Narodenie dieťaťa je vo všeobecnosti radostná udalosť, avšak ak sa narodí dieťa s postihnutím, rodina čelí komplexnej situácii plnej výziev a stresu. Tento článok sa zameriava na to, ako postihnutie dieťaťa ovplyvňuje rodinný systém, aké sú hlavné stresové faktory a ako sa rodina môže s týmito ťažkosťami vyrovnať. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na dostupné formy podpory a stratégie, ktoré môžu rodinám pomôcť zvládnuť túto náročnú životnú situáciu.
Psychické dopady na rodinné fungovanie
Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím, či už mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým, predstavuje pre rodinu psychické vypätie a fyzickú záťaž. Pocity šťastia sú často vystriedané strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Táto stresová situácia je nemenný fakt.
Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci. Vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny.
Fázy vyrovnávania sa s postihnutím
Proces vyrovnávania sa s postihnutím dieťaťa je individuálny a prebieha postupne v niekoľkých fázach:
1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom
Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Rodičia nemusia trpieť takou mierou úzkosti a strachu, keď počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho postihnutého dieťaťa, pretože majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa. Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťaťa nemôžu s istotou predpovedať jeho vývoj, ale vedia ho odhadnúť.
2. Fáza popretia reality
Rodičia odmietajú skutočnosť, že sa im narodilo postihnuté dieťa, a zdravotnú diagnózu berú ako omyl. Hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o danom zdravotnom postihnutí, jeho dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
3. Fáza viny a hnevu
Nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali. Rodičia obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na lekárov. Pocity viny zo zlyhania môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu
Rodičia si často kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov. Mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou
Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“.
6. Zmeny fungovania rodiny
Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodine, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevkov, alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku. Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická tým, že rodičia postupne začínajú vnímať krutú skutočnosť. Organizmus sa prispôsobuje stresovej situácii, ale nie vždy priateľským spôsobom. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku. Iným negatívnym spôsobom je odmietnutie dieťaťa a snaha o jeho umiestnenie do ústavnej starostlivosti.
7. Fáza dozretia
V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie.
8. Fáza rozvratu
Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
9. Fáza slobody a samostatnosti
V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vynakladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú radi, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa. Žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín, alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktoré neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napr. aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť.
Hlavné stresory v rodine s postihnutým dieťaťom
Starostlivosť o dieťa s postihnutím predstavuje pre rodinu značnú záťaž, ktorá sa prejavuje v niekoľkých oblastiach:
- Starostlivosť zo strany rodičov a najbližšej rodiny: Rodičia sa musia prispôsobiť potrebám dieťaťa, čo môže znamenať obmedzenie vlastných záujmov a potrieb.
- Finančná záťaž: Starostlivosť o dieťa s postihnutím často vyžaduje zvýšené finančné náklady na liečbu, rehabilitáciu, špeciálne pomôcky a terapie.
- Sociálna izolácia: Rodiny s postihnutými deťmi sa môžu cítiť sociálne izolované. Rodičia sa môžu stretávať s nepochopením, predsudkami a diskrimináciou zo strany okolia.
- Emocionálna záťaž: Rodičia prežívajú silné emocionálne vypätie, ktoré môže viesť k úzkosti a depresívnemu ladeniu.
- Vzťahové problémy: Postihnutie dieťaťa môže negatívne ovplyvniť vzťahy v rodine. Partneri sa môžu odcudziť, súrodenci môžu žiarliť na pozornosť venovanú postihnutému dieťaťu a rodina môže smerovať k rozpadu, alebo môže byť akceptovaná a rodinnú súdržnosť posilní.
Vplyv na rodinných príslušníkov
Vplyv na matku
Matky zvyčajne preberajú väčšinu starostlivosti o dieťa a starajú sa oň 24 hodín denne. To môže viesť k ich preťaženiu, vyčerpaniu a zhoršeniu psychického zdravia. Matky sa často vzdávajú svojich záujmov, kariéry a sociálnych kontaktov, aby sa mohli plne venovať dieťaťu. Na budovanie väzby medzi mamou a predčasne narodeným bábätkom tak číhajú rôzne nástrahy. A preto môže byť niekedy súčasťou tej najlepšej starostlivosti o bábätko, postarať sa o mamu.
