Genealógia pripomína vzrušujúce pátranie po tajomstvách, podobne ako kedysi populárny televízny seriál "Lovkyňa tajomstiev", kde vedomosťami nadupaná žena v džungliach hľadala vzácne stratené artefakty. Toto osobné hľadanie je vzrušujúce, zábavné a má moc zmeniť váš svet. S každým objavom otvárate Pandorinu skrinku, v ktorej neviete, čo sa skrýva, pokým ju neotvoríte.
Existuje tu aj element vzrušenia, pretože získanú informáciu nebudete môcť vrátiť späť a niekedy sa dozviete aj veci, ktoré by ste radšej nevedeli. Stará dobrá archívna práca si vyžaduje zanietenie každého dejepisára, no DNA testy predkov otvorili novú dimenziu spoznávania. Myšlienka vyskúšať ich bola obzvlášť lákavá po výlete do Rumunska.
Odradzovala ma hlavne cena, no keď som v decembri našla výhodnú vianočnú zľavu, neváhala som ani sekundu. Kľúč k minulosti bol skrytý v obyčajnej slinách. Prikúpila som test aj manželovi, aby som vedela, čo doma mám.
Môj manžel Tomica bol spočiatku skeptický. Považoval to za podvod a zbytočne vyhodené peniaze. Bol presvedčený, že testovacia spoločnosť uvidí chorvátsku adresu, napíše obom Balkán a na vzorku sa ani nepozrie, veď čo by aj chcel za pár eur. Myslel si, že by si mal radšej zájsť dať vyveštiť a výsledok by bol rovnaký.
Môj svokor, večný optimista, bedákal, či nám to treba, veď sa ešte na staré kolená nedozvie, že Tomica nie je jeho syn. Alebo ešte horšie, že je Srb!
Genetická história: Viac než len národnosť
Snažila som sa mu vysvetliť, že DNA testy nefungujú tak, ako si predstavuje. DNA nikomu neprezradí, z ktorej dediny pochádzal jeho pradedo, ani či sa volal Slobodan a bol pravoslávny namiesto očakávaného katolíka. Test poskytuje komplexnejší pohľad na etnicitu nositeľa. Je normálne, že susedné krajiny majú skoro totožné gény. Preto sa výsledky neurčujú po jednotlivých krajinách, ale po regiónoch. A preto sa ani môj svokor nedozvie, či je čiastočný Srb, alebo nie.
Nie je zvláštne, že najviac nenávisti, národnostných treníc a vojen vedú takmer vždy medzi sebou ľudia, ktorí sú si geneticky najbližší? Nie je to však prípad len ex-Juhoslávie. Slováci, Česi, Rakúšania a Maďari sú doslova z toho istého materiálu, len v mierne iných percentách. Po celom svete sa nacionalisti a šovinisti mýlia, ani o tom nevedia.
Pred pár rokmi ma pobavil príbeh istého maďarského extrémistu, ktorý si dal urobiť DNA test predkov, aby dokázal voličom, že je „čistokrvný Maďar“. Už jeho kolegovia ho upozorňovali, že to je zlý nápad, no nedal si povedať. S pompou oznámil svoj plán médiám a s vidinou 100%-tného ugrofínskeho pôvodu si test spravil. Už vtedy bolo jasné, že sa strápni. Ugrofínske gény boli počas tisícročnej izolácie prevalcované materiálom od susedov a dnes sú veľmi zriedkavé.
V Maďarsku ich má sotva pol percenta populácie. Ironicky, ale logicky, v okolitých hornatých krajinách bývalého Uhorska sa udržali v početnejších množstvách. Na Slovensku ich má 3% ľudí a v transylvánskych horách, ďaleko od rýchleho života a zmien, si ich miestni Sikuli uchovali v 5 percentách. Nič viac. Ak by chcel mať dotyčný týpek 100%-tný ugrofínsky pôvod, museli by sa jeho predkovia páriť medzi sebou v nejakom izolovanom transylvánskom diere na štýl „Hory majú oči“ aspoň 8 generácií dozadu. To však tento „čistokrvník“ nedomyslel.
Po príchode výsledkov ho čakalo prekvapenie, no „maďarský gén“ to veru nebol. Bez predchádzajúceho upozornenia zistil, že je polovičný Žid. Rasista, antisemitista a fanúšik Hitlera, otvoril spomínanú Pandorinu skrinku. Najskôr si myslel, že je to žart, alebo chyba, no keď mu babka s dedkom potvrdili, že odhalil ich tajomstvo, nezostávalo mu nič, len ukončiť svoju „žiarivú kariéru“, lebo bol všetkým na smiech. Dnes sa vraj učí po hebrejsky, navštevuje Izrael a pripravuje sa na obriezku, aby mohol konvertovať. Z extrému do extrému.

