Neuveriteľných dvadsaťtri rokov, s výnimkou jedného roku (1975), vy-chádzal každý týždeň v časopise Roháč seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov. Tento komiksový seriál patrí k najvýznamnejším dielam slovenského komiksového umenia a zohral kľúčovú úlohu v rozvoji a popularizácii komiksu na Slovensku.
Jozef Babušek (Jozef Schek): Otec slovenského moderného kresleného humoru
Trpezlivý, pracovitý a dôsledný autor populárneho seriálu Jožinko - dieťa svojich rodičov, Jozef Babušek, sa narodil 3. septembra 1921 v Bratislave, kde aj vyrastal. Jeho umelecká dráha bola ovplyvnená štúdiom, ktoré začal na Vysokej škole poľnohospodárskej v Bratislave a neskôr pokračoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne. Všeobecné stredoškolské vzdelanie, vrátane znalostí latinčiny a francúzštiny, mu umožnilo ľahšie sa orientovať vo francúzskych časopisoch s komiksami, ktoré významne formovali jeho výtvarné smerovanie.
Už počas štúdia Babušek aktívne kreslil a od roku 1943 uverejňoval svoje prvé karikatúry a ilustrácie v spoločensko-kritickom týždenníku Nový svet. Príklady jeho rannej tvorby zahŕňajú obrázky na tému fajčenia či série kresieb, ktoré dopĺňal vlastným textom opisujúcim vznik humorných príspevkov. Tieto práce, často v dobovo zažltnutom čierno-bielom prevedení, svojou bravúrne zvládnutou kresbou pripomínali časopisy zo západnej Európy či Spojených štátov amerických zo začiatku 20. storočia.
Okrem humorných príspevkov ilustroval Babušek aj príbehy domácich a zahraničných autorov, ako napríklad Vavrincom Kunetku alebo Luigim Pirandellom. Kým obrázky k vtipom vynikali jednoduchosťou, ilustrácie k príbehom boli zložitejšie, často tieňované, vyjadrujúce vážnosť až dramatickosť.
Babušekove celostranové úsmevne ladené príhody, ako napríklad „Biele opojenie“ či „Kolky ako šport“ (1944), sa venovali jednej problematike rozdelenej na viacero častí. Podobne pracoval aj na celých stránkach s textami od Ima Hornáčka, pokrývajúc témy ako „Kúzlo vianočnej nálady“ či „Bratislavské byty“. Ilustroval tiež texty Vavrinca Kunetku a spolu s Tiborom Súľovským sa podieľal na stránke „1. Roháč č.“.
Významným krokom bolo, keď v roku 1947 Babušek oslobodil ilustrácie od textu. Vytvoril nemý komický obrazový pás (stripe) na pokračovanie, kde sa sekvenčne rozpohyboval kresbu jednoduchou líniou. Príbeh o dozorcovi a väzňovi, publikovaný v humoristickom časopise Šidlo, ho zviditeľnil širokej verejnosti. Tento seriál bol prvýkrát vydaný bez názvu, neskôr dostal názov „Dozorca a väzeň“ až po samostatnom vydaní v roku 2007.
S nástupom komunizmu v roku 1948 však nastali komplikácie. Jozef Babušek prišiel o možnosť uverejňovať svoje kresby na Slovensku a z politických dôvodov musel v roku 1948 pred štátnicami opustiť školu. V tom istom roku bol časopis Šidlo zakázaný.
Napriek týmto prekážkam Babušek v tvorivej činnosti neprestal. Ako priemyselný výtvarník v závode Kovotechna Piešťany navrhol model chladničky a graficky vytvoril značku Calex, ktorej autorstvo sa však stalo takmer anonymným. Informácie o jeho práci v tomto období pochádzajú z rozhovorov s priateľmi a kolegami, ako sú Fero Jablonovský a Stanislava Liptáková.
Babušekov kresliaci talent sa prejavil aj na ilustráciách a obálkach kníh, kde sa podpisoval vlastným menom. Jeho jednoduché a čisté kresby v čiernej linke boli blízke detskému čitateľovi, čo dokazuje aj jeho práca na knihe Hugha Loftinga „Zvieratká doktora Doolittlea“ (1950).
Vzhľadom na minulosť sa od roku 1958 začal podpisovať pseudonymom Jozef Schek, odvodeným z konca priezviska. Po miernom politickom uvoľnení v roku 1959 nadviazal spoluprácu s časopisom Roháč.