Vplyv na otca
Otcovia sa môžu cítiť pod tlakom, aby zabezpečili rodinu finančne a zároveň poskytovali emocionálnu podporu matke a dieťaťu. Niektorí otcovia sa s touto situáciou vyrovnávajú ťažšie a môžu sa izolovať, venovať sa výkonu povolania, iní rodinu opustia.
Vplyv na súrodencov
Súrodenci detí s postihnutím môžu prežívať zmiešané pocity. Na jednej strane môžu byť hrdí na svojho brata alebo sestru a prejavovať im lásku a podporu. Na druhej strane môžu žiarliť na pozornosť, ktorú dieťa s postihnutím dostáva, a cítiť sa zanedbávaní.
Možnosti podpory pre rodiny s postihnutými deťmi
Je dôležité, aby rodiny s postihnutými deťmi mali prístup k adekvátnej podpore, ktorá im pomôže zvládnuť náročnú situáciu a zabezpečiť dieťaťu prijateľný rozvoj. Táto podpora by mala byť komplexná a zameraná na všetky aspekty života rodiny.
Psychologická podpora
Psychologická podpora je dôležitá pre rodičov aj súrodencov. Pomáha im vyrovnať sa s emóciami, zvládať stres a riešiť problémy vo vzťahoch. Psychoterapeutická pomoc pri zvládaní záťažových situácií by mala byť samozrejmosťou a rodičia by ju mali chápať ako súčasť bežnej starostlivosti po predčasnom pôrode. Pokiaľ nie je na špecializovanom oddelení k dispozícii psychológ, rodič môže vyhľadať pomoc sám alebo môže využiť bezplatnú psychologickú pomoc, ktorú ponúka napríklad združenie malíček.
Sociálna podpora
Sociálna podpora zahŕňa pomoc od rodiny, priateľov, komunity a rôznych organizácií. Rodiny by mali mať možnosť zdieľať svoje skúsenosti s inými rodinami v podobnej situácii (napr. pri zdieľaní podobných problémov, v získavaní informácií a skúseností), čo je využívané rodinami v zahraničí.
Informačná podpora
Rodičia potrebujú dostatok informácií o postihnutí svojho dieťaťa, o možnostiach liečby, rehabilitácie, vzdelávania a sociálnych službách. Je dôležité, aby mali prístup k odborníkom, ktorí im poskytnú relevantné informácie a poradia im, ako sa čo najlepšie postarať o svoje dieťa (napr. o jeho možnostiach, o dostupných službách, finančnej podpore a pod).
Finančná podpora
Finančná podpora je dôležitá pre zabezpečenie potrieb dieťaťa a rodiny. Rodiny by mali mať prístup k rôznym formám finančnej pomoci, ako sú príspevky na starostlivosť o dieťa, príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a iné.
Tipy pre rodičov na lepšie zvládanie náročnej situácie
Rodičia môžu využiť rôzne stratégie na zvládanie náročnej situácie:
- Pohyb: Aktívna pohybová aktivita je ideálna pri odbúravaní napätia a zvyšuje hladinu endorfínov (hormónov šťastia) v tele. Pomôcť preto môže prechádzka či fyzická práca. V prípade núdze stačí na odbúranie napätia aspoň vybehnúť po schodoch či hodiť vankúš o zem a podobne.
- Dych: Kvalitné dýchanie prispieva k odstraňovaniu nežiaducich látok z krvi nahromadených v priebehu stresovej reakcie. Existujú rôzne dychové cvičenia, napríklad riadené dýchanie. Pri zavretých očiach sa niekoľko krát nadýchneme a dlho, zhlboka a dôkladne vydýchneme. Doba trvania výdychu je aspoň dvojnásobok nadýchnutia.
- Získať odstup: Tento spôsob pomáha vidieť veci z novej perspektívy. Dá sa využiť pri čítaní beletrie, sledovaní filmového príbehu - možnosť vidieť svoj príbeh v živote iného človeka.
- Sociálne kontakty: Zdieľanie problémov či emócií s vnímavými a chápavými blízkymi či v podpornej skupine má tiež priaznivý účinok na stres. Okrem kontaktu s ľuďmi je často účinný aj kontakt so zvieraťom.
