Jana Daňová, rodným menom Jana Daňová-Bugalová, je výrazná osobnosť slovenskej kultúrnej scény. Jej životná cesta je príbehom o prekonávaní prekážok, hľadaní vlastnej identity a naplnení v umeleckej sfére. Od speváčky a herečky cez skladateľku a moderátorku až po hlasovú pedagogičku, Daňová si získala uznanie a rešpekt vďaka svojmu talentu, pracovitosti a odhodlaniu. Tento článok sa zameriava na jej detstvo, formatívne roky a profesionálny vývoj, pričom čerpá z dostupných informácií a rozhovorov.
Rané detstvo a rodinné zázemie
Jana Daňová sa narodila 15. januára 1974 v Ilave. V katolíckej viere vyrastala odmalička vďaka svojej mame, ktorá ich troch súrodencov vychovávala sama. Brat Peter pravidelne miništroval a sestra Beata hrávala na organe. Spevácke začiatky Jany a jej skúsenosti s hudbou v detstve sú preto spojené aj s chórom v ilavskom kostole. Ako sama uvádza, nemala potrebu absolvovať nejaký veľký boj o vieru či špeciálny proces hľadania. Zažila však viacero silných momentov, kedy si uvedomila zmysel svojej práce a mala z toho dobrý pocit, napríklad z vydarených akcií pre deti z nemocnice či detských domovov, alebo z úspešnej série predstavení s muzikálom Pilátova žena.
Zlomové momenty a cesta k viere
Jedným z najsilnejších a zároveň najzlomovejších momentov vo viere pre Janku bol veľmi ťažký okamih v jej rodine pred desiatimi rokmi. Pred desiatimi rokmi, presne 11. marca, prišla o brata Petra, ktorý zahynul pri tragickej autonehode. Bol to správny chalan a brat, vždy mal dobrú náladu, bol aj vynikajúci šofér a nehodu nezavinil. Bol jednoducho v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ráno odišiel z domu a večer sa už nevrátil. Nemal vtedy ani 33 rokov.
V tom čase bola Jana profesijne maximálne vyťažená. Mali necelý týždeň pred premiérou muzikálu Pomáda, takže naplno žila kolotočom skúšok, korepetícií, tanečných tréningov a nekonečnými hodinami driny a stresu od rána do neskorého večera. V pondelok, úplne vyčerpaná, sa neskutočne tešila domov, kde ju čakala táto hrozná správa. Pocit bezmocnosti a bolesti, ktorý vtedy zažila, sa nedá opísať.
Tento moment ju prinútil zamyslieť sa nad zmyslom a vierou. Pýtala sa: „Ako budeme ďalej fungovať? Ako budem teraz schopná ísť spievať a hrať, akoby sa nič nestalo?“ Odpoveď našla v tom, že zmysel visí na kríži. Keby nebolo Boha, rodina by tú traumu sama nezvládla. Viera jej vtedy naozaj pomohla, Boh ich podržal a dal im silu ísť ďalej. Vďaka nemu bola schopná prijať krutú realitu a žiť ďalej, aj keď to bolo zo začiatku ťažké.
Verí, že všetci, ktorí prežili podobnú, nečakanú bolesť v rodine, jej dajú za pravdu. Jej pomohlo vedomie, že Ježiš zomrel na kríži aj za ňu, a preto to nemohla len tak vzdať. Táto bolesť ich nakoniec časom posilnila, na mnohé veci sa dnes pozerá inak. Viac si váži spoločné chvíle s najbližšími a každý deň sa ešte viac ako predtým snaží nebrať ako samozrejmosť. Boh je začiatok aj koniec, On dáva veciam zmysel a jej dáva pocit istoty a pokoja.
Hudobné začiatky a prvé verejné vystúpenia
Jej prvé verejné účinkovanie je spojené s Ilavou. Tam vyhrala regionálnu súťaž Husľový kľúč. Vďaka SZM sa mohla zúčastňovať rôznych akcií vrámci celého kraja, od Dubnice cez Banskú Bystricu až po Ružomberok. Mala aj vlastné pesničky, jednu jej nahral playback. A samozrejme ilavský kostol, kde sa tiež veľa naspievala.
