Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. V niektorých krajinách je téma legálnej úpravy interrupcií súčasťou politickej agendy a snahy o zmenu daného stavu. Jednotlivé právne poriadky sa síce na právnom štatúte ľudského plodu nezhodujú, ale až na niekoľko málo výnimiek pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva aj z iných dôvodov než len s cieľom ochrany života matky. Legálna úprava interrupcií sa odvíja od kompromisu medzi právom na život plodu a právom ženy na súkromie a nediskrimináciu.
Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov umožňujú interrupcie žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva. Zo 46 členských štátov Rady Európy 40 dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez obmedzenia spočívajúceho v uvedení dôvodu alebo na základe rozsiahlych terapeutických dôvodov. Iba niekoľko štátov - Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno - ponecháva prísne obmedzenia interrupcie, umožňujúce len úzku škálu terapeutických výnimiek.
Rada Európy prijala 16. apríla 2008 na svojom zasadnutí v Štrasburgu rezolúciu "Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii v Európe", ktorá vyzýva členské štáty, aby dekriminalizovali interrupcie.
Európsky súd pre ľudské práva a právo na život plodu
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodoval o práve na život ľudského plodu v niekoľkých prípadoch. Vo všetkých rozhodnutiach stanovil, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. ESĽP nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených.
Prípad Paton vs. Spojené kráľovstvo (1980)
V prípade Paton vs. Spojené kráľovstvo sa manžel snažil zabrániť, aby jeho tehotná manželka podstúpila interrupciu. Odvolal sa pritom na článok 2 Dohovoru o ľudských právach, ktorý zaručuje právo na život a argumentoval, že interrupcia by znamenala v prípade plodu porušenie tohto práva. ESĽP rozhodol, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody. Podľa komisie je „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že, nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“
Prípad Vo v. Francúzsko (2004)
V prípade Vo v. Francúzsko ESĽP rovnako neuznal rozšírenie práva na život aj pre plod. Sťažovateľka sa stala obeťou omylu lekára, ktorá pre tento omyl potratila plod chceného tehotenstva. Vo svojej sťažnosti požadovala trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití, pretože jeho zákrok porušil právo plodu na život. Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel, že „nenarodené dieťa nie je považované za „osobu“ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú, právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. ESĽP vyslovil stanovisko, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by znamenali porušenie Dohovoru.
Historický vývoj legalizácie interrupcií
Prvým štátom sveta, ktorý uzákonil umelé prerušenia tehotenstva, bolo 18. novembra 1920 sovietske Rusko. Potraty vykonávané v masovej miere spôsobili rýchle zníženie demografickej krivky. To viedlo J. V. Stalina k tomu, že v roku 1936 presadil v ZSSR úplný zákaz potratov, ktorý trval až do roku 1955, kedy bola obnovená ich legalizácia.
Rané legalizácie v Európe
Prvým štátom západnej Európy, ktorý legalizoval interrupcie zo zdravotných dôvodov, bol Island. V roku 1938 legalizovala potraty sociálnodemokratická vláda vo Švédsku. Dánsky parlament legalizoval v tom istom roku interrupcie pre záchranu života ženy. Vo Veľkej Británii bol súdne zavedený precedens umožňujúci potraty v prípade psychického alebo fyzického poškodenia ženy. V roku 1953 neboli potraty v Holandsku de facto trestané. V roku 1956 boli legalizované interrupcie v Poľsku, Maďarsku a Bulharsku. O rok neskôr bola prijatá právna norma v danej otázke v Česko-Slovensku, Rumunsku a Číne.
Rozširovanie legalizácie v druhej polovici 20. storočia
V roku 1967 boli legalizované interrupcie vo Veľkej Británii, v roku 1969 v Kanade, v roku 1970 vo Fínsku, v roku 1972 v NDR. Na základe súdneho sporu Roe vs. Wade počas sedemdesiatych rokov 20. storočia boli postupne legalizované interrupcie v Rakúsku, Francúzsku, v Južnej Afrike, v NSR, v Izraeli, na Novom Zélande, v Taliansku, Nórsku a Juhoslávii. Zaujímavosťou je, že v tradične liberálnom Holandsku boli interrupcie povolené právnou normou až v roku 1981. Španielsko povolilo potraty zo zdravotných dôvodov a v prípade znásilnenia v roku 1985 a o rok neskôr ich nasledovalo Grécko. Po roku 2000 Švajčiarsko (2002) sa v národnom referende vyslovilo za legalizáciu potratov, ktorú navrhli vládnuci socialisti a v roku 2007 Portugalsko pod vedením socialistov presadilo legalizáciu potratov.