- Humor: Humor pomáha nájsť tvorivé riešenia problémov v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii. Vďaka humoru je možné prelomiť kruh pasivity či stresujúceho čakania.
- Kompenzácia: Jedná sa o činnosti, ktoré môžu kompenzovať momentálnu nepriaznivú situáciu. Môže to byť napríklad masáž, kúpeľ, kozmetika atď.
Tri rýchle tipy pre blízkych - ako komunikovať s niekým, kto je v ťažkej situácii:
- Vypočuť si druhého so záujmom a prejavenou empatiou. Uznajte jeho pocity. Napríklad „Je to ťažká situácia, ako sa cítiš?“
- V prípade, keď nevieme, čo máme povedať, je lepšie nehovoriť nič, poprípade úprimne priznať, že nevieme, čo v tejto situácii povedať.
- Často pomôže len stlačenie ruky, pohladenie či objatie.
Ako pomôcť sebe a svojmu bábätku zároveň
Kontakt koža na kožu je veľmi jednoduchá, no veľmi účinná metóda, ako sa na seba vzájomne naladiť. Po prepustení do domácej starostlivosti vás už neobmedzuje režim oddelenia, a tak ho môžete realizovať kedykoľvek vám to vyhovuje. Bábätko vyzlečiete len do plienočky, položíte si ho na svoju nahú hruď a prikryjete dečkou. A potom si už len užívate vzájomnú blízkosť.
Citlivý dotyk vylučuje u mami, aj u bábätka hormón oxytocín, nazývaný aj hormón lásky. Deti pri kontakte telo na telo majú stabilnejší srdcový rytmus, pravidelnejšie dýchajú, lepšie si udržiavajú telesnú teplotu, trpia menej na rôzne infekcie, rýchlejšie priberajú na váhe, rýchlejšie sa im vyvíja mozog, či lepšie spia. Takýto kontakt prispieva k budovaniu vzťahovej väzby medzi mamou a bábätkom. U mami pomáha rozbehnúť laktáciu a udržať si ju. U oboch znižuje hladinu stresových hormónov a pomáha k lepšej nálade.
Duševné zdravie detí a mládeže: kedy spozornieť?
Duševné problémy sú ťažko rozpoznateľné a veľké množstvo týchto problémov sa vyskytuje už u mladých študentov. Ich problémy spôsobujú komplikácie s učením, rozprávaním, ich správaním a sústredením, ako aj kontrolou ich emócií. To, akým duševným zdravím deti disponujú, rozhoduje o ich celkovej pohode, zdravotnom stave a ovplyvňuje to ich celkový vývoj a následne aj život. Jedným z množstva negatív týchto problémov je aj fakt, že nie sú jednoznačne viditeľné na prvý pohľad. Aj preto sú mnohé z postihnutých detí neliečené a nie je im poskytnutá žiadna odporná pomoc.
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie.
5 príznakov psychických problémov u detí
- Poruchy nálady: Ak ste si všimli, že vaše dieťa mení svoju náladu veľmi často, neignorujte to. Môže to byť prvý signál, ktorý vám napovie, že sa niečo deje. Mierna náladovosť je samozrejme tolerovaná, ale ak je dieťa veľmi smutné, nekomunikuje a ignoruje okolie, toto depresívne ladenie dieťaťa môže byť príznakom vážnejšieho problému. Nemusí ísť hneď o duševný problém, ale akýkoľvek problém, ktorý dieťa dusí vo svojom vnútri.
- Poruchy koncentrácie: Ak ste si všimli problémy so sústredením sa u vášho potomka, môže ísť opäť o signál psychického problému. Deti s touto poruchou väčšinou nezvládnu urobiť ani niekoľko za sebou nasledujúcich pokynov.
- Strata hmotnosti: Nie je správne pripisovať úbytok hmotnosti iba pubertálnym zmenám ľudského tela, kedy deti v tomto veku strácajú nadbytočnú hmotnosť a ich telo sa formuje. Bohužiaľ práve počet detí s poruchami príjmu potravy rastie a tento fakt rodičia ignorujú.
