Zdá sa vám zvláštne, prečo sú vaše dve deti také rozdielne, hoci sú vychovávané rovnako a v tej istej rodine? Je to vraj úplne normálne. Viedenský psychológ Alfred Adler vypracoval teóriu rodinnej konštelácie.
Podľa nej platí pravidlo, že čím je medzi súrodencami menší vekový rozdiel, tým je medzi nimi väčšia rivalita a žiarlivosť - a väčšie rozdiely.
Rodinná konštelácia a roly detí
Druhé dieťa sa totiž snaží zaujať v rodine rolu, ktorá je „neobsadená“. Rodina je vždy jeden celok, deti sú v tom istom psychologickom priestore. Preto si vyberajú niektorú z dostupných „rolí“. Väčšinou v nej býva jedno výnimočne dobré dieťa, druhé trochu problémové, tretie vtipkár.
„Jedno výnimočne dobré dieťa, druhé trochu problémové a tretí je vtipkár. Ak príde ďalšie dieťa, tak si vyberá rolu, ktorá ešte nie je ‚obsadená‘,“ hovorí psychologička Daniela Čechová.
Rozdiely sú nevyhnutné
Ak je prvé dieťa tiché, druhé býva spravidla hlučné a živé. Ak je prvé dieťa zodpovedné, jeho mladší súrodenec bude skôr nezbedník. Prvé dieťa býva na začiatku jediným stredobodom pozornosti rodičov. Aj preto bývajú prvorodené deti konzervatívne a veľmi zodpovedné: veď ak treba v rodine niečo vybaviť, či keď sa deti pobijú, vždy je na zodpovednosť volaný najstarší. „Ty si starší, máš mať viac rozumu,“ počúva často prvorodený.
Keď sa však rodine narodí ďalšie dieťa, v tej chvíli už musí o pozornosť rodičov súperiť. A obe deti sa snažia rodičov zaujať a „obrátiť“ na svoju stranu.
Prečo by mali byť rovnakí?
Teória o rodinnej konštelácii tak vysvetľuje, prečo sú dvaja súrodenci v jednej rodine takí rozdielni. Je to vraj úplne normálne, prekvapujúci by bol opak.
„Hoci rodičia hovoria, že sa k deťom správajú rovnako, nie je to celkom tak. Pri prvom sa učili byť rodičmi a snažili sa byť perfektní: o ôsmej musí dieťa spať, poobede chodiť na prechádzky. Pri druhom dieťati už bývajú menej dôslední, lebo na to majú menej času a prestanú tieto pravidlá považovať za také dôležité. No a pri štvrtom dieťati si možno povedia: veď keď bude unavené, vypýta sa spať samo,“ hovorí psychologička Daniela Čechová.
Prvorodený syn a dcéra
Vzťahy medzi deťmi ovplyvňuje aj pohlavie. „Ak sa narodí chlapec, a o dva roky neskôr dievča, tak každé z nich môže mať črty prvorodeného, lebo ide o prvorodeného chlapca a prvorodené dievča. Aj súperivosť medzi nimi bude menšia,“ hovorí Čechová.
Z uvedeného vyplýva, že ak sa rodine narodia napríklad dve dievčatá rok po sebe, bude medzi nimi veľká rivalita a veľké rozdiely v správaní a prejavoch.
Prostredné deti - menej často v poradni
Prostredné deti sú kdesi v strede, nemajú výhody najstaršieho, ani najmladšieho. Hovorí sa o nich, že sú v nepriaznivej pozícii: za niekým musia bežať a niekto im šliape na päty. Ale práve toto sú deti, ktoré najmenej často prichádzajú do poradne psychológa.
„Sú to deti, ktoré zvyčajne prvé odchádzajú z domu. Naučili sa totiž, že to, ako sa so životom vysporiadajú, závisí len od nich samých,“ hovorí psychologička Čechová.
