Násilie na deťoch je neodpustiteľné a je v záujme spoločnosti, aby sa dialo v čo najmenšej možnej miere. Dieťa sa nevie brániť a netuší, aké má možnosti. Je dôležité si uvedomiť, že v zmysle § 7 zákona 305/2005 Z.z. je každý, kto je svedkom porušovania práv dieťaťa, povinný na ne upozorniť. Či už ste rodina, lekárka, učiteľ alebo suseda, máte oznamovaciu povinnosť. Za nesplnenie tejto povinnosti môže hroziť trest odňatia slobody až do výšky 3 rokov. Oznamovateľ má, samozrejme, právo na ochranu, na jeho žiadosť sa v trestnom konaní neuvedú údaje o jeho totožnosti.
Identifikácia násilia na deťoch
Dieťa, na ktorom je páchané násilie, je veľmi ťažké identifikovať. Jeho správanie môže byť ako správanie akéhokoľvek iného spolužiaka s dobrou náladou, úsmevom na tvári a bezproblémovými vzťahmi s rovesníkmi. Treba si uvedomiť fakt, že násilie nemá dieťa „napísané na čele“. Neexistuje žiaden zoznam symptómov, ktorý by pomohol jednoznačne identifikovať to, či dieťa je alebo nie je týrané, zneužívané alebo zanedbávané.
Predsudky a stereotypy o násilí
Pri identifikácii násilia je dôležité prekonať predsudky a stereotypné predstavy:
- Stereotypná predstava o tom, čo je násilie: Vždy ide o nepomer síl medzi páchateľom a obeťou, či už fyzický alebo psychický.
- Predstava o páchateľovi: Násilie nepáchajú výlučne muži. Páchateľom môže byť osoba akéhokoľvek pohlavia, etnickej skupiny, vierovyznania, vzdelania, zamestnania, rodinného zázemia či úrovne duševného zdravia. Musíme si uvedomiť, že páchateľom môže byť niekto, kto sa v našich očiach javí ako ideálny vzor pre dieťa, pretože sa nemusí a pravdepodobne ani neprejavuje násilne vo všetkých oblastiach medziľudskej interakcie.
Mýty o násilí na deťoch
Existujú viaceré rozšírené mýty týkajúce sa násilia na deťoch:
- Mýtus č. 1: Čím je dieťa mladšie, tým menej bude vystavené násiliu. Malé deti nie sú imúnne voči účinkom násilia. Klinické skúsenosti naznačujú, že malé deti sú hlboko ovplyvnené, keď sú svedkami násilia, najmä ak je páchateľom alebo obeťou násilia rodinný príslušník.
- Mýtus č. 2: Malé deti si nebudú pamätať násilie, ktorého boli svedkami. Deti nezabudnú, čoho boli svedkami. Dospelí dúfajú, že ak sa o násilí nebude hovoriť, spomienky detí na túto udalosť zmiznú. Malé deti však preukazujú pozoruhodnú schopnosť spomenúť si na traumatické udalosti.
- Mýtus č. 3: Násilie je problém sociálne slabších rodín. Násilie v rodinách sa vyskytuje vo všetkých spoločenských vrstvách!
Štúdia Adverse Childhood Experiences (ACE) klasifikovala vystavenie domácemu násiliu ako jednu z niekoľkých nepriaznivých detských skúseností, ktoré prispievajú k nízkej kvalite života, predčasnej smrti a rizikovým faktorom mnohých chorôb. Mladšie deti prejavujú väčšiu mieru psychickej úzkosti ako staršie. Chlapci majú tendenciu prejavovať problémy viac navonok (externalizácia), často v podobe agresívneho správania, zatiaľ čo dievčatá majú tendenciu prežívať problémy viac vnútorne (internalizácia), pričom častým prejavom je sociálne stiahnutie či depresia.
Ako reagovať, keď sa dieťa zdôverí o násilí
Správna reakcia dospelých môže dieťaťu poskytnúť prvotnú úľavu a otvoriť mu bránu k ďalšej pomoci. Ak sa na vás dieťa obráti, znamená to, že hľadá pomoc a dôveruje práve vám. Je to síce veľmi náročné, ale treba si ustrážiť svoje prvotné reakcie, aby ste dieťa nezneistili a nespôsobili, že sa s vami už o svojej situácii nebude chcieť rozprávať!
Postup pri rozhovore s dieťaťom
Pri vypočúvaní dieťaťa postupujte nasledovne:
- Pozorne ho vypočujte: Nespochybňujte, neskákajte mu do reči a nebagatelizujte, čo vraví. Pravdepodobne ho to stálo dosť odvahy, aby sa vám s tým zdôverilo.
- Snažte sa nepodsúvať vlastné domnienky: Neklaďte sugestívne otázky, nebombardujte ho otázkami.
- Podporte dieťa: Je správne, že sa rozhodlo niekomu zdôveriť.
- Nehovorte veci, ktoré nedokážete splniť: Napríklad, že všetko bude dobré, že to rýchlo prejde, že nič nepoviete.
- Informujte o ďalšom postupe: Pokúste sa primerane jeho veku vysvetliť, čo bude teraz nasledovať. Aký je postup krokov, čo sa bude diať: zavoláte na sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu, na políciu. Ak nie je násilníkom rodič, tak aj rodičom.