Jožinko - dieťa svojich rodičov: Zrod legendy v časopise Roháč
Prvého septembra 1965 vyšlo 35. číslo týždenníka Roháč, ktoré prinieslo zásadnú zmenu - pásy komických obrazových príbehov na pokračovanie sa posunuli do polohy komiksového seriálu. Na podnet Kolomana Uhríka nakreslil Jozef Babušek prvý príbeh s názvom „Dieťa svojich rodičov“. O štyri mesiace neskôr bol seriál premenovaný na Jožinko - dieťa svojich rodičov.
Babušek navrhol aj prednú obálku tohto čísla Roháča, ktorá vykazovala vplyv dobrodružnej literatúry a zobrazovala učiteľa v podobe Indiána, ktorý využíva novú metódu výučby.
V dlhoročnom seriáli Jožinko - dieťa svojich rodičov autor prostredníctvom životných situácií obyčajného chlapca reflektoval aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti. Tieto príbehy, priamočiare, vtipné a bez zveličenia, často zobrazovali humor „cez slzy“. Situáciám nechýbala dynamika, ako napríklad Jožinkovo utekanie pred rodičmi alebo zamotanie sa do švihadla, no objavovala sa aj statika.
Text v seriáli príležitostne striedalo mlčanie - humor bez slov. Príkladom je číslo 41 z roku 1980, kde boli bubliny s textom vymazané, okrem posledného okienka. Postavy komunikovali nielen medzi sebou, ale aj s autorom, napríklad s otázkou „Ujo Schek, čo mám dnes vyparatiť?“ (číslo 3 z roku 1970). Občas sa v seriáli objavili aj kreslené autorove ruky.
Na konci roka 1974 hodili Jožinka do fľaštičky s atramentom s textom: „Nech je na Vianoce pokoj.“ Celý nasledujúci rok seriál nevychádzal. Až v poslednom čísle roku 1975 sa objavil diel, kde chlapci našli fľašku plnú tušu a s poznámkou „To by bol darček pre uja Scheka!“ „vypustili“ Jožinka späť na stránky časopisu, čím reagovali na žiadosť čitateľov.
Jožinko výraznejšie zmenil svoju podobu v Roháči číslo 2 z roku 1976, keď mu ilustrovaná veľká ruka dokreslila vlasy. Na Mikuláša v roku 1972 sa objavila kreslená topánka pána Scheka. V seriáli sa príležitostne objavili aj dobové nápisy výrobcov, ako napríklad Tesla v obchode s televízormi (1974) či chladnička s nápisom Calex (1978).
Zaujímavosťou je, že v roku 1981 sa v seriáli objavila postavička Mickey Mousa, ktorého autor poznal pravdepodobne z francúzskeho časopisu Robinson.
Podobne ako avantgardný umelec Lucio Fontana prerezával svoje plátna, Jozef Schek v seriáli uplatnil podobný prístup. V roku 1985 sa Jožinko s priateľom zvedavo pozerali, čo je „inde ako na poslednej strane“.
Technika kresby a grafické spracovanie
Jozef Babušek kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Linka jeho kresieb bola pevná, dôsledná a obraz sa vyznačoval zmyslom pre detail, na ktorého realizáciu používal aj lupu. Následne obrázky vymaľovával štetcom a farbami. Spočiatku bol seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov dvojfarebný, no od januára 1969 vychádzal už ako farebný.
Konceptualizácia seriálu sa tiež menila. Najprv bol koncipovaný vodorovne, od apríla 1971 boli obrázky radené do stĺpca pod sebou. Od roku 1973 býval uverejňovaný na poslednej strane časopisu.
Pod menom Pepánek bol seriál publikovaný aj v Čechách, a to v rokoch 1970 - 1971 v mesačníku Pionýr.
Jožinko a jeho miesto v histórii slovenského komiksu
Jožinko - dieťa svojich rodičov nebol prvým komiksovým seriálom na Slovensku. Ako prvý pravidelne sa opakujúci seriál sa objavuje „Cvik a Cvak“, podpísaný menami G. Viktor a K. Viktor, v časopise Roháč od čísla 29 v roku 1954.
Hlbšie do minulosti by sme sa pri sériách obrázkov tvoriacich príbeh dostali až do roku 1929, kedy v detskom časopise Slniečko Jaroslav Vodrážka ilustroval „Smelého Zajka“ od Jozefa Cígera Hronského. V tomto prípade redakcia uverejnila stranu s ilustráciami a nabádala deti, aby si vymysleli príbeh k obrázkom. Následne boli uverejnené texty a vydaná kniha „Smelý Zajko v Afrike“ (1931). Po jeho úspechu vychádzali v Slniečku príhody prasiatok Budkáčik a Dubkáčik (1931).