Faktory rodinnej konštelácie
Rodinná konštelácia zahŕňa faktory ako poradie narodenia, vekový rozdiel medzi deťmi, pohlavie súrodencov, hodnoty, ktoré rodina uznáva, či vzťah medzi matkou a otcom. Dajú sa ňou vysvetliť väčšiny rozdielov medzi deťmi.
„Nejde pritom o samo poradie - prvý, druhý - ale o situáciu, do ktorej sa dieťa narodilo a spôsob, ako to interpretuje,“ zistil psychológ Alfred Adler.
Fenomén outsidera v kolektíve
V takmer každej triede sa nachádzajú žiaci, ktorí sú z rôznych dôvodov vylúčení z kolektívu. Spolužiaci často nevedia vysvetliť, prečo dané dieťa nemajú radi. Deti vedia byť kruté a vo svojich vyjadreniach priame, bez ohľadu na city iných. Takéto správanie patrí k vývoju, počas ktorého sa deti učia ohľaduplnosti v sociálnom prostredí.
Ak rodičia povedia: „Moje dieťa je outsider!“, ide o problematickú situáciu pre dieťa aj rodinu. Dieťa sa nestáva outsiderom náhle, ale postupne sa dostáva do sociálneho ústrania, či už v triede alebo v inom prostredí.
Dôvody, prečo sa dieťa stáva outsiderom
Dôvodov môže byť viacero a rodičov to mimoriadne trápi. Jedným z nich môže byť vývinová zaostalosť, či už sociálna alebo telesná, ktorá môže byť príčinou vyčlenenia, najmä v prvom ročníku.
Inými faktormi môžu byť:
- Vývinová zaostalosť: Sociálna alebo telesná zaostalosť môže byť príčinou vyčlenenia, najmä v prvom ročníku.
- Problémy v učení: Dieťa s problémami v učení môže mať pocit, že je iné a nepatrí do kolektívu, čo môže kompenzovať provokovaním alebo správaním triedneho klauna.
- Ťažkosti so správaním: Agresívne správanie voči ostatným alebo sebe samému môže viesť k vyčleneniu.
- Sociálna alebo telesná odlišnosť: Dieťa môže byť vylúčené kvôli vzhľadu (napr. ryšavé vlasy, pehy, okuliare) alebo telesnej odlišnosti.
- Povaha a temperament: Pokojnejšie, tichšie, skromnejšie deti, alebo tie, ktoré sa vyhýbajú konfliktom, môžu byť prehliadané.
- Preťaženie: Deti, ktoré sú doma alebo v škole preťažované, môžu v skupine zaujímať pasívnu pozíciu.
- Nespravodlivé vyčlenenie: Deti môžu byť vytlačené na okraj kvôli bezvýznamným veciam, sociálnemu pôvodu, rečovej vade alebo iným odlišnostiam.
Prevencia a riešenia
Najlepšie je predísť tomu, aby sa dieťa stalo outsiderom. Rodičia poznajú svoje dieťa najlepšie a môžu ho ochrániť pred vyčlenením ešte pred začiatkom školskej dochádzky.
Možné preventívne opatrenia a riešenia zahŕňajú:
- Odklad povinnej školskej dochádzky: Pri deťoch s oneskoreným vývojom sa odporúča odklad, aby dieťa dobehlo ostatných.
- Výchova: Jednostranný výchovný štýl (príliš prísny, obmedzujúci, ochraňujúci alebo rozmaznávajúci) môže mať súvis so správaním dieťaťa v kolektíve.
- Spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi: Je dôležitá pre riešenie problémov.
- Posilnenie sebavedomia dieťaťa: Pri problémoch ako nosenie okuliarov je dôležité posilniť sebavedomie dieťaťa a nechať ho vybrať si okuliare samo.
- Uvoľňovacie cvičenia: Môžu pomôcť nervóznym deťom. Rodičia by sa nemali hanbiť vyhľadať odborníka.
- Podpora nadaných detí: Vysoko nadaným deťom treba zadávať ťažšie úlohy, aby si nevyrovnávali nevyťaženosť agresívnym správaním.
