Obdobie vzdoru je normálnou a žiadúcou súčasťou zdravého psychického vývinu dieťaťa, hoci pre rodičov môže predstavovať veľkú výzvu.
Čo je obdobie vzdoru a kedy začína?
Obdobie vzdoru u detí podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov, s najsilnejšími prejavmi často okolo 2. roku života. Ľudovo sa tejto fáze zvykne hovoriť „prvá puberta“, pretože aj počas prvého obdobia vzdoru sa v organizme dieťaťa odohrávajú zásadné zmeny, ktoré budúcu osobnosť dieťaťa významne formujú. Prvé obdobie vzdoru môžeme definovať ako veľmi prirodzený proces, ktorým si dieťa musí prejsť v rámci svojho intelektuálneho vývoja. Na svedomí to majú aj hormóny, ktoré sa u dieťaťa búria. Správanie dieťaťa v ranom detstve ovplyvňuje emocionálny, sociálny a psychický vývin. V tomto období mozog dieťaťa veľmi citlivo a intenzívne reaguje na svoje prostredie, teda aj svojich rodičov. S tým súvisí, že dieťa má snahu docieliť svoje za každú cenu, no nedokáže si uvedomiť, že svoje okolie môže raniť, sklamať alebo nahnevať.
Z malého bábätka sa postupne stáva samostatný, nezávislý človiečik. Začína si uvedomovať seba samého a začína o sebe hovoriť v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať kontrolu nad svojím životom - chce ovplyvniť to, čo sa mu deje. Prestáva byť pasívnym prijímateľom našich nápadov. Často teda pochopiteľne narazí na to, že to, čo chce ono, sa líši od toho, čo chceme my. Niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v našej spoločnosti platia, a to sa mu, samozrejme, nepáči.
Kde sa tieto záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Ako dlho trvá obdobie vzdoru?
Toto obdobie batoľaťa je typické výraznými zmenami v organizme, ktoré súvisia s rozvojom jeho osobnosti. Obdobie vzdoru skôr v 1. roku alebo obdobie vzdoru vo veku 5 rokov u predškoláka však tiež nie je nič nezvyčajné, preto nie je možné obdobie vzdoru exaktne viazať na konkrétny vek. Pozitívne pre rodičov je, že toto obdobie ani náhodou netrvá večne. Na druhej strane, rovnako ako sa nedá určiť, kedy táto vzdorovitá fáza prepukne, nedá sa ani presne určiť, kedy skončí. Každé dieťa je individualita a priebeh obdobia vzdoru je iný, líši sa nielen trvaním, ale aj intenzitou. U niekoho môže toto trucovité a vzdorovité správanie trvať mesiace a u iného roky.
Obdobie vzdoru sa po prvýkrát objavuje okolo roka a pol, pričom po treťom roku zvyknú pomaly ustupovať. Pred nástupom do školy by sa už deti nemali „bezdôvodne“ hnevať - len veľmi málo detí má záchvaty vzdoru ešte v prvej triede.
Dôvody vzniku obdobia vzdoru
Za vzdorom býva hnev, frustrácia, smútok, sklamanie a iné emócie. Dieťa spoznáva samo seba a jeho emočný vývoj mu bráni v tom, aby dokázalo dané emócie zvládať alebo vyjadriť adekvátne. Dieťa následne typickými hysterickými prejavmi ako krik, plač a hnev uvoľňuje svoju frustráciu s cieľom, aby dosiahlo to, čo chce. Vzdorovité deti dokážu byť odmietavé aj voči láske rodičov, pretože sa snažia presadzovať svoj vplyv.
Deti majú silnú potrebu nezávislosti, ale ich komunikačné schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, čo vedie k frustrácii. Potrebujú pevné hranice a zároveň priestor na samostatné rozhodovanie. Pre deti vo veku od 18 mesiacov do 3 rokov je veľmi ťažké čakať, deliť sa a požičiavať si veci. Tieto schopnosti sa len rozvíjajú. Navyše, deti žijú v prítomnosti, takže predstaviť si niečo, čo bude v budúcnosti, býva nemožné.