Pre dieťa je zdôverenie sa o násilí prvým krokom, ale netuší, kam kráča. Pomôže mu, ak bude mať na tejto ceste sprievodcu, niekoho, komu dôveruje a bude ho pravdivo informovať o tom, čo sa deje.
Zvládanie vlastných emócií
Informácia o násilí na dieťati vo vás môže vyvolať celé spektrum emócií, niekedy aj veľmi intenzívnych a rozporuplných. Môžete sa cítiť prekvapení, zarazení, zneistení, zahanbení, nahnevaní alebo smutní. Je dôležité, aby ste svoje emócie mali pod kontrolou a neprejavovali ich spôsobom, ktorý by mohol byť pre dieťa zaťažujúci.
- Vysvetlite dieťaťu, že nie ono, ale téma násilia ako taká, je príčinou toho, ako sa cítite.
- Počas celého rozhovoru udržiavajte pokojný spôsob komunikácie, hovorte pomaly, rozvážne.
- Zdržte sa akýchkoľvek nenávistných vyjadrení na adresu osoby, podozrivej zo spáchania násilia na dieťati.
Dôležitosť dôverného prostredia a aktívneho počúvania
Ak kvôli neodkladným povinnostiam nemôžete viesť rozhovor s dieťaťom v danej chvíli, vysvetlite to pokojným tónom a naplánujte rozhovor na čo najskorší možný termín. Nepredpokladajte, že viete, čo má dieťa na mysli alebo čo chce povedať. Nič si nedomýšľajte a nevkladajte dieťaťu do úst slová, ktoré nepovedalo. Ak sú nejaké vyjadrenia dieťaťa nejasné, overte si, či ste im porozumeli správne.
Bez ohľadu na to, či údajného páchateľa poznáte alebo nie, nestavajte sa do pozície vyšetrovateľa. Nemusíte poznať všetky detaily, aby ste mohli vyhodnotiť, či z obsahu toho, čo dieťa hovorí, vyplýva dôvodné podozrenie, že na ňom vskutku bolo alebo je páchané násilie. S informáciami, ktoré ste sa dozvedeli, sa v žiadnom prípade nesnažte konfrontovať údajného páchateľa.
Nie je namieste klásť dieťaťu otázky, ktoré sú v obsahu alebo spôsobe formulácie vlastne výčitkou, napr. "Prečo si sa nebránil/a?" alebo "Prečo si mi to nepovedal/a skôr?". Hoci môže počínanie dieťaťa pred, počas alebo po zážitkoch násilia pôsobiť na prvý pohľad nelogicky, v konkrétnom životnom kontexte dieťaťa má plné opodstatnenie. Zraňujúco pôsobia aj otázky, ktoré prezrádzajú, že dieťaťu neveríte (napr. "Neklameš náhodou?") či komentáre, ktorými by ste sa zastávali údajného páchateľa (napr. "Určite si si to len zle vysvetlil.").
Ďalšie kroky a pomoc
Násilie na deťoch často zanecháva v obetiach pocit straty kontroly nad životom. To, že sa dieťa zdôverilo o zážitkoch násilia, je iba začiatok procesu riešenia problému a zotavovania sa z utrpených rán na jeho psychike. Následky násilia môžu mať rôzne podoby (ako napr. prenasledujúce spomienky, stavy úzkosti, ťažkosti v sústredení, problémy vo vzťahoch) a nemusia odoznieť samovoľne.
Oznamovacia povinnosť a inštitúcie
V zmysle § 7 zákona 305/2005 Z.z. je každý, kto je svedkom porušovania práv dieťaťa, povinný na ne upozorniť. V prípade potreby je možné kontaktovať:
- Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately
- Políciu
- Ak nie je násilníkom rodič, informujte aj rodičov.
Ak si myslíte, že okrem polície alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, sa potrebujete o tom, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli, rozprávať ešte s niekým iným, napríklad s psychológom alebo sociálnou pracovníčkou, je to možné. Naše skúsené psychologičky alebo sociálna pracovníčka Vám pomôžu zorientovať sa v situácii a naplánovať ďalšie konkrétne kroky. Kontaktovať nás môže ktokoľvek, kto má vedomosť alebo podozrenie, že sa dieťa stalo obeťou týrania alebo zneužívania.
Profesorka Bieliková: “ChatGPT môže mať oveľa horšie následky ako Facebook. Najohrozenejšie sú deti”
Dokumentácia a následná starostlivosť
Keďže rýchlo zabúdame, rozhovor s dieťaťom si čím skôr písomne zdokumentujte. Snažte sa o maximálnu presnosť; nič zámerne nevynechávajte ani nepopisujte inak, než v skutočnosti zaznelo. V zápise jasne odlíšte vyjadrenia dieťaťa od Vašich vlastných domnienok a názorov. Záznam o rozhovore vyhotovte aj vtedy, ak by ste mali dojem, že to, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli, nie je až tak závažné.
Je dôležité, aby ste s tým, čo ste sa dozvedeli, zodpovedne naložili. Dieťa sa môže trápiť tým, že nerozumie, prečo v určitých situáciách reaguje inak, než by si prialo a nedokáže svoje reakcie korigovať. Je preto potrebné mu vysvetliť, čo je to psychoterapia a ako môže byť preň užitočná.