Úloha školy
Psychológovia sa domnievajú, že nápomocní môžu byť najmä učitelia prvého stupňa základnej školy, ktorí sprevádzajú triedu väčšinu vyučovania, poznajú svojich žiakov a majú sociálno-pedagogické znalosti.
Učitelia by mali podporovať sociálnu vzájomnosť v triede, napríklad vytváraním pracovných skupín z rôznych detí, ktoré plnia úlohy vyžadujúce spoluprácu. Tým sa dá predísť problémom outsiderstva už v zárodku.
Zmena školy
Zmena školy môže viesť k problémom, pretože „nový“ žiak to nemá ľahké v zohratom kolektíve.
Čo robiť, ak je dieťa „mamičkin maznáčik“?
Deti, ktoré sú veľmi naviazané na matku, sa ťažko zaraďujú do kolektívu a musia sa od nej odpútať a ukázať viac samostatnosti.
11 KRESŤANSKÝCH PESNIČIEK PRE DETI – Kto Stvoril? & Moje Malé Svetielko a ďalšie!
Dôležitosť komunity a zdieľania skúseností
Zlatica Maarová, spoluzakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, zdôrazňuje dôležitosť komunity a zdieľania skúseností.
„V takmer každej triede sedia jeden až dvaja žiaci, ktorí sú z najrôznejších dôvodov inými deťmi z kolektívu vylúčení. Spolužiaci často ani nevedia vysvetliť, prečo to a to dieťa nemajú vlastne radi. Deti vedia byť kruté, tento všeobecne známy výrok sa, žiaľ, neustále potvrdzuje, lebo deti bývajú vo svojich vyjadreniach veľmi priame a neberú ohľad na to, že je niekto iný. Takéto správanie však patrí k normálnemu vývoju, lebo deti sa až časom naučia pohybovať sa ohľaduplne a pozorne vo svojom sociálnom okolí.“
Deti bývajú rôzne komunikatívne, takže môže byť úplne normálne, ak má dieťa viacerých priateľov a podniká s nimi každý deň niečo zaujímavé, ale i to, ak má iba jedného alebo dvoch priateľov, s ktorými sa stretáva len príležitostne.
„Moje dieťa je outsider!“ - ak vyslovia rodičia túto vetu, jedná sa vo väčšine prípadov o problematickú situáciu tak pre dieťa ako i pre rodinu. Outsiderom sa totiž dieťa nestáva cez noc, ale vývoj tohto problému sa tiahne dlhšiu dobu, kedy sa dieťa dostáva či už v triede alebo inom okolí do sociálneho ústrania.
Prečo sa dieťa vlastne stáva outsiderom?
Dôvodov môže byť viacero. Rodičov mimoriadne trápi, keď vidia, že práve ich vlastné dieťa má takýto problém. Najskôr by bolo treba objasniť, prečo sa dieťaťu ostatní vyhýbajú alebo ho zosmiešňujú. Napríklad dieťa s problémami v učení má často problémy samo so sebou. Vidí, že je iné ako ostatní, neustále má takú skúsenosť, že „všetci ostatní“ už „všetko“ vedia, len ono samo sa vníma ako hlúpe alebo lenivé. Má pocit, že nepatrí k zvyšku triedneho kolektívu a kompenzuje toto správanie nezriedka posilnením svojej „inakosti“ tým, že vedome provokuje učiteľov alebo sa stáva triednym klaunom. Ale aj iné ťažkosti so správaním môžu viesť k vyčleneniu z triedneho kolektívu. Takto vyčlenené deti potom reagujú obzvlášť agresívnym správaním voči ostatným, ale i voči sebe samému.
Vývinová zaostalosť týkajúca sa sociálnej alebo telesnej oblasti môže byť tiež vinná za vyčlenenie dieťaťa z kolektívu. Najmä v prvom ročníku ešte niektoré deti zaostávajú. Nezaujímajú sa ešte o také veci, ktoré sú už pre väčšinu triedy fascinujúce. Niektoré nie sú ešte telesne tak zrelé, možno sú menšie ako ostatní a možno aj bacuľatejšie. Takéto deti bývajú potom menej úspešné na hodinách telocviku.