Cesta do Bratislavy a začiatky profesionálnej kariéry
Keď mala dvanásť rokov, jej vtedajší manažér Ivan Kvasnica ju dostal do Bratislavy. Tu sa dostala do rúk pánov Guldána, Brezovského a Beladiča. K tomu pribudla pohybová príprava v Detskom baletnom štúdiu. Bolo to dosť náročné. Celý 6. a 7. ročník ZŠ dva až trikrát za týždeň po vyučovaní sedala v Ilave do vlaku, aby popoludní v Bratislave absolvovala hodinu spevu a baletnú prípravu. Večer vlakom domov a ráno do školy. Za to všetko patrí veľká vďaka najmä jej mame, ktorá všetky cesty absolvovala s ňou v rámci svojho náhradného či neplateného voľna.
Zlom v tejto cestovateľskej etape nastal, keď vyhrala konkurz do televízneho muzikálu Niekto ako ja. Napísala ho Alta Vášová, hudbu zložil Dežo Ursíny a režíroval ho Martin Hofmeister. Bol to pre ňu veľmi pekný zážitok. Dežo Ursíny, veľmi milý a srdečný človek, jej v tomto filme hral otca, a tak spolu strávili aj nejaký čas na pľaci. Až neskôr jej došlo, s akým pánom muzikantom mala tú česť.
STV tento muzikál dosť často opakovala, a tak mohla niekedy sledovať reakcie ľudí, ktorí ju spoznali, alebo aj nespoznali. Nakrúcal sa tri mesiace. Kvôli nej sa rodina rozhodla presťahovať do Bratislavy. Našťastie tu mali príbuzných, takže bolo kde bývať. Ako ôsmačka tu nastúpila do školy, ale až v novembri, lebo dovtedy mala vďaka nakrúcaniu individuálny študijný plán. Bola to riadna fuška, ale zvládla to. Tak sa vlastne začalo jej bratislavské obdobie, ktoré trvá dodnes.
Štúdium a prvé hudobné projekty
Po skončení ZŠ sa prihlásila na konzervatórium, odbor herectvo, ale nevzali ju. Navyše v deň prijímačiek na konzervatórium boli aj prijímačky na strednú pedagogickú školu, takže tie nestihla a musela urobiť prijímačky a nastúpiť do prvého ročníka Gymnázia. Našťastie sa jej podarilo po pol roku prestúpiť na pedagogiku. Hudobná, výtvarná či pohybová výchova jej boli bližšie ako matematika, fyzika či chémia.
Prišla revolúcia a ona sa rozhodla ukončiť spoluprácu s tímom bratislavských autorov. Jednak jej už nevyhovovali piesne pre malú Janku a jednak jej nevyhovoval tento spôsob prezentácie. Bola veriaci človek a to sa tu nedalo nijako prejaviť. A tak sa rozhodla dať si pauzu s tým, že uvidí, čo život ďalej prinesie.
Tento náznak sa objavil už skôr, v roku 1987, keď ju oslovil bohoslovec Janko Flajžík - Manašovský, s ktorým sa zoznámila cez ilavských bohoslovcov. Spolu nahrali v obývačke kazetu Duet pre Teba, ktorá sa stala na Slovensku dosť známa.
Opäť stretla Juraja Drobného. Toho poznala ešte z detských čias, keď vystupovala so skupinou Alfa z Dubnice, v ktorej Juraj robil zvukára. Teraz však bola realita trochu iná. Juraj bol kňaz s veľkým záujmom o modernú kresťanskú hudbu a vo svojej farnosti v Horných Kočkovciach sa podujal zorganizovať jeden z prvých slovenských gospelových festivalov - Verím, Pane. V lete 1991 ju pozval aj on. Vzala kamaráta s gitarou a šla. O čo ide, im došlo až tam, keď Juraj na pódiu pred kopou ľudí zahlásil: „A teraz vystúpi Janka Daňová.“ A oni sa vtedy začali rýchlo dohovárať, čo vlastne zahrajú. Bolo to niekoľko „kostolných“ piesní, ale aj dve jej vlastné. Už vtedy skúšala sama niečo skladať a s textami jej pomáhala sestra Beata.
Vďaka Jurajovi sa jej podarilo dať dokopy aj prvú kapelu a v roku 1994 vydať kazetu Nedopovedané. Dnes sa na ňu pozerá s úsmevom, ale vtedy bola veľmi rada, že sa niečo také podarilo urobiť. Mala vždy šťastie na dobrých hudobníkov. V tej prvej kapele hrali chalani z konzervatória. Každý z nich poznal niekoho v tejto hudobnej brandži, a tak sa postupne skladali, stretávali, skúšali, ako im to spolu pôjde. Takto sa 5 rokov jej kapela „kryštalizovala“ až do dnešnej podoby, v ktorej spolu hrajú už dva roky.