V batoliacom období sa deti veľmi rýchlo rozvíjajú. Sú čoraz samostatnejšie a postupne narastá ich autonómia. Dokážu sa samy najesť, ísť na záchod, obliecť sa, bez väčších ťažkostí sa dorozumejú. Veľa toho zvládnu samy a majú tiež obrovskú túžbu všetko vyskúšať. Vďaka vývoju myslenia začínajú vnímať samých seba ako samostatnú jednotku. Už o sebe nehovoria v tretej osobe a viac si uvedomujú, že majú svoje vlastné priania a môžu o sebe rozhodovať samy. Preto stále počúvame „ja sám“ alebo „nie“. Deti sa potrebujú vymedziť, ohmatať si, kde sa končia ich hranice. Potreba uplatniť vlastnú vôľu je taká silná! To so sebou, bohužiaľ, často prináša náraz a neúspech. Dieťaťu sa niečo nedarí, nedostane, čo chce, realita sa rozchádza s jeho predstavami - a prichádza frustrácia. Deti v tomto veku však ešte nedokážu s frustráciou bojovať inak, než silnou emočnou reakciou, teda krikom, plačom, hnevom. Prichádzajú povestné scény na podlahách supermarketov a kdekoľvek inde.
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
Obdobie vzdoru a jeho prejavy
Vzdor sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov. Vzdorovité prejavy majú u rôznych detí rôznu intenzitu a trvajú rôzne dlho.
Ako sa prejavuje obdobie vzdoru? Vyššie sme už niektoré z prejavov spomenuli. Vo všeobecnosti však môžeme hovoriť, že typickými prejavmi obdobia vzdoru u detí je frustrácia a výbuch zlosti. Aj menej nápadné impulzy môžu u detí v tomto období vyvolať hysterický záchvat. Dieťa si chce stále presadiť svoje, nedokáže reagovať a ani nemá kapacitu na to, aby dokázalo svoju reakciu ovládať. Typické sú aj krik, plač, hádzanie sa o zem a majetnícke sklony, napríklad vo vzťahu k svojim hračkám. Ak mu ich niekto berie, začne prejavovať svoju frustráciu krikom a plačom.
Ako (ne)riešiť obdobie vzdoru
Riešenie obdobia vzdoru síce nemá presný a overený manuál, no má určité zásady a pravidlá. Predovšetkým je dôležité vyvarovať sa postupov, ktoré môžu viac uškodiť ako pomôcť, hoci by sa na prvý pohľad mohli javiť ako účinné.
Čo nerobiť:
- Ignorovanie dieťaťa a jeho výbuchu zlosti - túto radu ste už možno viackrát počuli, no rozhodne sa ňou neriaďte. Jediné, čo ignorovaním plačúceho a kričiaceho dieťaťa docielite je, že nadobudne pocit, že rodič tu preňho v núdzi, keď volá o pomoc a pochopenie, nie je.
- Hnev ako reakcia na hnev - ani hnev rodiča, krik a snaha o prekričanie dieťaťa nijakým spôsobom k riešeniu situácie neprispejú.
- Bitka alebo trest - najhoršie, čo môžete urobiť v tejto fáze je, ak budete na dieťa reagovať agresívne.
- Pošlite dieťa preč alebo odíďte - tým, že dieťa necháte samo so sebou alebo ho pošlete do izby, podporíte vznik úzkostných stavov. Takéto ignorovanie a podporovanie potláčania emócií môže neskôr vyvrcholiť omnoho horšou reakciou a navyše dieťa ani tak nedokáže pochopiť, čo bolo na jeho reakcii zlé. Rovnako dobrým riešením nie je, keď pred dieťaťom zatvoríte dvere. Takéto konanie je pre dieťa traumatizujúce. To, že dieťa nadobudne pocit, že ho rodič opustil v takej emocionálnej situácii, uňho môže spustiť stres a paniku.
- Dieťaťu dajte najavo, že je zlé - tým, že dieťaťu budete hovoriť, aké je neposlušné a zlé, nadobúda pocit, že nie je dostatočne dobré pre svoje okolie.
- Rýchle vysvetľovanie počas záchvatu - rovnako nemá cenu v priebebe hysterického záchvatu dieťaťu vysvetľovať, prečo je jeho reakcia nevhodná.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru?