Sú tzv. zrelí outsideri: to sú deti, ktoré sa na okraji skupiny cítia lepšie ako v centre diania. Niektoré deti sú pokojnejšie, tichšie alebo skromnejšie. Niektoré sa radšej vyhýbajú konfliktom (alebo ich vyriešia) tým, že sa odmietajú hádať.
Ďalej poznáme tzv. nezrelých outsiderov: to sú deti, ktoré trochu zaostávajú vo vývoji a potrebujú čas. Alebo deti, ktoré sú doma (alebo v škole) preťažované a v skupine oddychujú tak, že zaujímajú pasívnu pozíciu.
A nakoniec sú to neférov vyčlenené deti, ktoré sú vytlačené na okraj kvôli bezvýznamným veciam. Dôležitú úlohu tu zohráva sociálny pôvod, alebo ak je dieťa telesne iné, má rečovú vadu, pehy, ryšavé vlasy a pod.
Prevencia a podpora
Najlepšie by bolo nenechať zájsť tieto záležitosti až tak ďaleko. Každý z nás pozná svoje dieťa najlepšie. Predovšetkým, ak ide o nápaditosti týkajúce sa telesnej stránky, môžeme dieťa ochrániť pred vyčlenením zo strany jeho budúcich „kolegov“ ešte pred začiatkom povinnej školskej dochádzky.
Pri obzvlášť rastom malých a nedostatočne zrelých deťoch sa odporúča potlačiť svoje vlastné ambície a požiadať o odklad povinnej školskej dochádzky. Dieťa teda nastúpi do prvého ročníka o rok neskôr, keď vo svojom vývoji dobehne ostatných.
Aj výchova, ktorú dieťaťu poskytujeme, môže mať súvis s tým, ako sa dieťa správa v kolektíve. Za problémami pri kontaktoch v kolektíve sa často skrýva jednostranný výchovný štýl. Tento môže byť obzvlášť prísny, dieťa obmedzujúci alebo aj veľmi ochraňujúci a rozmaznávajúci.
Na druhej strane ale treba povedať, že „vinu“ za problém s vylúčením dieťaťa z kolektívu nezohráva len výchova rodičov. Niektoré deti, žiaľ, trpia určitými predsudkami - a to majú odpozorované zo sveta nás dospelých a vyčleňujú potom deti zo svojej prítomnosti preto, lebo sú deťmi prisťahovalcov, alebo nie sú tak majetné ako ony samy. Iných označia ako absolútne nemožných preto, lebo sa neobliekajú tak moderne alebo nemajú rovnaké záľuby ako väčšina triedy.
Spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi je tu samozrejme veľmi dôležitá, takže z malého problému nemusí vôbec vzniknúť problém veľký. Aj ozajstné počúvanie dieťaťa, keď nám rozpráva niečo o škole, môže poskytnúť dostatok informácií.
Psychológovia sa domnievajú, že nápomocní môžu byť najmä učitelia prvého stupňa základnej školy, lebo sprevádzajú triedu väčšiu časť vyučovania. Poznajú svojich žiakov veľmi dobre a majú niekedy i špeciálne sociálno-pedagogické znalosti a vedia tak veľmi dobre narábať s rôznymi sociálnymi problémami. Bolo by dobré, keby učitelia podporovali túto sociálnu vzájomnosť v triede, a to tým, že by ju zaradili do vyučovania a nevyužívali na to iba triednické hodiny. Učiteľ môže napríklad vytvoriť pracovné skupiny z rôznych detí, ktoré plnia úlohy (napr. vzájomné diktáty, pravopisné cvičenia, projekty…), ktoré vyžadujú dlhšiu časovú prípravu - napr. týždeň. Tak je možné vyhnúť sa už dopredu problémom outsiderstva a zničiť ho už v zárodku. Nezriedka potom vzniká z antipatie priateľstvo.