Z úplných začiatkov zostal dodnes bubeník, spoluautor a aranžér jej piesní Štefan Bugala. Na gitare hrá jeho brat Michal, na basgitaru Juraj Gregorík, ktorý ju zvláda popri štúdiu normálnej gitary, a na klávesy hrá Štefan Virág. Túto partiu Trnavčanov dal dokopy Štefan Bugala a veľmi dobre si rozumejú nielen po hudobnej, ale aj po ľudskej stránke. Občas si prizývajú aj hostí: vokalistky Máriu Bundovú, Petru Remenárovú, či saxofonistu Ruslana Nikolajeva.
Morena (úryvok z divadelného predstavenia SND) | Divadelné predstavenie MORENA | TEDxBratislavaWomen
Muzikálová kariéra a umelecké projekty
Jej veľkým snom je koncert s veľkou big-beatovou kapelou, vokalistami a zborom. Po hudobnej stránke sú ona a Štefan autormi hudby a texty, napriek tomu, že ju mnohí nahovárajú, aby skúsila aj tie, píše jej sestra Beata a momentálne Miro Jurika a Majo Brezáni. So sestrou bola spolupráca výborná, poznala ju, vedela, ako cíti, rozmýšľa, bola doma po ruke, všetko sa dalo rýchlo vydiskutovať. Robila to rada, písanie ju bavilo. Napísala aj libreto a texty pre hudobno-dramatický projekt Pilátova žena, ktorý hrali v rokoch 1995 a 1996 v mnohých slovenských mestách a mestečkách. Po ňom jej však povedala, že už sa na to necíti.
Jej príprava na súčasné muzikálové úlohy začala už v Detskom baletnom štúdiu v Bratislave, kde chodila 5 rokov na hodiny k pani Magdaléne Thierovej. S touto skupinou detí absolvovali aj prvé profesionálne vystúpenia. Počas VŠ ju kamarátky dotiahli do tanečného súboru Bralen, kde sa trénovali techniky moderného scénického tanca.
Pred dvoma rokmi skúsila šťastie na konkurze do muzikálu Kráľ Dávid. Dostala postavu Rút, síce až v tretej alternácii, ale keďže obe jej alternantky reflektovali na iné ponuky, zrazu sa ocitla v prvej alternácii. Tanečne na nich „popracovala“ predovšetkým choreografka Šárka Strapáková. Za túto svoju prvú skúsenosť na profesionálnom muzikálovom javisku je veľmi vďačná. Bez predchádzajúcich speváckych, hereckých a tanečných skúseností by určite nemala šancu. Muzikál môžu robiť len ľudia, ktorí ho vyštudovali, alebo tí, ktorí už k jednotlivým zložkám - hereckej, speváckej a tanečnej - už aspoň trochu „pričuchli“.
Divadlo má úžasnú atmosféru: javisko, kulisy, kostýmy... Je to iné, ako keď spieva na javisku sama, či so svojou skupinou. V divadle je aj zaujímavá spolupráca s mnohými ľuďmi: spevákmi, tanečníkmi, veriacimi, neveriacimi, katolíkmi, či z iných denominácií. Každý z nich niečo dáva, od každého sa dá niečo naučiť. Aj hviezdy ako Peter Slivka či Katka Hasprová sú v súkromí veľmi príjemní a priateľskí ľudia a na javisku tvrdo pracujúci profesionáli, no výborní kolegovia. Príjemným prekvapením bolo aj to, že nezažila zákulisné ťahy, ani podrazy. V Kráľovi Dávidovi absolvovala viac ako šesťdesiat predstavení.
Potom prišla šanca v podobe konkurzu do muzikálu Cyrano z predmestia. Posmelená úspechom v Kráľovi Dávidovi, si povedala, že nemá čo stratiť. Konkurz bol veľmi tvrdý. V prvom kole bolo asi 160 ľudí. Trval 8 hodín. Choreograf Vlastimil Červ ich nešetril. Aj tanečníci odchádzali so svalovicou. O dva dni hrali Kráľa Dávida a všetci, ktorí sa zúčastnili konkurzu, sa sotva vliekli. Ale hrať sa muselo...
Po tanci nasledoval pohovor s režisérom a komisiou, kde sedel napríklad aj spoluautor hudby Paľo Hammel. Tam aj spievala. Keďže mali predviesť nejakú slovenskú pieseň, mala výhodu, že mohla spievať svoju vec z albumu Daňovej priznanie. Potom nasledovalo druhé kolo a po ňom ju, na jej veľké prekvapenie, zavolali aj do tretieho, kde už spievali party zo Cyrana. Nakoniec z toho bola hlavná úloha Roxany, v druhej alternácii (prvú spieva Soňa Norisová).