Kreslených obrazových príbehov vychádzalo postupne, najmä od päťdesiatych rokov, stále viac. Okrem výnimiek (napr. „Dozorca a väzeň“, 1947) sa s komiksom spájal text.
Jozef Babušek pri práci na grafickej úprave týždenníka Roháč občas použil svoje ilustrácie do textu. Väčšinou mal na zadnej strane uverejnený vtip s kresbou, ale vytváral aj titulné obálky časopisu, v ktorých nechýbal humor či irónia. Osobitá je jeho grafická úprava v Roháči číslo 21 z roku 1969, kde pozadie strany tvorí takmer celostranová machuľa vzniknutá po rozliatí tušu. Na túto machuľu následne aplikoval text od Gabriela Viktora „Na biblické motívy“. Motív s využitím obrazu tušu použil tiež pri rozlúčke s čitateľmi časopisu Elektrón v roku 1987.
V oblasti grafického dizajnu Jozefa Babušeka majú veľký význam titulkové nadpisy, či už pri prevzatých textoch, ktoré ilustroval pre týždenník Nový svet, alebo pri názvoch jednotlivých komiksov.
Tak ako americké komiksy po svojom úspechu dočkali animovaného spracovania (Mickey Mouse, Káčer Donald), aj Jožinko ožil v animovanom bábkovom krátkom filme v réžii Vladimíra Pikalíka.
Zambezia (Animovaný, Dobrodružný) CZ dabing.
Ďalšie komiksové práce Jozefa Babušeka
Samostatnou kapitolou autorovej tvorby je ilustrácia dobrodružných či vedecko-fantastických seriálov do českých a slovenských časopisov od polovice šesťdesiatych rokov. Jozef Babušek bol jedným z mála autorov, ktorý výrazne prispel k rozvoju komiksu na Slovensku a dostal ho na svetovú úroveň, popri osobnostiach ako Karel Saudek či Miloš Novák.
Napriek spoločnému štátu Čechov a Slovákov sa Babušekove komiksy vydávali prevažne na Slovensku, najmä vďaka pätnásťročnej spolupráci s mesačníkom Elektrón.
Komiksy v českých periodikách
Prvý realisticky nakreslený komiks na Babušekov námet vyšiel v rokoch 1965 - 1966 v časopise Prúd pod názvom „Desiata planéta“. Tematizoval nebezpečenstvo z vesmíru, ktorému sa pozemšťania musia ubrániť.
Keďže v čase vzniku seriálu bol nedostatok kresliacich pier, autor zvolil originálne riešenie v podobe labutieho brka, ktoré si sám vyrábal.
Spoluprácu s českými periodikami začal seriálom „Zajatec“ na námet Ladislava Langpaula, ktorý vychádzal v rokoch 1967 - 1968 v časopise Pionýr. Téma kolonizovania indiánskeho územia je tu podaná svojským grafickým prejavom - autor dáva do okrového pozadia dej a v bielej ponecháva len dialógové bubliny.
Po premenovaní časopisu Pionýr na Větrník, Jozef Babušek pokračoval v spolupráci a v rokoch 1968 - 1969 v ňom vydal „Srub U zlatého klíče“. Tento seriál, na motívy novely Michaela Bernarda o dvoch chlapcoch v kanadskej divočine, napísal Jiří Stegbauer. Bol kolorovaný okrem okrovej aj zelenou a modrou farbou, čím nadobudol na atraktívnosti.
Na námet Jozefa Babušeka vyšiel v magazíne Větrník (číslo 2, 1970) krátky trojstranový komiks „Poklad Inků“, ktorý by si zaslúžil rozsiahlejšie spracovanie.
V časopise Lidová demokracie vyšiel čierno-biely komiks „Prázdniny u zřícené tvrze“ (1971) podľa Jiřího Stegbauera. Ide o priamočiary dej o troch mladých dievčatách a dvoch chlapcoch, ktorí počas prázdnin objavia archeologické nálezisko.
Komiksy v slovenskom mesačníku Elektrón
V roku 1973 vznikol na Slovensku mesačník pre mladých o vede a technike s názvom Elektrón. Jozef Babušek v ňom uverejňoval svoje komiksy až do roku 1987, čím vytvoril najväčší počet náročnejšie spracovaných, napínavých vedecko-fantastických seriálov.