Zmena školy
Zmena školy, napr. kvôli sťahovaniu, môže viesť tiež k veľkým problémom. „Nový“ alebo „nová“ to nemajú často práve najľahšie, keď vniknú už do zohratého kolektívu.
Ako reagovať na posmech kvôli okuliarom?
Niektoré deti bývajú určitým spôsobom „handicapované“, vidia napr. „iba“ zle a musia preto nosiť okuliare. Psychológovia tvrdia, že aj pri takomto probléme pomáha posilnenie sebavedomia dieťaťa. Ak sa dieťa žaluje, že ho prezývajú „okuliarnikom indickým“, treba si ho zobrať bokom a spolu s ním sa o okuliaroch a poruche zraku porozprávať. Môžete mu vysvetliť, že veľmi veľa ľudí nosí okuliare, najrôznejších foriem a farieb. Venujte mu pozornosť a ukážte mu, že ho beriete s jeho problémom vážne - v každom prípade nechajte dieťa vybrať si okuliare samo. Nie mame sa musia okuliare páčiť, ale v prvom rade dieťaťu.
Proti posmeškom nech dieťa vyrukuje argumentmi ako: „Áno, vidím zle. Nebojte sa, ja vám neublížim.“
Iné ťažkosti a podpora
Iné deti pochádzajú zo sociálne slabšej rodiny alebo z rodiny s relatívne starými rodičmi, kde dieťaťu sprostredkúvajú iné hodnoty, ako sú dnes moderné alebo cool, alebo z rodiny, ktorá má svoj pôvod v inej krajine s inými zvykmi a obyčajami. Zabudnúť by sa nemalo ani na veľmi nepokojné, ale aj utiahnuté, veľmi citlivé alebo vysoko nadané a často podceňované deti.
Uvoľňovacie cvičenia môžu u nervóznych detí priniesť zázraky. Rodičia by sa nemali hanbiť vyhľadať odborníka, ktorý poradí, ako upokojiť takéto dieťa a navrhne mu individuálne relaxačné cvičenia. Utiahnutým a bojazlivým deťom, ktoré majú často veľmi nízke sebavedomie, možno pomôcť práve tým, že mu pomôžeme zvýšiť sebavedomie.
Vysoko nadaným deťom môžeme uhasiť „smäd po vedomostiach“ doma alebo ho podporovať v škole tým, že mu zadávame ťažšie úlohy, aby si tak svoju „nevyťaženosť“ nevyrovnávalo pomocou agresívneho správania voči ostatným.
Deti, ktoré poznáme ako „mamičkiných maznáčikov“, zaujímajú svoje miesto v triednom kolektíve obzvlášť ťažko. Pre deti, ktoré sú veľmi naviazané na matku, to znamená, že sa musia od nej odpútať a ukázať viac samostatnosti.
Outsider ako výnimočné dieťa?
Útecha pre všetkých rodičov, ktorých dieťa zaujíma v triede pozíciu „outsidera“ - máte jednoducho výnimočné dieťa. A lepšie je byť outsiderom ako tzv. „insiderom“. Takíto ľudia bývajú obzvlášť prispôsobiví, nevedia vysloviť svoj názor, lebo si nedôverujú, aby náhodou nepovedali niečo iné ako ostatní, dávajú pozor na to, aby boli „pekní“ v očiach iných.
Výchovné štýly a ich vplyv na deti
Obhajcovia autoritatívnej výchovy detí sú presvedčení o tom, že dieťa má počúvať. Vždy a všade. Neexistujú výnimky. Urobia všetko preto, aby im dieťa „neskákalo po hlave“, čo je pomerne častý jav tzv. voľnej výchovy, pri ktorej sa deťom necháva absolútna sloboda a nenastavujú sa žiadne hranice.
