Otázka historickosti Márie je úzko spätá s historickosťou Ježiša Krista a dôveryhodnosťou základných textov kresťanskej, poprípade moslimskej viery ako historického prameňa.
Historici, ktorí prijímajú text evanjelií, ďalších novozákonných spisov alebo Koránu, považujú postavu Márie za Ježišovu matku. Máriu tak označujú tri zo štyroch evanjelií, Skutky apoštolov a Korán. V iných dobových prameňoch (okrem novozákonných apokryfov) sa postava Márie nevyskytuje.
Máriin život a rodina
Podľa dostupných prameňov je pravdepodobné, že sa Mária stala matkou vo veľmi mladom veku. Samotný Nový zákon neposkytuje príliš veľa ďalších informácií, ktoré by sa týkali jej života, novozákonné apokryfy však ponúkajú ešte niekoľko ďalších momentov.
Rodičia Márie
Štyri kánonické evanjeliá nespomínajú mená Máriiných rodičov, zmienku o nich však možno nájsť v Jakubovom protoevanjeliu z konca 2. storočia. Napriek tomu, že toto protoevanjelium vzniklo dlho po udalostiach, ktoré opisuje, cirkevná Tradícia z neho prijala mená Máriiných rodičov - Joachim a Anna. Pod týmito menami ich označujú napr. Gregor Nysský (4. storočie), Pseudohilár (5. storočie), Ján Damaský, Germanos I., Pseudoepifán (8. storočie) a Fulbert zo Chartres (10./11. storočie).
Miesto narodenia a detstvo
Na začiatku Evanjelia podľa Lukáša sa spomína, že Mária bývala v čase zvestovania v Nazarete v Galilei. Podľa jednej tradície sa Mária musela narodiť v tomže dome, kde sa neskôr počal Ježiš Kristus. Podľa ďalšej tradície, ktorá sa opiera o Jakubovo protoevanjelium, pochádzali Máriini rodičia z Cipori severne od Nazareta, ale neskôr sa presťahovali do Jeruzalema, do domu v blízkosti rybníku Betsata (neskôr Probatica), ktorý sa spomína v piatej kapitole Evanjelia podľa Jána. Túto teóriu zastával i Ján Damaský v polovici 8. storočia. Najpravdepodobnejšou teóriou je, že sa Mária narodila v Jeruzaleme.
Jakubovo protoevanjelium z 2. storočia opisuje Máriino detstvo.
Rodokmene
Nový zákon ponúka dva odlišné Jozefove rodokmene po otcovskej línii, jeden na začiatku Evanjelia podľa Matúša, druhý v tretej kapitole Evanjelia podľa Lukáša, ich posledná časť je však odlišná. Jedno z vysvetlení, ktorého pôvodcom bol koncom 15. storočia Annius z Viterba, navrhuje, že genealógia podľa Lukáša je v skutočnosti Máriinou genealógiou. To zdôvodňuje údajne nejasnou formuláciou pôvodného gréckeho textu evanjelia, kde zmienku o Jozefovi možno chápať ako vsuvku. Táto teória nie je všeobecne prijímaná, keďže v súčasnosti prijímaný grécky kritický text takúto interpretáciu neumožňuje a pretože nemá pevný základ v cirkevnej Tradícii.
Máriina úloha v biblických udalostiach
Obetovanie v Chráme
Podľa židovského zákona rodičia prinášali svojho prvorodeného syna do Chrámu, bolo však zbožnou praxou prinášať aj ďalšie obľúbené deti. Jakubovo protoevanjelium a Libellus de Nativitate Sanctae Mariae tvrdia, že Máriini rodičia na základe sľubu priniesli Máriu do Chrámu, keď mala tri roky. Mária tam mala sama vyjsť po schodoch a zložiť sľub panenstva. Gregor Nysský a Germanos I. preberajú túto verziu udalostí.
Na Východe sa už v 8. storočí slávil sviatok Obetovania Panny Márie, v 11. storočí sa rozšíril na Západ a od roku 1585 až dodnes sa slávi okrem pravoslávnej cirkvi aj v celej katolíckej cirkvi i ďalších cirkvách.
Pobyt v Chráme a zasnúbenie s Jozefom
Podľa Jakubovho protoevanjelia a diela Libellus de Nativitate Sanctae Mariae Mária po obetovaní zostala žiť v Chráme, kde mala byť vzdelávaná. Židovský veľkňaz jej mal vo veku 14 rokov navrhnúť, aby šla domov vydať sa, Mária mu však pripomenula svoj sľub panenstva. Po modlitbách veľkňaz zvolal mladých mužov z Dávidovho rodu a na základe znamenia sa Máriiným ženíchom stal Jozef. Gregor Nysský a Germanos I. preberajú túto verziu.