Pri zvládaní tohto vzdorovitého obdobia je to práve rodič, ktorý nesie zodpovednosť za to, akým spôsobom sa dieťa s týmito stavmi vyrovná. Dieťa si totiž z tohto obdobia odnáša skúsenosti, ktoré bude neskôr využívať pri zvládaní ďalších emocionálnych situácií. O to dôležitejšie je využívať spôsoby a praktiky, ktoré dieťaťu dajú pocit istoty, že rodič je tu preto, aby mu pomohol pracovať s jeho emóciami.
Stratégie pre rodičov:
- Dýchajme zhlboka a čakajme. Pokiaľ nášmu dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, tak najprv sa zamerajme na to, ako sa cítime my. Keď cítime, že sa v nás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť, zúfalstvo, nadýchnime sa zhlboka a vydýchnime pomaly. Zopakujme to niekoľkokrát. Nie je nutné, aby sme vždy reagovali okamžite a rýchlo.
- Skúsme sa vcítiť do pocitov dieťaťa a pomenovať ich. Záchvat zlosti, kričanie či hádzanie sa o zem? Dôležité je zachovať pokoj, čo sa ľahšie píše, no ťažšie robí. Verte však, že vaša reakcia je najlepším riešením. Dieťa sa chce presadiť, napriek tomu, že jeho požiadavka nemá logiku. Dieťaťu sa prihovárajte a pomenujte dôvod, prečo situácia vznikla. „Vidím, že si nahnevaný, lebo chceš ešte zostať na ihrisku.“ „Hneváš sa, pretože ti nechceme kúpiť túto hračku? Plačeš, pretože sa bojíš ísť k lekárovi?“ Keď dieťa cíti, že mu rozumieme, ľahšie sa upokojí.
- Dajme dieťaťu príležitosti robiť vlastné rozhodnutia. Nech zažije, aké to je, keď niečo je tak, ako si ono želá. Napríklad môže si vybrať z dvoch príchutí jogurtov na raňajky, z dvoch tričiek, ktoré si ráno oblečie, z hračiek, s ktorými sa môže hrať. Oceňujme, keď prichádza s vlastnými riešeniami a nápadmi. Dieťa, ktoré cíti, že mu veríme, že dokáže urobiť rozhodnutie, má pocit, že má svoj život pod kontrolou.
- Stanovte jasné a konzistentné hranice. Deti potrebujú vedieť, čo je prijateľné správanie a čo nie. Stanovte preto jasné hranice a dôsledne ich dodržiavajte. Ak dieťa prekročí hranice, trvajte na dôsledkoch, ktoré ste stanovili. Konzistentnosť je kľúčová - ak budete meniť pravidlá, dieťa bude zmätené a vzdorovité správanie sa môže ešte zhoršiť.
- Používajte pozitívne posilňovanie. Oceňte dobré správanie dieťaťa. Pochváľte ho, keď sa správa dobre, a poskytnite mu odmenu, ktorá ho bude motivovať v tom, aby pokračovalo v dobrom správaní. Odmeny nemusia byť materiálne - často postačí aj pochvala alebo extra čas strávený spolu.
- Vzdelávajte sa. Čítajte literatúru o detskom vývoji a vzdore, deľte sa o skúsenosti s ďalšími rodičmi a hľadajte rady od detských psychológov. Každé dieťa je jedinečné a niektoré metódy môžu fungovať lepšie než iné.
- Objatie a fyzický kontakt. Objatie niekedy rozčúleným deťom pomôže, inokedy ich skôr nahnevá. Skúste ju, no nesiľte to.
- Odprevadenie do bezpečného priestoru. V kritickej situácii dohliadnite, aby bol okolo dieťaťa bezpečný priestor, a skúste mu dať úplne jednoduché otázky: „Čo ťa nahnevalo?“ alebo „Čo sa ti nepáčilo?“ Potrebuje cítiť váš záujem a ochotu počúvať.
- Ponúknite voľby. Umožnite dieťaťu vybrať si z dvoch alebo troch možností. Napríklad, ak má dieťa problém s obliekaním, ponúknite mu na výber dve tričká. Týmto spôsobom mu dáte pocit kontroly a znížite pravdepodobnosť vzdoru.
- Nebuďte prísni, ale dôslední. Ak sa dieťa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény, nie je riešením trest. Vhodnejšou reakciou je ignorovať ho a trochu od neho odísť, alebo ho chytiť za ruku a bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti.