Osobné objavy: Moja genetická mozaika
Tento príbeh vo mne vzbudil zvedavosť. Čo nájdem ja? Som pripravená vytiahnuť kostlivcov zo skrine a odhaliť to, čo nám predkovia nestihli povedať, alebo chceli zatajiť? Budem chcieť bližšie spoznať dedičstvo svojich predkov? O tom vôbec nepochybujem. Konvertovať sa nechystám, ale návšteva daných krajín bude na mojom programe isto. Pocítila som nával vzrušenia, ale neverila som v žiadnu exotiku.
Papierovou robotou som zistila, že mám v rodine samozrejme Slovákov a potom Rusov, Maďarov, Rumunov, jednu Rakúšanku. Moja mapka, jazykovo a národnostne tak pestrá, bude geneticky veľmi jednosmerná. Všetci patria do východoeurópskej skupiny. Test žiaľ neprezradí, či v stredoveku prispel k mojim bunkám Viking, alebo mongolský nájazdník. Podiel génov sa z generácie na generáciu zmenšuje. Z mamy máme polovicu, z praprastarých rodičov len po 16tinách, atď. V takej desiatej generácii, má rodokmeň každého z nás 1022 osôb. Genetický matroš od nejakého 10x pradeda, je ozaj kvapkou v mori a modernou vedou sa zatiaľ nedá vystopovať.
Testy ale môžu ukázať 5-7 generácií dozadu, čo je tiež úctyhodné číslo - 62 až 254 ľudí. Možno teda aj na mňa čakajú správy, ktoré mi zmenia život. Keď som robila objednávku, od zvedavosti som bola celá naspeedovaná. O týždeň neskôr testovacie sady dorazili. Ako v amerických kriminálnych filmoch, sme si paličkou, podobnou tej na čistenie uší, vytreli vnútornú stranu líc, vložili do ampuliek s tekutinou a poslali im späť.
Starý dohováral Tomicovi, nech nejde na poštu. Vraj, nie žeby mal pochybnosti, ale len matka je istá a niekedy je lepšie nevedieť.
Nasledovalo dlhé čakanie. Konkrétne, osem týždňov. Ale čo vedia dlhoroční neuspešní snažilci o bábo lepšie, než čakať? Čas sme si krátili tipovačkami národností toho druhého podľa zaužívaných stereotypov a veľa sme žartovali. V okruhu rodín, sme si skajpovali a výsledky otvárali spoločne.
Tomica začal prvý. Ani chvíľu neváhal. Od začiatku tvrdil, že cíti svoje pevné balkánske korene. No starý chodil okolo a v panike hlasno bedákal, čo bude robiť, keď.... Dráma sa však nekonala. Tomimu vyšlo, že je na 77% Balkánec, na 22% Gréko-Talian a 1% Turek. Svokor krochkal blahom. Jeho mama gréckeho pôvodu a Tomicových 22% po babke jasne potvrdili, že vetchý starček sa z otcovstva nevyvlečie.
„Hahaha, jeden Turek... Čo zablúdil?“ hovorím. „1 percento nie je jeden Turek. To je celá vetva Turkov, ktorých gény sú v tebe dosť silné na to, aby sa dali vystopovať. Keby si niekde v štúrovských časoch hľadal svojho deduška, nosil by turban.“
Tomica sa potešil: „Óó, jeho blahorodie, šehzáde Tomičko, má chuť na šerbet a halvet. No, šup, šup, moja prvá manželka, poď rýchlo domov obslúžiť mužića!“
Chlapi mali znamenitú náladu. Tomipaša bol 100% Európan. Čínska prababka sa nepotvrdila, ale nikomu to nevadilo. Veď nakoniec, že ju nenašli, neznamená, že ani nebola. Možno existovala len o generáciu ďalej.

Prišla som na radu ja. Zvedavo som otvorila link a našla tam tabuľku a mapu. Kým tabuľka obsahovala buď nulu, alebo percentá ku každej uvedenej oblasti, na mape boli farebne zvýraznené len tie hlavné. Asi aby Američania vedeli, kde hľadať. Ani ja som si nenašla žiadnu nepravdepodobnú exotiku typu africkí krováci. Moji predkovia však očividne milovali multikulturalizmus oveľa skôr, než to bolo moderné a už v tejto malej vzorke boli vyšľahaní jak vaječné bielko.