Aj autoritatívna výchova, ktorú možno aj vy dôverne poznáte z detstva, má svoje nevýhody. Rešpekt a strach sú dve diametrálne odlišné veci. Vzájomný rešpekt je známkou vyváženého vzťahu, zatiaľ čo pri strachu z trestu absentuje láska.
„Bola som vychovávaná veľmi prísne. Otec sa s nami prakticky nerozprával. Keď prišiel do mojej izby, vedela som, že je zle. Väčšinou mi prišiel vynadať.“
Dieťa môže mať samé jednotky a na rodinných oslavách byť vzorom slušného správania pre všetkých. Na druhej strane sa pri autoritatívnej výchove dieťaťu neodpustí žiadne zlyhanie. Rodič sa viac sústredí na jeho mínusy, pričom kladné stránky bude považovať za samozrejmú vec. To úzko súvisí so zníženým sebavedomím dieťaťa, ktoré bude mať vďaka prísnej výchove tak vysoko postavenú latku, že samo na seba začne byť príliš kritické.
Každá chyba je skúsenosť. „Odriekaného chleba najväčší kus býva.“ A je to naozaj tak. Dieťa, ktoré je vychovávané príliš prísne, zákonite začne túžiť po slobode. U takýchto detí je oveľa vyššia pravdepodobnosť rebélie v porovnaní s ich rovesníkmi, ktorí neboli vychovávaní autoritatívne.
„Bola som vychovávaná veľmi prísne a rovnako prísne som vychovávala aj svoju dcéru, na ktorú som ostala sama,“ spomína Jana. „Dorotka bola vzorná žiačka, ktorá poznala len učebnice, krúžky a domáce práce. Nedovolila som jej stretávať sa s rovesníčkami, pretože som bola presvedčená, že majú na ňu zlý vplyv. Na strednú školu išla do krajského mesta. Tam začali problémy. Dorotka začala piť, kašľala na učenie a v slabej chvíli z nej vyliezlo, že mi chcela urobiť napriek.“
Jej dcéra však nakoniec našla správnu cestu: „Dcérke som nastavila hranice, no nezabudla som ani na určitú dávku voľnosti.“
Aj vy máte problém povedať si otvorene svoj názor či prejaviť zdravú dávku asertivity? Môže to byť spôsobené aj prísnou výchovou, ktorá bráni slobodnému prejavu. Akákoľvek snaha prejaviť svoj názor býva autoritatívnymi rodičmi väčšinou vnímaná ako odvrávanie, čo u dieťaťa posilňuje presvedčenie, že povedať to, čo si myslí, je nesprávne.
Dieťa vychovávané autoritatívnym spôsobom výchovy zvykne plniť všetky nariadenia rodičov bez slova, hoci v jeho vnútri to môže poriadne vrieť. Neraz sa práve takéto deti dostávajú do partie, v ktorej budú automaticky plniť príkazy autority.
Jednoduchá cesta pre rodičov?
Mnohí rodičia si zvolia autoritatívny typ výchovy v snahe zjednodušiť výchovu dieťaťa. Vnímajú, že oveľa ľahšie je dieťaťu niečo prikázať alebo zakázať, ako mu vysvetľovať súvislosti, čo si vyžaduje čas.
Štúdia publikovaná v Child: care, health and development ukázala, že prísna výchova môže u rodičov detí s poruchou vývoja viesť k zvýšenému stresu.
Autoritatívna, ako aj voľná výchova môže mať negatívny dopad na dieťa.
Zdroje:
- WOOLFSON, L. a E. GRANT. Authoritative parenting and parental stress in parents of pre-school and older children with developmental disabilities. Child: Care, Health and Development [online]. 2006, 32(2), 177-184 [cit. 2021-6-22]. ISSN 0305-1862.
- XIONG, Ruoshan, Spencer De LI a Yiwei XIA. A Longitudinal Study of Authoritative Parenting, Juvenile Delinquency and Crime Victimization among Chinese Adolescents. International Journal of Environmental Research and Public Health [online]. 2020, 17(4) [cit. 2021-6-22]. ISSN 1660-4601.