Právna úprava interrupcií na Slovensku a v Československu
Základnou právnou normou vzťahujúcou sa k umelému prerušeniu tehotenstva bolo v trestnom zákonníku ustanovenie o trestnoprávnom postihu ženy, ktorá sa interrupcii podrobila. Žena, ktorá tento zákrok podstúpila, bola trestne stíhaná spolu s tým, kto interrupciu vykonal.
Obdobie pred vznikom Československa
Po vzniku Česko-Slovenska ostal v platnosti v českých krajinách rakúsky právny poriadok, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi uhorský. Právny postih za prerušenie tehotenstva bol potom rôzny. Trestným bol i pokus o interrupciu a § 145 stanovoval trest žalára od šesť mesiacov do jedného roka. Uskutočnená interrupcia sa trestala ťažkým žalárom od jedného až do piatich rokov. Trestný postih sa vzťahoval aj na otca, ktorý sa na interrupcii podieľal, a mohol byť odsúdený v takom istom rozsahu, ale zostreným trestom.
Uhorský trestný zákonník a jeho zmeny
Právna úprava postihujúca interrupciu na Slovensku bola obsiahnutá v uhorskom trestnom zákonníku. Podľa neho "tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí, alebo to dá vykonať niekým iným buď potrestaná, ide-li o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov. Rovnaký trest stihne toho, kto spácha tento zločin so zvolením tehotnej ženy; ak sa ho dopustil však zo zištnosti, buď potrestaný žalárom do päť rokov". Toto ustanovenie bolo zmenené počas slovenského štátu, keď sa zvýšila trestná sadzba pri tehotenstve mimo manželstva žalárom do troch, inak do piatich rokov. Pre toho, kto interrupciu vykonal so zvolením tehotnej ženy, bol stanovený trest do desať rokov a ten, kto interrupciu urobil zo zištnosti, mohol byť potrestaný od dvoch do desať rokov.
Nový trestný zákon z roku 1950
V roku 1950 bol prijatý nový trestný zákon, ktorý za usmrtenie ľudského plodu stanovoval takéto tresty: tehotná žena, ktorá úmyselne usmrtí svoj plod alebo niekoho iného o usmrtenie svojho plodu požiada, alebo mu to dovolí, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok. Ďalej kto so súhlasom tehotnej ženy úmyselne usmrtí jej plod, alebo kto tehotnú ženu zvedie k činu uvedenému v odseku 1, alebo jej k takému činu pomáha, potresce sa odňatím slobody na jeden až päť rokov. Odňatím slobody na tri až desať rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 2 pre zárobok.
Prelomový zákon o umelom prerušení tehotenstva (UPT)
Veľkým pokrokom oproti predchádzajúcej právnej úprave bolo už povolenie interrupcie za stanovených podmienok. Patrilo k nim ohrozenie života ženy a výskyt dedičnej poruchy. Prelomovým rokom bolo prijatie zákona č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (UPT). Stanovil beztrestnosť ženy, ktorá si tehotnosť sama umelo prerušila, alebo o to niekoho požiadala, alebo mu to dovolila. V tom čase bolo právoplatne odsúdených za prerušenie tehotenstva asi 1 000 osôb.
Vykonávacie predpisy a zmeny
K zákonu boli postupne vydané vykonávacie predpisy. Prvým bola vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá uvádzala i zoznam indikácií, na základe ktorých mohla byť interrupcia vykonaná. Bol medzi nimi uvedený i vek ženy do 16 rokov, ak bolo tehotenstvo zistené do troch mesiacov, a po 45. roku ženy. V § 5 vyhlášky sa stanovovali náklady za interrupciu od 200 do 500 Kčs. Ďalšou vyhláškou sa konkretizoval počet detí, pri ktorých sa interrupcia povoľovala, z "viacej" na najmenej tri. Súčasne sa zrušilo platenie za zákrok. V roku 1962 bolo vydané vládne nariadenie, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával zákon o UPT. Boli stanovené jeho podmienky. Zdravotné dôvody stanovilo ministerstvo zdravotníctva. Boli nimi najmä: pokročilý vek ženy, najmenej tri žijúce deti, strata manžela alebo jeho invalidita, rozvrat rodiny, ohrozenie životnej úrovne v prípadoch, keď hospodárska zodpovednosť za výživu rodiny alebo dieťaťa spočíva prevažne na žene, obťažná situácia vzniknutá otehotnením u nevydatej ženy, okolnosť, ktorá nasvedčuje, že k otehotneniu došlo znásilnením alebo iným trestným činom. Vykonávacie predpisy zákona sa postupne dopĺňali o spresňujúce podmienky výkonu interrupcie.
Zákon č. 73/1986 Zb. o UPT
Ďalším prelomovým rokom bol rok 1986, keď SNR prijala zákon č. 73 Zb. o UPT. Dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu, uviedla spravodajkyňa v ČNR. Konštatovala, že snaha ľudí určovať a regulovať počet svojich detí je neoddeliteľnou súčasťou modernej civilizácie.