Katolícka cirkev oficiálne k otázke Máriinho pobytu v Chráme nezaujíma stanovisko a Ambrosius Milánsky zastával názor, že Mária žila v dome svojich rodičov.
Zvestovanie
Prvá kapitola Lukášovho evanjelia (verše 26 - 38) popisuje ako anjel Gabriel zvestoval Márii narodenie Ježiša Krista a ich následný krátky dialóg. Dialóg začína pozdravom anjela („Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“), po ktorom sa Mária zľakla. Anjel ju povzbudil, aby sa nebála, a oznámil jej, že počne a porodí „Syna Najvyššieho“, ktorému má dať meno Ježiš, a ktorý „bude naveky kraľovať“. Mária sa následne pýta, ako môže počať, keď „muža nepozná“. Mnohí cirkevní otcovia vrátane Hieronyma, Cyrila Alexandrijského, Efréma Sýrskeho a Augustína uznávali, že Máriin súhlas bol ku Kristovmu počatiu, a teda aj k spáse ľudstva nutný, čo bola podľa Tomáša Akvinského Božia vôľa. Túto biblickú udalosť si veľká časť kresťanských cirkví pripomína 25. marca. Prvé zmienky tohto sviatku v daný deň pochádzajú zo 7. storočia.
Návšteva Alžbety
Evanjelium podľa Lukáša po zvestovaní Ježišovho narodenia popisuje Máriinu cestu za Alžbetou, o ktorej jej anjel oznámil, že je tehotná. Miesto Alžbetinho pobytu identifikovali rôzni autori rôzne, ponúka sa napr. Ein Karem.
Keď Mária vošla do Alžbetinho domu, podľa evanjelia „dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý“, na čo Alžbeta Máriu pozdravila anjelovými slovami pri zvestovaní. Alžbeta ďalej označuje Máriu ako „matku svojho Pána“, v čom nachádzajú istú oporu podporovatelia dogmy o Márii ako Bohorodičke.
Na kresťanskom Západe sa návšteva Panny Márie u Alžbety slávi ako sviatok od 13. storočia, keď ho zaviedli františkáni. Dátum bol určený na 2. júla.
Narodenie Ježiša a útek do Egypta
Práve v tom čase vydal rímsky cisár Augustus príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete, čím myslel svet ovládaný Rímom. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať sa zapísať do mesta Betlehem. V hostinci nenašli ubytovanie, pretože mesto bolo preplnené a tak boli nútení uchýliť sa do maštale. Tam aj Mária porodila svojho syna Ježiša.
Onedlho po jeho narodení musela spolu s ním a Jozefom utiecť do Egypta, pretože Jozefovi vo sne anjel oznámil, že kráľ Herodes Veľký sa bude usilovať Ježiša usmrtiť.
Mária počas Ježišovej verejnej činnosti
Mária sa v evanjeliách sporadicky objavuje pri Ježišovi aj pri jeho verejnej činnosti. Ona iniciovala prvý zázrak, ktorý Ježiš urobil na svadbe v meste Kána, keď premenil vodu na víno (Ján 2, 1 - 11). Spolu s ostatnými učeníkmi plakala pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný jej syn Ježiš (Ján 19, 25 - 27). Ale takisto je možné negatívne voči nej interpretovať Ježišove slová „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“, keď sa ho spolu s príbuznými pokúšali vyrušiť pri kázaní (Matúš 12, 48 a Marek 3, 33).
Posledná zmienka o Márii v biblii pochádza z opisu očakávania prisľúbeného Ducha Svätého uprostred apoštolov, Ježišových učeníkov a Jeho bratov, keď sa spoločne modlili po Ježišovom nanebovstúpení (Sk 1,14).
Máriine tituly a dogmy
Bohorodička (Theotokos)
Výnimočnosť Panny Márie bola teológmi, pápežmi a svätými zdôrazňovaná už od čias raného kresťanstva. Vladimírska Bohorodička, svätá ochrankyňa Ruska (12. storočie) je jedným z mnohých príkladov.
V Novom zákone sa tento titul nevyskytuje. V cirkvi sa začína používať od 3. storočia. Už sv. Gregor Naziánsky († 390) v ňom vidí skúšobný kameň kresťanskej viery: „Kto neprijme svätú Máriu za Božiu rodičku, je odlúčený od Boha”.