- Zmeny v správaní: Viditeľná zmena, ktorú si môžete všimnúť nielen u detí, ale aj u dospelých sú práve dramatické zmeny správania. Ak bezdôvodne meníme to, čo bolo pre nás obvyklé, ak sa vzdávame aktivít, či meníme svoj postoj k doteraz jasne stanovenému názoru, ide o zmeny správania, ktoré môžu byť zapríčinené práve psychickými problémami. Môže ísť aj o zmenu kamarátov a spoločnosti, stratu záujmu, agresivitu a výbuchy hnevu, ktoré signalizujú, že sa niečo deje.
- Problémy v škole: Školské prostredie je pre študenta každodennou povinnosťou, a preto sa množstvo problémov prejaví práve tam. Ak sa zhoršuje prospech dieťaťa, ak sa deti či pedagógovia sťažujú na jeho správanie a reakcie, ak má problémy s učebnými látkami a zvládaním svojich školských povinností, niečo sa deje. Samotné poruchy učenia postihujú takmer 10 percent žiakov, vrátane rôznych typov DYS až po poruchy spôsobené napríklad šikanou.
Najčastejšie psychické ochorenia u detí
Psychické problémy môžu postihnúť dieťa v rôznej forme. Niektoré dokážu s týmito problémami pracovať a zmierňovať ich vplyv, iné sú odkázané na pomoc ostatných a celoživotnú starostlivosť.
- ADHD (Attention deficit hyperactivity disorder): ADHD je porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou. Tieto deti majú problém so zameraním a udržaním svojej pozornosti, rovnako ako majú problém počúvať a plniť inštrukcie.
- Úzkosť: Pôvod vzniku môže byť dedičný, môžete si ho vypestovať vy sami na základe vašej povahy, ale môže plynúť z negatívnej skúsenosti, ktorú ste získali počas života. Na vašom živote sa úzkosť prejaví celkovým nepokojom, únavou, nedostatočnou sústredenosťou, nedostatkom elánu a motivácie, stratou záujmu, energie, zmenou chuti, nespavosťou alebo prehnanou spavosťou, podráždenosťou, stratou sebadôvery a iné znaky, ktoré sa prejavujú jednotlivo u každého inak.
- Depresia: Patrí medzi afektívne psychické poruchy a príznačné pre ňu je porucha nálady. Ide o chronické ochorenie, ktoré sa prejavuje najmä opakujúcimi depresiami.
Psychológovia sa zhodujú, že v podstate akékoľvek zmeny v normálnom správaní môžu byť významnými indikátormi stresu u malých detí. Nápomocné sú opäť aj knižné príbehy, ale aj spoločný čas pri hrách, kedy venujete pozornosť len a len im. Najmä nástup do prvého ročníka je pre deti veľmi náročný na psychiku.
Stres je považovaný za súčasť každodenného života. Stresovým situáciám sú vystavované už deti v skorom veku, keď spúšťačom stresu môže byť čokoľvek negatívne. Je dobré, keď ich rodičia učia stresové situácie prekonávať. Problém nastáva v zreteľných a jednoznačných situáciách, ako je emocionálne zneužívanie, ignorovanie, ale aj neustále rodičovské hádky, depresia či vážna choroba. Vtedy sa prežívaný stres môže ľahko zmeniť na toxický. Z uvedeného vyplýva, že pokojné a láskyplné rodinné prostredie vo výraznej miere pomáha deťom prekonávať stresové situácie.
Tipy pre rodičov na zvládanie stresu u detí
- Buďte dobrým príkladom: Deti sa učia pozorovaním a kopírovaním toho, ako ich rodičia reagujú na ich vlastné emócie.
- Zlepšite aktívne počúvanie: Spôsob, akým reagujete na zdieľanie pocitov a informácií vášho dieťaťa, môže spôsobiť, akým spôsobom sa vám dieťa zverí v budúcnosti.
- Buďte dobrým sprievodcom pri riešení problémov: Ak chce vaše dieťa problém vyriešiť, posilnite jeho sebadôveru tým, že ho zapojíte do brainstormingu.
- Venujte dieťaťu viac času: Sociálne spojenie v rodine je dôležitým predpokladom duševného zdravia všetkých jej členov.
- Vymeňte obrazovky za iné aktivity: Deti využívajú viac času pred obrazovkou ako kedykoľvek predtým.
tags: #postihnute #dieta #ako #zdroj #stresu