Právna úprava interrupcií v Spojených štátoch amerických
V Spojených štátoch sa otázka potratov vyvíja právne od rozhodnutia Najvyššieho súdu v jednom z najznámejších sporov v histórií Roe vs. Wade (1973). Rozhodnutie, prijaté pomerom hlasov 7:2 v januári 1973, ktoré zahrnulo interrupcie do výkladu práva na súkromie, bolo odvodené na základe Dodatku č. 14 Ústavy USA. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd USA vyhlásil za protiústavné ustanovenie zákona, ktorým sa v Texase znemožňovalo dosiahnutie potratu.
Právo na súkromie a jeho vývoj
Daný spor bol rozhodnutý na základe odvodeného práva na súkromie, ktoré bolo stanovené súdnym sporom Skinner vs. Oklahoma (1942), keď súd uznal, že s plodením sú spojené základné práva, na ktoré sa nevzťahuje vládna jurisdikcia, pokiaľ ju k tomu nenúti ohrozenie verejnej bezpečnosti, toto rozhodnutie predchádzalo obhajobe ústavného práva na súkromie. V neskoršom spore Griswold vs. Connecticut (1965) Najvyšší súd rozhodol, že ústava implicitne chráni právo na osobné súkromie, ale samotní sudcovia sa nezhodli na tom, kde je táto výsada presne obsiahnutá. Právo na súkromie teda vychádza z precedensov a nie priamo z Ústavy USA.
Spor Roe vs. Wade a jeho dôsledky
Samotný spor Roe vs. Wade nevychádzal priamo z práv zaručených v Bill of Rights, ale bol nepriamo implikovaný a vychádzal z precedensov. Kritici daného rozhodnutia tiež argumentujú, že spor bol čisto teoretický a súd sa s ním nemal zaoberať, nakoľko sťažovateľka Jana Roe porodila a poskytla dieťa na adopciu predtým, ako sa spor dostal pred Najvyšší súd.
Základné pravidlá pre interrupcie
Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu v spore Roe vs. Wade boli určené základné pravidlá pre vstupovanie štátu do súkromia občianok USA vo veci interrupcií. Na základe týchto pravidiel:
- Počas prvého trimestra tehotenstva je úplne vylúčené zasahovanie štátu do súkromia ženy, vrátane jej práva rozhodnúť o svojom tehotenstve.
- Počas druhého trimestra tehotenstva zasahovanie štátu pomocou právnej úpravy do súkromia ženy je možné v záujme rozumnej ochrany zdravia ženy, ale nie v záujme počatého plodu.
- Aj keď sporom Roe vs. Supreme Court boli čiastočne reštriktívne.
Obmedzenia a neskoršie rozhodnutia
Mnohé ďalšie judikáty obmedzovali uplatňovanie potratov. V spore Webster vs. Reproductive Health Services (1989) Najvyšší súd rozhodol, že zákon štátu Missouri, ktorý zakázal štátnym zamestnancom vykonávať potraty v nemocniciach platených z daní občanov, nie je protiústavný. Modelovým príkladom obmedzovania potratov sa stal spor Planned Parenthood of Southeastern Pensylvania et. al. vs. Robert P. Casey et. al. (1992), keď bola napadnutá ústavnosť piatich ustanovení zákona štátu Pensylvánia o kontrole potratov z roku 1982. Napadnuté boli paragrafy, ktoré vyžadovali, aby žena žiadajúca o potrat udelila informovaný súhlas najmenej 24 hodín pred samotným zákrokom; splnomocnenie jedného z rodičov maloletej žiadateľky; nariadenie, že okrem výnimiek v zákone musí vydatá žena podpísať vyhlásenie, ktoré potvrdzuje, že o veci potratu informovala manžela, paragraf, ktorý definoval stav „medicínskej núdze“ a paragrafy obmedzujúce potratové kliniky. Najvyšší súd rozhodol, že uvedený zákon nie je v rozpore s ústavou, zároveň však potvrdil samotné právo na potrat podľa sporu Roe vs.
Zrušenie Roe vs. Wade (2022)
Po súdnom spore Dobbs v. Jackson Women's Health Organization z roku 2022 bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu vyplývajúce zo sporu Roe v. Wade zvrátené. Najvyšší súd takto rozhodol, že právo na interrupciu ústava Spojených štátov nezaručuje a jednotlivé štáty sú slobodné interrupciu obmedzovať, zakazovať alebo povoľovať podľa vlastného uváženia. Kvôli tomuto sa zákony ohľadom interrupcií v rôznych štátoch líšia a vo viacerých štátoch sa po zvrátení Roe v. Wade sprísnili.