Najväčšie zastúpenie som, samozrejme, mala z východoeurópskej skupiny. Írečitá Slovač s výpomocou od susedov, to vytiahla na pekné čísla a s prehľadom pokorila 80%. Dve balkánske percentá ma neprekvapili a ugrofínske gény, presne tie, ktoré tak zúfalo hľadal „maďarský plnokrvník“, som mala zastúpené tiež dvoma percentami. Ani toto ma nešokovalo. Teda šokovalo, ale už minulý rok v Rumunsku, kde som sa celkom nešetrným spôsobom dozvedela, že moji predkovia tu „nedrakulovali“ a nevyrábali rumunskú bryndzu, ale strážili hranice a potláčali proti-uhorské vzbury. Teraz prišli na rad prekvapenia: 3% Škandinávia??
„No jó, vždyť moje bába byla Švedka...“ komentoval dedo, akoby to bola tá najnepodstatnejšia vec na svete. Dedo mal predkov zo Severu Ruska, to sme vedeli. Sám sa však narodil na Morave a tvrdil o sebe, že „Já jsú Moravák, ne Rusák.“ O svojej rodine moc nehovoril a keďže naše vzťahy sú viac-menej formálne, nikdy som mu nesedela na kolene a nepýtala sa otázky v duchu: „Deduško a aká bola tvoja babička?“ Teraz sme čumeli s hubami padnutými ako masky z vreskotu a pomaly sme vstrebávali túto novinku.

Nasledoval ázijský zvyšok. Na žlto svietila India. Bola dokonca aj na mapke.
„Bohvie koho môžeme mať z Indie v takom nedávnom príbuzenstve....“
„Moja babka bola počernejšia,“ radoval sa tatík. „Ale z Indie veru nebola. Len toj, od Miškolca...“
„Tá veštica?...“ opýtala sa mama a v tej chvíli sme všetci mysleli na to isté. „...No... Veď stále mohla byť ozajstná Indka...“ dodala nepresvedčivo. „Koľko Indiek ťa už zastavilo na ulici, že ti vyveští?“
A kým sa mama pýtala tata s akým „i“ sa píše dyk more, ja som vôbec nebola prekvapená. Tušila som to viac než rok. Vlastne, toto bol jeden z dôvodov, prečo som kúpila testy.
O chudobnej vdove, ktorá nadľudským náporom sama vychovala 4 malé deti, hoci sa jej bohatá svokra vyvaľovala v luxuse, som počula neraz. Využila som teda jednu cestu z Košíc a do Záhrebu sme sa vracali cez Miškovec v nádeji, že v jej rodnej dedinke zistím, čo tak strašne iritovalo prababkinu svokru, že vydedila svojho syna i všetkých jeho potomkov. Navždy. Dedina bola malá a pekná. Plná zelene, kvetov... Ako sme sa blížili k prvým domom, nadšene mi zakýval akýsi Cigán tlačiac káričku so železom. Prvých tetiek v centre sme sa opýtali, či tu nežije rodina XY.
„Ženica hľadá predkov....“ dodal Tomi a ženská povedala: „XY? No jasné, takí tu žijú. Plná osada ich je za dedinou.“
Ako som sa zatvárila, netuším, ale pri pohľade na mňa sa Tomica začal smiať a pani rýchlo dodala: „Ale nebojte sa, to sú pekní Cigáni, takí bledí. Ani moc nekradnú...“
Môj škodoradostný manžel sa po chorvátske hranice neprestal smiať. Čudoval sa, že ohŕňam nosom. Dušu kočovníka mám vraj odkedy ma pozná. Na záhrade mi stojí karavan plný farebných vecí, behám bosá celé leto a keď dlhšie necestujem, chytá ma melanchólia. Jedna cigánska prababka do toho skvostne zapadne.
Postupne som prijímala myšlienku, že môj dedo nebol len fanúšikom cigánskej kultúry, ale aj jej nositeľom. Preto vedel všetky tie fancy etno rozprávky a hrať na husle. Preto bol kováč. Zohnala som si literatúru a čítala. Existuje viac skupín Cigánov a každá má svoje tradičné remeslá, ktoré sa dedia. V Maďarsku sú Kalderáši. Muži sú kováči, ženy veštice... všetko sedelo. Taká predstava cigánskej nevesty by rozzúrila nejednu konzervu aj dnes a nie, že pred 100 rokmi... A predsa to bolo akoby nereálne.
