Dôležitosť rannej vzťahovej väzby pre psychický vývin dieťaťa
Dojčenský vek predstavuje kritické obdobie pre vývin dieťaťa, ktoré má hlboký vplyv na jeho budúci život. V tomto článku sa ponoríme do psychologických aspektov dojčenského vývinu, so zameraním na vzťahovú väzbu, vývinové míľniky a špecifické výzvy, ktorým môžu čeliť predčasne narodené deti a ich rodiny.
Vzťahová väzba: Základný kameň psychického vývinu
Teória vzťahovej väzby, ktorú vyvinul John Bowlby, zdôrazňuje dôležitosť vzťahu medzi dieťaťom a matkou (alebo inou primárnou opatrovateľskou osobou) v rannom veku pre psychický vývin dieťaťa. Bowlby predpokladal, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Každé dieťa je už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií: plač, úsmev, nasledovanie, pridržanie sa, sanie a volanie.
Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará.
John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý na rozdiel od iných zástancov tohto psychologického smeru neskúmal detstvo retrospektívne prostredníctvom výpovedí dospelých osôb. Realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické a patopsychologické dôsledky straty materskej postavy v rannom detstve. Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená.
V prítomnosti ako aj v neprítomnosti matky alebo inej osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará, dieťa vykazuje určité správanie. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií. Plač a úsmev majú za funkciu privádzať matku k dieťaťu a udržať ju v jeho blízkosti. Nasledovanie a pridržanie sa majú opačnú funkciu. Udržujú dieťa v blízkosti matky. Piata reakcia sanie sa ťažko kategorizuje. Šiestou reakciou je volanie.
Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a „signálny aparát“ ako napríklad džavotanie a pohyby rúk. Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Bowlby to vysvetľuje tým, že deti v tomto období už majú schopnosť percepčnej diskriminácie. Dokážu rozoznať matku od iných osôb. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami (učiteľky v škôlke, škole).
Intenzita a konzistencia prejavov väzobného správania sa líši u každého dieťaťa. Za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. K podnetom z organizmu, ktoré majú za následok krátkodobé zmeny vo väzobnom správaní zaraďujeme hlad, únavu, chorobu, nespokojnosť a bolesť. Čo sa týka vplyvu prostredia, väzobné správanie sa prejavuje intenzívnejšie, keď má dieťa strach, ktorý môže u neho vyvolať napríklad prítomnosť cudzej osoby alebo neznámeho podnetu, ako aj odmietnutie zo strany iných dospelých a detí.
Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu. Môže to byť adoptívny rodič, vychovávateľ v detskom domove alebo iná osoba poskytujúca dieťaťu primárnu starostlivosť. To, ku ktorej osobe si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu, sa dá predvídať. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie.
Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach. Jej výskum potvrdil prítomnosť väzobného správania u detí v prvom roku života.
Bezpečná vs. Neistá vzťahová väzba
Kvalita vzťahovej väzby má zásadný vplyv na kognitívny, emocionálny a sociálny vývin detí. Bezpečná vzťahová väzba vzniká, keď matka citlivo a primerane reaguje na potreby dieťaťa, čím mu poskytuje emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet.
Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania. Sú znepokojené, ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu.
Bowlby zdôrazňuje, že fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba „citovo“ neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané.
Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je podľa autora to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará, prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní pri interpretácii signálov dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač, môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu.
Rodičia, ktorí rozprávajú o pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, mu dávajú tým pocit, že chápu, ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované.
Bezpečnú vzťahovú väzbu podporuje aj očný kontakt a dotyk. Očný kontakt umožňuje dorozumievať sa medzi dieťaťom a rodičom, ak to nie je možné pomocou reči. Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie: poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet.
Výskumy životných udalostí v rannom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou.
Kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin.
Psycho-neuro-biologický model vývinu vysvetľuje, že existuje priamy vzťah medzi bezpečnou väzbou, vývinom mozgu a psychickým zdravím dieťaťa. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života, má významný vplyv na dozrievanie mozgu. V tomto období sa v mozgu vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Po druhé, je to obdobie, kedy je mozog plastický a citlivý na vplyvy zo sociálneho prostredia. Z toho vyplýva, že rodič, ktorý reaguje citlivo a primerane na všetky potreby dieťaťa, vytvára prostredie, ktoré uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu.
