo viac ako 2 000 párov identických a neidentických dvojčiat. Zistenia naznačujú, že genetika má značný vplyv na mieru, do akej sa dieťa zdráha skúšať nové jedlá.

Výskum tiež ukázal, že prieberčivosť v jedle vrcholí okolo siedmeho roku života a mierne klesá s nástupom do dospievania. „Náš výskum naznačuje, že rozdiely medzi prieberčivosťou v jedení detí možno do značnej miery pripísať genetickým faktorom,“ uviedol Moritz Herle z King's College London. Zeynep Nas z UCL dodala: „Dúfame, že naše zistenie, že prieberčivosť v jedení je do značnej miery vrodená, môže pomôcť zmierniť obviňovanie rodičov. Toto správanie nie je výsledkom rodičovskej výchovy.“

Ako pristupovať k prieberčivosti v jedle

Hoci genetiku zmeniť nemožno, odborníci ponúkajú tipy, ako sa s prieberčivosťou v jedle u detí úspešne vysporiadať:

• Netlačte na dieťa: Je zbytočné nútiť dieťa jesť viac, než je zvyknuté, alebo ho donekonečna ponúkať, ak odmieta nové jedlo.
• Opakované skúšanie: Dieťa potrebuje nové jedlo ochutnať často 10 až 15-krát, kým si naň zvykne.
• Zmena prípravy: Niekedy stačí zmeniť spôsob prípravy - napríklad surová mrkva namiesto varenej.
• Pravidlo jednej lyžičky: Stačí dať dieťaťu ochutnať malú porciu. Ak mu jedlo nebude chutiť, nemusí ho jesť.
• Primerané porcie: Nepodávajte deťom väčšie porcie, než sú schopné zjesť. Môžete pred nimi dokonca z taniera kúsok odobrať.
• Rôznorodosť: Ponúkajte jedlá rôznorodé a v rôznych úpravách.
• Obmedzenie sladkostí: Pred jedlom radikálne obmedzte sladkosti a sladké nápoje, aby sa dieťa nezasýtilo nimi.
• Žiadna náhrada: Čo dieťa na obed zje, to zje. Nemalo by dostať žiadnu náhradu; ďalšie jedlo je až olovrant.

Klinická psychologička Helena Schejbalová radí: „Každý máme inak nastavené „spaľovanie“ a využívanie energie z potravy. Ponúkajme deťom vhodné, pekne upravené jedlá v určenom čase. Na tanier však dajme len toľko, koľko je reálne, že dieťa naozaj zje.“ Dodáva, že zlá skúsenosť - nátlak, nevoľnosť či dusenie sa pri jedle - môže viesť k trvalému odmietaniu daného pokrmu.

Spoločné stolovanie a jeho význam

Jedenie je pre dieťa jednou z mála oblastí, kde cíti kontrolu a možnosť rozhodovať. Zapojenie dieťaťa do prípravy jedla môže vzbudiť jeho záujem a pocit spoluzodpovednosti.

Spoločné rodinné stolovanie má okrem posilňovania pocitu bezpečia v rodine aj ďalšie benefity. Príklad rodiča môže byť povzbudzujúci - ak dieťa vidí, že dospelí konzumujú rôzne potraviny, je ochotnejšie ich vyskúšať. Stolovanie by malo byť príjemnou súčasťou dňa, nie stresujúcou situáciou.

„Pravidelný režim a spoločné stolovanie pomáha dieťaťu vytvoriť si zdravé stravovacie návyky,“ dopĺňa Helena Schejbalová. „Podporí ich aj to, ak jeme spolu ako rodina vždy na rovnakom mieste v rovnakom čase. Počas jedla by sme sa nemali s ničím hrať, venovať sa mobilu či tabletu, a počas jedla sa nikam neodbieha. Je to tiež skvelý čas na utužovanie rodinných vzťahov, čo môže prispieť k zníženiu stresu alebo napätia.“

Kedy je čas spozornieť a vyhľadať pomoc

Poruchy príjmu potravy ohrozujú čoraz mladšie deti, niektoré majú už šesť rokov. Počet rodičov detí mladších ako 12 rokov, ktorí hľadajú odbornú pomoc, za posledný rok výrazne vzrástol.

Varovné signály zahŕňajú:

• Strach zo slova „tuk“ alebo „tučný“.
• Fixácia na číslo na váhe.
• Strach z cukru a jeho vnímanie ako „zlého“ a nezdravého.
• Odmietanie nových jedál a silný odpor k snahám o spestrenie jedálnička.
• Vyhýbanie sa jedeniu na verejnosti (napr. v škole).
• Negatívny obraz vlastného tela.
• Strach z vracania.
• Silná averzia k určitým druhom potravín.
• Podvýživa a podváha.
• Zaostávanie za rastovou krivkou.

Pri ARFID dieťa jedáva len špecifické potraviny z dôvodu strachu zo zadusenia, vracania alebo neschopnosti tolerovať štruktúru, chuť či vôňu. Deti pri tejto poruche trpia psychicky (úzkosť, bezmocnosť, frustrácia) aj fyzicky (nedostatok živín, únava, mdloby). Pri ARFID nie je prítomný strach z priberania.

Je dôležité rozlišovať medzi bežným prejedaním sa (napr. na rodinnej oslave) a záchvatovým prejedaním (binge eating), ktoré je vážnou diagnózou spadajúcou pod poruchy príjmu potravy. Pri záchvatovom prejedaní človek prijme veľké množstvo jedla v krátkom čase, aj keď necíti hlad, a po záchvate nasledujú pocity hanby, viny a znechutenia zo seba.

Príčiny záchvatového prejedania môžu byť fyziologické (nedostatok živín, diéta) alebo emocionálne (stres, neschopnosť zvládať emócie, nedostatok spánku, čierno-biele myslenie).

V prípade podozrenia na poruchu príjmu potravy u dieťaťa je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc u:

• Pedopsychiatra (špecialista na duševné zdravie detí a dospievajúcich).
• Psychológa/psychoterapeuta (pomôže dieťaťu spracovať emócie a zmeniť negatívne myšlienkové vzorce).
• Nutričného špecialistu (pomôže s vypracovaním zdravého stravovacieho plánu a osvojením si správnych stravovacích návykov).

Projekt Chuť žiť je dostupný pre rodiny z celého Slovenska a vítaná je aj podpora verejnosti.

tags: #psychologia #prejedanie #dvojrocne #dieta