Ďalšou skúsenosťou bola oveľa vyššia náročnosť a psychický tlak, ktorému sú vystavení herci a speváci v hlavných postavách. Pamätá si, ako brat so sestrou boli na výchovnom koncerte na NS práve na Cyranovi a prišli domov nadšení, že videli Kamilu Magálovú a Jožka Benedika, že je to výborná hudba, revolta mladých. Ona si muzikál Cyrano z predmestia prvýkrát vypočula z kazety až tesne pred konkurzom. Hudba sa jej páčila na prvé počutie, dej však nepoznala. Prenikala doň až počas skúšok.
Na postave Roxany je jej veľmi blízke to, že je tiež speváčka a musí sa v tomto biznise vedieť obracať. Ale vôbec jej nie je blízke, že ide tvrdohlavo len za piesňami, všetko valcuje a až na konci, po piatich rokoch, pochopí, že je za tým oveľa viac. Myslí si, že ľudia v normálnom živote nemôžu byť až tak zahľadení do seba. Vyznenie Roxany hľadali spolu so Soňou Norisovou a režisérom Petrom Novotným dosť dlho. Myslí si, že sa im to podarilo. Je to úžasne široká škála pocitov, to sa dá slovami ťažko popísať. Treba prísť a vidieť.
Muzikál má veľmi rada. Napriek tomu, že je to na javisku drina, na druhej strane je to fascinujúca duševná zábava. Najmä diela Andrewa Loyd-Webera. A úloha, ktorú by si asi najviac priala zaspievať, je Mária Magdaléna z jeho muzikálu Jesus Christ Superstar. Samozrejme, nebráni sa ani iným úlohám v novších či nových muzikáloch, ktoré by jej typovo sadli.
Moderátorka, redaktorka a hlasová pedagogička
Nejaký čas po skončení VŠ pracovala ako redaktorka v STV. Potom prišlo účinkovanie v Kráľovi Dávidovi, a to sa už spolu zladiť nedalo. Musela sa stať profesionálkou. A odvtedy je na voľnej nohe. Hrá v muzikáli, koncertuje, pripravuje nové CD (dúfa, že vyjde v tomto roku), občas nejaký dabing, či práca pre televíziu alebo rozhlas.
Veľmi dobré spomienky má aj na trojročné externé pôsobenie v Slovenskom rozhlase, v redakcii duchovného života. Pripravovala a moderovala program Frekvencia M. Aj keď jej bolo trochu ľúto, že to nebola relácia naživo, ale strihaná.
Okrem hudobného nadania sa Jana Daňová prejavila aj v moderátorskej sfére. V televízii moderovala reláciu Pionierska lastovička, čím si získala popularitu a skúsenosti v oblasti médií.
V rokoch 2016 a 2018 pôsobila Jana Daňová v šou Tvoja tvár znie povedome ako hlasová pedagogička, kde pripravovala súťažiacich spevácky na ich vystúpenia.
Hudobná rodina a súčasné smerovanie
Jana Daňová je súčasťou hudobnej rodiny. Jej manželom je Štefan Bugala a spolu s nimi tvoria umelecké duo aj ich deti Michal a Lucia Bugalovci. Vraveli, že bude detskou hviezdou namiesto Rolincovej.
„Bratova smrť je zatiaľ pre mňa najväčšia životná rana,“ skonštatovala smutne pred pár rokmi muzikálová herečka a hlasová pedagogička Jana Daňová. Spomínala na tragickú autonehodu, pri ktorej prišiel jej brat Peťo o život. S milovaným bratom mala veľmi blízky vzťah a jeho smrť ju zdrvila. Rodáčka z Ilavy v detstve spievala v kostolnom spevokole a sľubne rozbehnutú spevácku kariéru mala už ako pätnásťročná, keď naspievala pesničku Aj jedenástky majú svoje lásky.
Porovnávanie kariéry s Darou Rolins jej neprekáža. „Ona bola najväčšia detská hviezda, to je fakt. Ja by som takú veľkú medializáciu asi nezniesla. Už vtedy mi to nebolo príjemné, a to ešte neexistoval bulvár. Po maturite odišla do Bratislavy, aby tam v roku 1998 vyštudovala na Univerzite Komenského Pedagogickú fakultu. Divadelní nadšenci ju zasa mohli neraz vidieť na doskách, ktoré znamenajú svet - účinkovala totiž v mnohých muzikáloch.