Dopad zrušenia rozsudku Roe v. Wade na ženy inej farby pleti | ABCNL
Interrupcie v Európe: Rozličné prístupy a výnimky
Väčšina štátov Európy aktuálne odmieta „posun vzad“ v problematike interrupcií. V každom prípade platí, že väčšina štátov Európskej únie aktuálne odmieta „posun vzad“ v tejto problematike.
Prísne zákony v Európe
Hoci sa situácia v jednotlivých krajinách neustále vyvíja, existujú štáty, kde sú interrupcie zakázané úplne alebo sú povolené len za veľmi obmedzených podmienok. Medzi tieto krajiny patria:
- Malta: Interrupcia je zakázaná vo všetkých prípadoch, dokonca aj vtedy, keď je ohrozený život matky. Úlohou lekárov je za každú cenu zachrániť nielen matku, ale aj dieťa.
- Lichtenštajnsko: Zákaz umelého prerušenia tehotenstva je prítomný aj v Lichtenštajnsku. V roku 2011 sa konalo referendum, v ktorom sa občania vyslovili proti návrhu na úpravu možnosti umelého prerušenia tehotenstva do 12 týždňa, alebo v prípade, že by sa dieťa narodilo s ťažkým postihnutím.
- Poľsko: Poľsko je na ceste zaviesť jednu z najprísnejších úprav interrupcií v Európe. V krajine, kde veľká väčšina obyvateľstva podporuje možnosť ukončiť tehotenstvo v prípade anomálie plodu, bolo vypuknutie demonštrácií otázkou času. Hoci aktuálne platí prípustnosť interrupcie, ak by mal byť ohrozený život matky, tento stav nastal až po tom, ako minulý rok zomrela žena, ktorej lekári odmietli vykonať interrupciu napriek tomu, že bola vo vážnom ohrození života. Na takzvanú „tabletku po“ od minulého týždňa netreba v Poľsku recept. V krajine, kde je zakázaná interrupcia, to môže zmeniť život tisícom žien.
Prístup k interrupciám v iných krajinách EÚ
Írsko: V Írsku donedávna platili najprísnejšie zákony o potratoch v Európe. Ak sa ženy rozhodli ukončiť tehotenstvo, hrozilo im až 14 rokov väzenia. Nový zákon z roku 2018 povoľuje potraty počas prvých 12 týždňov tehotenstva.
Slovensko: Na Slovensku sa interrupcie vykonávajú podľa katolíckeho vzoru do dvanásteho týždňa tehotenstva. Na Slovensku sú interrupcie legálne od roku 1986. Od 1. januára 1987 je platný a účinný zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov, ktorého ustanovenie § 4 hovorí o tom, že: „Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.“ V roku 2007 Ústavný súd rozhodol, že žena sa do 12. týždňa svojho tehotenstva môže slobodne rozhodnúť, či podstúpi interrupciu. Interrupčný zákon bol totiž ešte v roku 2001 napadnutý skupinou poslancov Národnej rady SR, ktorí neboli stotožnení s tým, že zákon umožňuje interrupciu aj bez udania dôvodu.
Ostatné krajiny EÚ: Väčšina krajín EÚ stanovuje limit 10 až 14 týždňov, vrátane Francúzska, Belgicka, Dánska či Grécka. Tieto termíny sa môžu predĺžiť, ak tehotenstvo spôsobí znásilnenie, alebo je plod poškodený. V Portugalsku platia podobné pravidlá. Na porovnanie, v Holandsku je potrat legálny do 24 týždňa tehotenstva.
Dôsledky a alternatívne pohľady
Zákaz alebo výrazné obmedzenie interrupcií má závažné dôsledky pre ženy a spoločnosť ako celok. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Nárast nelegálnych interrupcií: Zákaz interrupcií neznamená, že ženy prestanú podstupovať interrupcie, ale že budú nútené hľadať nelegálne a často nebezpečné spôsoby. To vedie k zvýšeniu počtu komplikácií a úmrtí v dôsledku interrupcií.
- Nerovný prístup k zdravotnej starostlivosti: Zákazy interrupcií najviac postihujú ženy s nízkymi príjmami a ženy žijúce v odľahlých oblastiach, ktoré nemajú prístup k bezpečným interrupčným službám.
- Porušovanie ľudských práv: Mnohé medzinárodné organizácie a odborníci považujú zákaz interrupcií za porušovanie ľudských práv žien, vrátane práva na zdravie, práva na súkromie a práva na slobodu od diskriminácie.
Otázka interrupcií je komplexná a vyvoláva rôzne názory a argumenty. Zástancovia zákazu interrupcií často argumentujú právom na život nenarodeného dieťaťa a zdôrazňujú morálnu neprijateľnosť interrupcie.
tags: #krajiny #kde #je #interrupcia #zakazane