- Po upokojení vysvetlite. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
- Vyhnite sa problémovým situáciám. Ako rodič poznáte svoje dieťa najlepšie, a preto ho zbytočne nevystavujte hraničným emóciám. Všímajte si, kde a za akých okolností najčastejšie nastane problém, a myslite vopred. Znížte nároky a sledujte, či má dieťa dostatok energie.
- Pracujte s hnevom dieťaťa. Hnev nie je zlý. Je to základná emócia, čo dieťaťu pomáha vymedziť sa v situácii, ktorá sa neodohráva podľa jeho predstáv. Pri samotnom záchvate hnevu nemá zmysel na dieťa kričať alebo ho dokonca biť.
- Uistite dieťa o svojej láske. Vždy, keď sa situácia upokojí, dajte dieťaťu najavo, že ho máte radi, bez ohľadu na jeho správanie.
Skúsenosti a rady
Ak by existoval univerzálny návod, ktorý by platil na všetky trucovité deti, rodičia by to mali omnoho jednoduchšie. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je individualita a prvé obdobie vzdoru u dieťaťa, ako aj jeho riešenie, sa môže v konkrétnych prípadoch diametrálne odlišovať. Vzdor je však súčasťou zdravého detstva.
Hoci je obdobie vzdoru pre rodičov náročným obdobím, je to dôležitý krok k nezávislosti nášho syna a našej dcéry. Majte na pamäti, že toto obdobie bude už onedlho minulosťou. Buďte vnímaví k potrebám svojho dieťaťa a dovoľte mu rásť správnym smerom.
Podľa skúseností sa mamičky s obdobím vzdoru stretávajú najmä v prípade, že má dieťa mladšieho súrodenca. Vzdorom prejavuje dieťa svoju žiarlivosť a dáva najavo, že sa mu nepáči, že už mu rodičia nevenujú toľko času.
Čo robiť, aby celá rodina prežila obdobie vzdoru v zdraví? Ba čo viac, aby si ho mohli všetci ešte aj užiť? 1. Zachovajte pokoj. 2. Stanovte hranice a trvajte na nich. 3. Podporte ich v samostatnosti. 4. Rešpektujte ich. 5. Pracujte s hnevom.
Vzdorovitému správaniu nevenujte príliš veľa pozornosti. Krátke, stručné a výstižné vysvetlenie, že dieťa nedostalo to, čo chcelo, lebo zvolilo nesprávnu cestu, bude úplne stačiť. Zamerajte sa viac na chvíle, v ktorých dieťa zvolilo zrelšie spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa a tie oceňte.
Najčastejšie otázky - FAQ
Čo je obdobie vzdoru?
Obdobie vzdoru je prirodzená vývinová fáza, počas ktorej si dieťa uvedomuje svoju individualitu, snaží sa o samostatnosť a skúša hranice svojho okolia. Prejavuje sa často negatívnym správaním, ako je vzdorovanie, kričanie či záchvaty hnevu.
Kedy začína a ako dlho trvá obdobie vzdoru?
Najčastejšie sa objavuje medzi 18 mesiacmi a 3 rokmi života dieťaťa, s vrcholom okolo 2. roku. Trvanie a intenzita sa líšia u každého dieťaťa, môže trvať od niekoľkých mesiacov až po niekoľko rokov.
Prečo sa deti v tomto období správajú vzdorovito?
Deti v tomto veku túžia po nezávislosti a kontrole nad svojím životom, ale ich komunikačné a emocionálne schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté. To vedie k frustrácii, ktorú vyjadrujú vzdorom.
Ako reagovať na záchvat hnevu?
Je dôležité zachovať pokoj, pomenovať pocity dieťaťa, stanoviť jasné hranice a byť dôsledný. Vyhnite sa kriku, trestom a ignorovaniu. Po upokojení situácie vysvetlite dieťaťu, prečo bolo jeho správanie nevhodné.
Môžem obdobiu vzdoru predísť?
Úplne predísť obdobiu vzdoru nie je možné, pretože je to prirodzená súčasť vývinu. Môžete však minimalizovať jeho intenzitu a dĺžku tým, že budete dieťaťu poskytovať dostatok priestoru na samostatné rozhodovanie, budete mu venovať pozornosť a budete pre neho vytvárať bezpečné prostredie s jasnými hranicami.