Dieťa s bezpečnou väzbou bude teda schopné efektívne regulovať svoje správanie v rôznych stresových situáciách, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývin.
Bezpečná vzťahová väzba je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch. Bezpečná väzba vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy. Bezpečne pripútané deti majú lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov.
Primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie. Deti s istou väzbou majú v predškolskom veku lepšiu schopnosť empatie. Dokážu sa lepšie vcítiť do myšlienok a pocitov svojich kamarátov. Na druhej strane dokážu sa lepšie vcítiť aj do úmyslov a potrieb matky a to im umožňuje nachádzať kompromisy.
Deti s istou väzbou sú odolnejšie pri zvládaní záťaže. Sú kooperatívne, dokážu sa lepšie prispôsobiť a sú kompetentné pri riešení konfliktov. Tieto pozitívne vzorce správania majú sklon pretrvávať.
Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt. Bezpečná vzťahová väzba môže byť významným protektívnym faktorom v súvislosti s intelektom predovšetkým v rodinách, v ktorých kognitívny vývin dieťaťa môže byť ohrozený rôznymi negatívnymi vplyvmi.
Deti, ktoré boli v druhom a treťom roku života bezpečne pripútané k matke, neskôr vykazovali vyššiu školskú úspešnosť a mali vyššie IQ. Deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si. Lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin.
Na to, aby dieťa bolo schopné pokračovať v explorovaní, prijímať nové učebné ponuky v škôlke a v škole a tým dosahovať dobré výsledky, potrebuje vytvoriť ďalšiu bezpečnú väzbu k vychovávateľke v škôlke a neskôr k učiteľke v škole.
Vzťah medzi vzťahovou väzbou a kognitívnym vývinom je recipročný. Kognitívne schopnosti dieťaťa môžu výrazne ovplyvniť kvalitu väzby medzi ním a rodičom.
Typy neistých vzťahových väzieb
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby.
Neistá - vyhýbavá vzťahová väzba
Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke.
Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia. V tomto prípade sa jedná o také osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré vedú svoje deti k tomu, že v situáciách, keď sa dieťa cíti byť ohrozené, nepotrebuje pomoc ani podporu dospelého človeka. Dôraz kladú na autonómiu dieťaťa. Tak si dieťa pomaly zvykne na to, že svoje potreby prestane signalizovať a prestane tak hľadať blízkosť rodiča.
Napriek tomu, že sa nám zdá, že tieto deti nepociťujú žiaden stres pri odlúčení od matky, opak je pravdou. Rodičia, ktorí reagujú na signály svojho dieťaťa odmietavo, často vo vlastnom detstve zažili to isté.
Neistá - ambivalentná vzťahová väzba
Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Nakoľko aj deti s bezpečnou väzbou reagujú veľmi prudko a intenzívne na neprítomnosť matky, v tejto fáze je veľmi ťažké rozlíšiť tieto dva typy väzby. Rozhodujúcu úlohu preto má reakcia dieťaťa na príchod matky.
Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť. Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Môže sa nám zdať, že dieťa na jednej strane matku trestá, že ho opustila a na druhej strane sa snaží signalizovať potrebu jej prítomnosti.
Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály. Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo. Takéto nepredvídateľné správanie zo strany matky vyvoláva u dieťaťa pocit neistoty, čo vedie k nerozhodnosti.
Aj v tomto prípade zohrávajú dôležitú rolu ranné skúsenosti matky, ktoré môžu viesť ku vzniku neistej-ambivalentnej väzby.
Dezorganizovaná vzťahová väzba
Napriek skutočnosti, že vyššie uvedené dva typy väzby sú neisté, môžeme ich označiť ako organizované. U detí s vyhýbavou a ambivalentnou väzbou sa totiž vyvíjajú vzorce správania, ktoré sú predvídateľné. Na rozdiel od toho dezorganizovaná väzba je charakterizovaná „rozpadom“ organizovaného správania.
Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma. K dezorganizovanej pripútanosti detí môže viesť správanie matky, alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré označujeme ako „atypické“ a ku ktorému môže viesť akákoľvek nespracovaná trauma alebo smútok. Autor ako príklad uvádza posttraumatickú stresovú poruchu.
U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach.
Vývinové míľniky: Sledovanie pokroku dieťaťa
Vývin psychických a motorických funkcií u dieťaťa podlieha istým zákonitostiam, má svoje štádiá a tieto súvisia s dozrievaním nervovej sústavy. Rodičia svoje dieťa pozorujú denne a porovnávajú ho s vrstovníkmi, preto sú zväčša prví, ktorí vyslovia podozrenie na možné zaostávanie vývinu.
Gesellova vývinová škála
Na posúdenie vývinu dieťaťa sa často používa Gesellova vývinová škála, ktorá sleduje:
- Motorickú zručnosť
- Adaptívne správanie
- Rečové správanie
- Osobnostné a sociálne správanie
Výstupom z takéhoto vyšetrenia je potvrdenie alebo vyvrátenie podozrenia na zaostávanie vo vývine a umožnenie dieťaťu optimálny vývin s rešpektovaním jeho osobitostí. Ak poznáme vývinový či mentálny vek dieťaťa, dokážeme rodičom cielene poradiť, ako zvládnuť problémy, ktoré sa zrazu vynoria a často paralyzujú celú rodinu.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Ak rodič prežíva obavy ohľadom vývinu svojho dieťaťa, je vhodné vyhľadať radu odborníka. Optimálny vek na prvé vyšetrenie u detí, kde sa očakáva rizikový vývin, je už v 6. týždni. Psychologické vyšetrenie je vlastne manipulácia s presne predpísanými hračkami na základe štandardných inštrukcií.
Predčasné narodenie: Špecifické výzvy pre vývin
Situácia, v ktorej sa ocitnú predčasne narodené deti a ich rodičia, je jednou z oblastí, ktorým sa venuje z pohľadu komplexného vývinu dieťaťa Mgr.
Vplyv odlúčenia na vzťah
Predčasné narodenie často vedie k odlúčeniu dieťaťa od matky, čo môže mať negatívny vplyv na vývin vzťahu. Dieťa, ktoré po narodení nie je v prítomnosti matky, vylučuje vo zvýšenej miere stresové hormóny, čo môže byť toxické pre jeho mozog a pre jeho vývin.
Metaforicky by som to popísala tak, že do 24 hodín je matka schopná ako mama levica prejaviť sa veľmi živočíšne, bojovať o dieťa. Do 48 hodín u matiek klesá tento potenciál bojovať o dieťa a už po pár dňoch je mama schopná naozaj odovzdať svoje materské kompetencie a správať sa oveľa viac poddajne, poslušne a zneistene.
Dôsledky pre dieťa a rodinu
Odlúčenie môže viesť k:
- Neistote dotýkať sa dieťaťa
- Neistote vo vyhodnotení, či má dosť jedla
Snaha zabezpečiť mu bezpečie a pohodlie je ako stvorená pre marketing rôznych pomôcok. Rodičia sú často v takej „pasci starostlivosti“. Ako dieťa rastie do škôlkarského, školského veku, tak si nevšimnú, že kvalita týchto - obrazne povedané - „negatívnych“ hormónov vo vzťahu pretrvávajú. Vo forme veľmi ľahko vyvolateľného strachu, úzkosti, potreby kontroly.
Intervencie a podpora
Našťastie, existuje veľké množstvo pozitívnych intervencií, ktoré môžu sanovať následky tohto nie optimálneho štartu. Jednou z veľmi potrebných prevencií je kvalitná predpôrodná príprava, kde rodičia dostanú základné informácie: čo robiť keď… na koho sa obrátiť keď… mať telefónne číslo na ľudí podporujúcich dojčenie, pomoc pri odsávaní mlieka, špecialistov podporujúcich jej psychickú rovnováhu.
Čím skôr po pôrode, tým lepšie. Neskoršie obdobia otvárajú „vývinové nožnice“. Mozog dieťatka viac segmentuje jednotlivé detaily vývoja, v raných obdobiach sa formuje tzv. „sociálny mozog“, základom preň je nadviazanie vzťahu medzi matkou a dieťaťom.