V roku 428 proti pojmu Bohorodička (po grécky Θεοτόκος - Theotokos) vystúpil Nestorius, patriarcha Konštantínopola. Nešlo pritom vlastne o Máriu, ale o Krista. Nestórius a jeho stúpenci tvrdili, že Máriu nemožno nazývať Božou Matkou, lebo je len matkou ľudskej prirodzenosti Ježiša, čiže nie je Bohorodička (Theotokos), ale Kristorodička (Χριστοτόκος - Christotokos). Boh nemôže byť zrodený.
Nestóriovo učenie viedlo k tvrdeniu, že Ježiš mal dve úplne odlišné prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré zostávali vedľa seba a zachovávali si svoje vlastnosti. Sv. Cyril Alexandrijský, patriarcha Alexandrie, protestoval proti takémuto chápaniu Ježiša, lebo popieralo jednotu Boha a človeka v osobe Krista. Učil, že Mária neporodila takého istého človeka ako iní ľudia, ale Syna Božieho, ktorý sa stal človekom: „Máme ju nazývať Bohorodičkou? Nepochybne, lebo počala a porodila Boha-Slovo, ktoré sa stalo človekom. Tento titul uznávali všetci pravoverní Otcovia Východu i Západu.“
Na 3. všeobecnom koncile v Efeze v roku 431 sa mali zaoberať týmto sporom. Koncil sa začal predčasne. Za neprítomnosti konštantínopolského patriarchu Nestória, jeho stúpencov a ďalších 43 antiochijských biskupov spolu s patriarchom Jánom, bol Nestórius odsúdený a koncil dal za pravdu sv. Cyrilovi a vyhlásil, že v Kristovi sa „uskutočnilo zjednotenie dvoch podstát (…). Pre toto zjednotenie bez omylu veríme, že svätá Panna je matkou Boha“, čo prinieslo prvé veľké rozdelenie cirkvi. Stúpenci Nestoria neskôr založili Nestoriánsku cirkev.
Protestanti uznávajú Máriu za matku Božiu aj počatie Ježiša Krista z Ducha Svätého. Panna Mária je často označovaná ako Bohorodička (Theotokos) aj v chválospevoch východnej pravoslávnej cirkvi. Podľa ich viery Mária nie je matkou božstva, ale cez ľudské splodenie je skutočnou matkou syna, ktorý je Bohom. Nie je matkou človeka, ktorý sa spojil s Bohom, ale človeka, ktorý je od prvej chvíle svojho počatia naozaj Bohom. Božie materstvo je najvyššia Máriina milosť, z ktorej plynú všetky jej ostatné výsady.
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky sa v rímskokatolíckej cirkvi slávi 1. januára.
Celoživotné panenstvo
Katolícka a pravoslávna cirkev učí, že Mária bola pannou pred narodením, pri pôrode a zostala ňou aj po narodení Ježiša. Podľa tohto učenia bol Ježiš počatý v lone svojej matky Márie zázračným spôsobom, bez pričinenia ľudského otca. Podľa anjelových slov: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1,35). Stopy tejto dogmy možno objaviť už v Apoštolskom aj Nicejsko-carihradskom vyznaní viery (krédo z latinského credo): „Skrze Ducha Svätého prijal telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Na 2. carihradskom koncile už zaznel výraz „vždy Panna“ v rámci potvrdenia jej Božieho materstva.
Islam tiež zotrváva na tejto pozícii.
Súčasná protestantská cirkev však nemá takéto učenie a tvrdí, že Mária bola pannou až pokiaľ sa nenarodil Ježiš, ale neskôr panenstvo stratila a mala ďalšie deti s Jozefom, odvolávajúc sa na zmienky o Ježišových bratoch v Novom Zákone.
Obhajcovia učenia o celoživotnom panenstve Panny Márie, vrátane Kalvína, upozorňujú na skutočnosť, že aramejský jazyk, ktorým hovoril Ježiš a jeho učeníci, nepozná slovo bratranec a namiesto toho používa slovo brat. Na dôvažok, tento jazyk nepozná ani výraz nevlastný brat (ten istý otec, iná matka). Tradícia, že tento text bol pôvodne napísaný aramejsky, nevylučuje možnosť, že ho autor neskôr publikoval grécky a že toto grécke vydanie zatlačilo aramejský originál.