Keď sedíte v archíve, alebo sa hrabete v internetových databázach, každé nájdené meno vás poteší a obohatí. Ale je to asi ako na hodine dejepisu, niečo čítate z kníh. Hoci z papierovej roboty zistíte, kto je priamy predok, nie je to ani zďaleka také osobné, ako keď túto informáciu vytiahnu z vášho vlastného tela. Každá vzorka sliny prezrádza, že mám kúsok cigánskeho dedičstva. Zvláštne. Svokor sa rehúňal, že nielen telo, to prezrádza, ale aj módny vkus a predstavy o živote. Vraj, čím ma zbadal, to vedel, akurát si nebol istý, lebo sa maskujem švédskou kožou.
Mať v DNA horských Maďarov, Cigánov a Balkáncov, nie je to pravé orechové, ak tam chýba nejaký Žid. So svokrom som sa stavila o sto šekelov, že starý má semitský pôvod. Veď je ako z učebnice o židovských stereotypoch - lakomý, nosatý a presvedčený o vlastnej vyvolenosti. Keď prišli výsledky, naozaj tam boli. V tabuľke ich ale nemal Tomica, 2% židovského dedičstva si nosím sama. Kým všetko ostatné sme vedeli priradiť k nejakej osobe, k týmto percentám sa nikto nehlásil. Vyraďovacou metódou sme prišli na to, že to musí byť zo strany ruských predkov, no dedo o tom nechcel ani počuť a kládol tuhý odpor. Čoskoro sa však dovvieme, odkiaľ vietor fúka.
Mama, nadšená z testovania, prekvapená zo škandinávskych koreňov a zvedavá na ďalšie tajomstvá, sa rozhodla, že jednu sadu objedná aj pre seba a otvorí tak dvierka ďalším generáciám predkov, ktorých podiel je vo mne príliš malý na to, aby sa dal nájsť. Na rozdiel od Tomicu, mne genetický profil nevyšiel na sto percent. 1% stálo vyradené bokom a označené ako "neidentifikovateľný mix". Možno mamík zistí o tejto tajomnej skupine niečo viac.
Poviem vám, keď som začala tento projekt, ani som netušila, čo všetko mi to dá a koľko radosti to prinesie mnohým ľuďom. Hneď keď sme dosypali, starý pozval Tomicu do reštaurácie a dokonca sám platil. Vraj teraz už môže ísť do hrobu spokojný. Následujúce dva dni sme obvolávali rodinu, oznamovali výsledky tým, ktorých sa týkajú tiež a vládlo medzi nami spoločné nadšenie a vzrušenie.
Túto skúsenosť odporúčam každému. A myslím si, že by mala byť povinnou terapiou pre všetkých horlivých nacionalistov a rasistov. Ak nie ste práve mopslík s rodokmeňom, uzavrieť stávku, že ste „čistokrvný“ je riskantná hra. No ak aj budete miešanec, garantujem, že určite vás to nerozosmutní. Ja sa cítim šťastná a bohatá. Za pár eur toľko radosti.
A pôjdem do všetkých krajín, odkiaľ mám pôvod? No jasné. Švédsko som síce v prvom pláne nemala, ale akosi som to prehodnotila.
Možnosť získania slovenského občianstva
V súvislosti s témou pôvodu a štátnej príslušnosti je dôležité spomenúť aj možnosť získania občianstva Slovenskej republiky pre osoby so slovenským pôvodom. Podľa zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, môže byť cudziemu štátnemu príslušníkovi udelené občianstvo, ak aspoň jeden z jeho rodičov, prarodičov alebo praprarodičov bol československým štátnym občanom narodeným na území Slovenskej republiky.
Preukázanie nároku na udelenie štátneho občianstva vyžaduje predloženie relevantných dokumentov, ako sú rodné listy v priamej línii, doklady o narodení predka na území SR a doklady preukazujúce československé štátne občianstvo predka (napr. cestovné pasy, domovské listy, sčítacie hárky). Dôležité je tiež splnenie zákonnej pobytovej podmienky na území SR.
V prípade, ak potomok nadobudol slovenské alebo československé občianstvo automaticky pri narodení po rodičovi, ktorý bol v čase jeho narodenia slovenským alebo československým občanom, je najjednoduchšie toto občianstvo preveriť prostredníctvom žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve na príslušnom úrade.