Keď sa po prvýkrát stretli, boli len tínedžeri. On mal 17 a ona 19 rokov. Známy hudobník a bubeník Štefan Bugala bol podľa Jany jej prvou ozajstnou láskou. Svadbu mali v roku 2001. Vydržalo im to asi aj preto, že vyznávajú rovnaké hodnoty, ale mať dobrý vzťah a udržať si ho je niekedy drina. Musia na tom stále pracovať, tak ako na všetkom, v čom chcú byť úspešní. Už keď sa na seba pozrú, vedia, aký kto mal deň, a podľa toho sa k sebe správajú.
Je pravda, že umelci sú emotívnejší a občas si aj oni niečo vykričia, ale aj to k tomu patrí. Potom si to vysvetlia. Neodúvajú sa na seba ani nehrozí, že by sa tri dni spolu nebavili. Otvorene priznáva, že Števo bol jej prvá ozajstná láska. Dnes majú syna Števka, ktorý je ich „vymodlené“ dieťa a ak by sa im ešte pošťastilo, sú pripravení rozšíriť svoju rodinu o ďalšieho člena.
Manželia spolu prežili aj veľmi ťažké chvíle, keď Jane zomrel brat Peťo, s ktorým mala veľmi blízky vzťah. Stal sa obeťou tragickej autonehody. Vtedy nemal ešte ani tridsaťštyri rokov. Jana mala týždeň do premiéry muzikálu Pomáda, keď sa dozvedela, že svojho brata, s ktorým sa ani nerozlúčila, už nikdy neuvidí. Ako profesionálka premiéru odohrala bez problémov, no po zatiahnutí opony sa opäť umárala v slzách. „Chce to len čas, pretože bolesť neodíde úplne, len sa otupí.
Nevieme dňa ani hodiny, kedy sa nám môže niečo prihodiť. Myslím si, že je dôležité žiť prítomnosťou, netrápiť sa pre budúcnosť a zabudnúť na nepeknú minulosť. Ale keď niekto hovorí, že každý deň máme žiť naplno, je to síce pekná myšlienka, lenže nie som presvedčená, či sa to vždy dá. Sú chvíle, keď máte splín, nechce sa vám nič riešiť, tak prečo si ešte zhoršovať situáciu pocitom, že byť v pohode je vaša povinnosť? Aj vyplakať sa je podľa mňa veľmi dôležité. Ale zase netreba sa v ničom donekonečna utápať,“ myslí si speváčka, ktorej bol v ťažkých časoch manžel obrovskou oporou.
Na šoféra, ktorý zapríčinil smrť jej brata, sa Jana nikdy nedokázala hnevať. Len ju mrzí, že za rodinou nikdy neprišiel. „Chcela som iba vedieť, ako to celé bolo. On vraj ostal na vozíku a žiť s pocitom, že niekoho usmrtil, musí byť veľmi ťažké. Viem, že to neurobil naschvál, veď nenamieril zbraň a nevystrelil. Bratova smrť je zatiaľ pre mňa najväčšia životná rana,“ konštatuje.
Jana je vo svojom rodinnom živote spokojná a obklopujú ju samé osobnosti. Vydala sa do hudobníckej rodiny národného umelca, skladateľa, dirigenta a hudobného pedagóga Mikuláša Schneidera Trnavského. Jeho pravnuci, bratia Bugalovci, po ňom zdedili talent.
Jana sa snaží tvoriť a spievať to, čo v sebe cíti. Preto ani texty, ktoré spieva, sa nedajú jednoznačne zaradiť do gospelovej hudby. Keď tam slovo Boh patrí a má zaznieť, tak ho spieva. Ale určite jej produkcia nie je v prísnom slova zmysle gospelová - nie je výlučne o Bohu. Hoci oba jej albumy vydala pod gospelovou značkou. Okrem toho sa dnes hudbou živí, a preto musela urobiť určitý kompromis, aby jej piesne boli akceptovateľné aj pre komerčnejšie a neveriace publikum. Myslí si, že dnes nie je typickou gospelovou speváčkou, ale určite je veriacim človekom aj v šoubiznise. Napriek tomu si nemyslí, že by sa tým mal jej štýl hudby, textov a vystupovania nejako zmeniť. Možno nastane malý posun k súčasnej tanečnej muzike.