- „Stretnutie v púšti“ (1973): Krátky čierno-biely komiks o profesorovi archeológie a jeho študentoch, ktorí v Strednej Ázii objavili nezvyčajné sochy. Príbeh bol skôr úvahou nad ľudstvom a hrozbou z vesmíru.
- „Posledná hodina“ (1973): Najkratší, trojstranový čierno-biely komiks o vesmíre s dominantnými postavami v skafandroch a technikou.
- „Zelená smrť“ (1976 - 1978): Napísala Kamila Stašková na motív knihy Michaela Crichtona. Predpokladá ohrozenie Zeme mimozemskými mikroorganizmami dopravenými družicou. Tento seriál znamenal začiatok éry modrého tónovania, ktoré zvýraznilo čierno-biely originál.
- Sci-fi trilógia „Cesta slepých vtákov“ (1978 - 1980): Na motívy románu Ludvíka Součka, napísaná Kamilou Staškovou formou denníkových zápiskov a ukážok z dobovej tlače. Striedali sa v nej modro-biele strany s farebne kolorovanými, s bohatým textom.
- „Runa Rider“ (1980 - 1981): Doktor Kameník s priateľmi našiel stopy po Vikingoch.
- „Slnečné jazero“ (1981 - 1982): Posledná časť trilógie, v ktorej sa hrdinovia vydali na Mars. Celá trilógia vychádzala štyri roky a vyžadovala si od tvorcov veľké úsilie udržať čitateľov v napätí.
- „Včera, dnes, zajtra“ (1983): Na motívy poviedky Jaroslava Veisa, dej sa odohrával okolo starej lebky.
- „Po stopách času“ (1984): Pokračovanie predchádzajúceho príbehu, ktoré ako jediné získalo Slovenské múzeum dizajnu. Počítač tu začal predpovedať budúcnosť.
- „Návrat zo zajtrajška“ (1985 - 1986): Spracováva populárnu tému ľudského zmrazovania s možnosťou zmeniť osud v budúcnosti.
- „Bol raz jeden domček“ (1987): Napínavý seriál rozoberajúci motív Roberta A. Heinleina o dome a štvrtej dimenzii.
V závere svojej komiksovej tvorby Babušek menil kresbu na pseudodisneyovský štýl, aby ju priblížil detskému čitateľovi.
Vplyv a odkaz Jožinka
Jožinko - dieťa svojich rodičov sa stal fenoménom slovenskej kultúry. Generácie čitateľov si ho pamätajú ako neoddeliteľnú súčasť svojho detstva. Moderátor Dado Nagy spomínal na Jožinka ako na „Damoklov meč“, ktorý Jozefovi Babuškovi 23 rokov visel nad hlavou, strpčoval mu víkendy a nútil ho k nadľudským výkonom v snahe stihnúť termíny.
Jozef Babušek úspešne absolvoval všetky „seriálové univerzity“ a precízne ovládal poetiku i techniku komiksu. Jožinko bol milovaný partner generácií detí, ktoré naň dodnes spomínajú pred svojimi deťmi či vnukmi. Príbehy Jožinka ponúkali a ponúkajú účinný prostriedok na ubolenú dušu - smiech.
Jozef Schek sa za svoju tvorbu dočkal mnohých ocenení. Vo februári 2006 sa stal Kultúrnou osobnosťou Piešťan. Pri príležitosti jeho 85. narodenín bola v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave zorganizovaná prierezová výstava jeho tvorby.
V roku 2003 vyšla publikácia „Jozef Schek: Veľká kniha komiksov“. Na výstavu nadviazal katalóg diel Jozefa Scheka, knižne vyšiel komiks „Dozorca a väzeň“ a tiež kompletné vydanie komiksu „Jožinko, dieťa svojich rodičov“. Fero Jablonovský k umelcovej deväťdesiatke pripravil publikáciu „Nie len Jožinko - Život a dielo Jozefa Scheka“.
Jozef Schek (Jozef Babušek) zomrel 22. augusta 2013 v Piešťanoch, len pár dní pred svojimi 92. narodeninami. Bol skromný a statočný človek, skvelý umelec a otec slovenského komiksu. Jeho Jožinko - dieťa svojich rodičov je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska a jeho tvorba bude aj naďalej baviť a inšpirovať ďalšie generácie čitateľov.