Iní odborníci na túto tému hovoria, že evanjeliá boli písané v gréčtine - a to z toho dôvodu, že svet, ktorý sa mal dozvedieť o Ježišovi, hovoril grécky (Alexander Macedónsky - zomrel v roku 323 pred Kr. - on pomohol rozšíreniu gréčtiny ako univerzálneho jazyka po známom svete).
Argument, ktorý používajú protestanti k tomu, aby dokázali, že Mária žila s Jozefom klasickým manželským životom (a mala s ním aj deti) sú nielen zmienky o Ježišových bratoch, ale aj text z Matúšovho evanjelia 1,24 - 25. Tam sa píše: „Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.“ Nebol to teda pre Jozefa definitívny zákaz manželského života so svojou manželkou, ale len časové obmedzenie. Zmienku o tom, že by Jozef s Máriou nežil manželským životom, v kanonických evanjeliách nenájdeme a evanjeliá apokryfné nie sú z pohľadu cirkví hodnoverné zdroje.
Nanebovzatie Panny Márie
Táto dogma je špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus. Ako tzv. neomylné pápežove vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou katolíckej viery. Zároveň to bola posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma.
Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez porušenia smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti, tvrdenia, ktoré tvorí základ kresťanskej viery a nachádza sa v kréde.
Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. augusta. Tento sviatok oslavujú aj gréckokatolíci a pravoslávni, tiež 15. augusta, ale pod názvom Zosnutie presvätej Bohorodičky (Uspenie). Predchádza mu 14-dňový Uspenský pôst - zdržanie sa mäsa a mliečnych výrobkov. Je to tretí alebo štvrtý najdlhší pôst v byzantskom liturgickom roku po Veľkom pôste, Filipovke a niekedy aj po Petro-pavlovskom (Apoštolskom) pôste.
Nepoškvrnené počatie Panny Márie
Táto dogma je tiež špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 8. decembra 1854 pápež Pius IX. v encyklike Ineffabilis Deus. Ukončil ňou dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi, či Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu.
Uvedená dogma tvrdí: „Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.”
Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom.
V Lurdoch sa 11. februára 1858 sa P. Márii zjavila Bernadeta Soubirous. Toto zjavenie bolo neskôr uznané ako autentické a P. Mária dostala titul Nepoškvrnené počatie.
Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa slávi 8. decembra.
Úcta k Panne Márii
Kým protestantské kresťanské cirkvi vidia Máriu skôr ako pasívnu postavu, rímskokatolíci a východné cirkvi vyzdvihujú jej aktívnu účasť na Božom pláne a obracajú sa na ňu ako na príhovorkyňu a ochrankyňu, ktorá sa môže prihovárať u svojho syna Ježiša Krista za ľudí.
V týchto kresťanských cirkvách je aj úcta Panny Márie najviac rozšírená. Panne Márii je zasvätených veľa chrámov a takmer v každom chráme a v každej domácnosti veriaceho katolíka alebo príslušníka východnej cirkvi je jej ikona, obraz alebo socha. V každom gréckokatolíckom aj pravoslávnom chráme musí byť ikona presvätej Bohorodičky, ktorá je umiestnená v hlavnom rade ikonostasu na druhom najčestnejšom mieste.
Sviatky a modlitby
Počas roka je Panne Márii zasvätených viacero sviatkov, takisto existuje viacero modlitieb, ktorými sa veriaci na ňu obracajú. Najznámejšou z nich je krátka modlitba Zdravas Mária (Raduj sa, Bohorodička), ktorej text sčasti pochádza z oslovenia, ktorým pozdravil Máriu anjel Gabriel pri zvestovaní.
V rímskokatolíckej cirkvi je obľúbený ruženec, modlitba, v ktorej sa spája séria viacerých samostatných modlitieb. Sú štyri druhy ruženca, ktoré sa modlia pri rôznych príležitostiach: radostný, bolestný, slávnostný a svetlom prežiarený. Takzvaný desiatok obsahuje modlitbu Otče náš, 10-krát sa opakuje modlitba Zdravas Mária a končí sa modlitbou Sláva Otcu. Desiatok sa opakuje 5-krát, pričom sa medituje nad tajomstvami života Márie a Ježiša Krista.
V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi je obľúbený napríklad Akatist k presv. Bohorodičke a paraklis. V sýrskej tradícii sú to rôzne hymnické skladby na česť presv. Bohorodičky.
Máriine tituly
Panna Mária má aj mnoho titulov, ktoré vyznačujú jej zvláštne postavenie medzi svätými - Madona, Svätá Mária, Požehnaná Panna Mária, a iné.