Za tých 10 rokov, čo sa hudbe venuje, sa naučila povedať nie, na projekty, ktoré jej nevyhovujú, či nie sú v súlade s jej orientáciou. Túto latku určite nebude podliezať. Nie je zástancom škatuľkovania v hudbe. Myslí si, že aj výber slovenskej gospelovej hudby Bez teba niet neba, ktorý vyšiel pod veľkou svetskou značkou, je krokom správnym smerom. Nepáči sa jej, keď „ortodoxní“ kresťania mávajú pohŕdavo rukou nad svetskou hudbou, alebo naopak, neveriaci ľudia si nevypočujú dobrú pieseň, lebo sa tam spieva o Bohu. Veď v skutočnosti sa v šoubiznise pohybujú ľudia, ktorí sú naozaj veriaci (aj keď ich nie je veľa), akurát to o sebe všade nevykrikujú, a na druhej strane, nie každý, kto sa zaryto hlási ku gospelovej hudbe, musí mať aj blízko k Bohu.
Hudba je len jedna. Má rada kvalitnú muziku, ktorá ju osloví. Ak potom zistí, že interpret je rovnaká „krvná skupina“ ako ona, že je veriaci, to ju ešte viac poteší. Navyše pri delení na takých a onakých sa stráca možnosť konfrontovať kvalitu. Nedostane sa do rebríčkov počúvateľnosti, ani predajnosti. To je škoda. Tiež sa stráca možnosť ovplyvňovať ľudí svojím obsahom a smerovať ich k inej alternatíve, ako je komerčná kultúra. Tiež chce, aby sa jej CD a kazety dostali do rúk všetkých, čo o ne majú záujem. Stretáva až príliš mnoho ľudí, ktorí sa jej pýtajú, ako si ich zaobstarať. Distribúcia hudobných nosičov s kresťanskou muzikou je slabá, v menších mestách a na vidieku nulová. Aj to svedčí o profesionalite, tentoraz nie interpretov, ale vydavateľov. Všeobecným problémom slovenskej gospelovej hudby je kvalita a profesionalita hlavne po produkčnej stránke. Hrajú sa na vlastnom piesočku, vo vlastnej ohrádke. Myslí si, že väčšia otvorenosť by neuškodila.
Osobné hodnoty a budúcnosť
Rodina - Istota (najmä), zázemie, harmónia.
Súrodenci - Má sestru Beatu staršiu o 6 rokov a brata Petra staršieho o 7 rokov. Veľa lásky, humoru, fantastických spomienok. Museli sa prispôsobovať jej - najmladšej. Pomoc, ktorú vždy našla a nachádza, keď niečo potrebuje.
Viera - Znova istota, pokoj, vyrovnanosť.
Spoločenstvo - Bratislava - Kalvária. Štyri roky tam viedla zbor, sestra je tam organistkou, mali tam stretká, chodili na výlety. Jednoducho klasika. Dnes už sú starší, majú menej času, kňaz, ktorý ich stretká viedol, tam už tiež nie je, ale napriek tomu sa aj teraz občas spolu stretnú. Sú to vlastne jej priatelia, okruh ľudí, s ktorými sa cíti dobre, navzájom sa podporujú, majú si čo povedať.
Priatelia - Má veľa kamarátov. Sú to také rôzne okruhy. Z divadla, zo školy, zo stretka... Niektorí sú vzdialenejší, iní bližší.
Peniaze - Sú potrebné. Dobré je mať toľko, aby si mohol realizovať svoje plány a sny, nápady, myšlienky.
Koníčky - Všetko týkajúce sa divadla, hudby, tanca. Napríklad rada sleduje krasokorčuľovanie, tam sa to všetko nádherne spája.
Svoju budúcnosť by chcela ešte pár rôčkov spojiť s tým, čo robí dnes. Neskôr by si chcela založiť rodinu a živiť sa „normálne“, mať nejakú väčšiu istotu: venovať sa, napríklad, redaktorskej práci alebo učiť. Vždy sa dokázala spoľahnúť na Boha, a on vždy dokázal pomôcť. Buď sa objavil nejaký človek, alebo prišla nejaká ponuka... Jednoducho, čas ukáže. Zatiaľ je spokojná. Veď aj vďaka Nemu si našla spev ako svoje vlastné miesto na zemi.
Ako redaktorka používala T602, to je jej jediná skúsenosť. Najčastejšie sa prejavuje ohováraním. Naučila sa na to nereagovať. Ľudia nakoniec uvidia, kto naozaj je a čo vie. Žiť podľa svedomia, ako normálny človek. Prežiť život, ktorý mal zmysel.