Viesť deti k Pánovmu stolu je krásna, no zodpovedná úloha. Je to cesta k jedinečnému stretnutiu s Ježišom Kristom, ktorý sa im chce darovať ako Život. "Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň." Čas prípravy je cestou, na ktorej spoznávajú Ježiša Krista.
Kňaz, katechéta a rodičia, každý svojím spôsobom, sprevádzajú deti touto cestou. Deti sú na ceste k prvému svätému prijímaniu veľmi otvorené pre Ježiša, pre Jeho život a lásku. Postupne vstupujú do osobného vzťahu k Nemu. Je to prvá láska, ktorá ich v údive a počúvaní robí jemnocitnými. Chceme, aby spoznali Ježiša Krista, ktorý prichádza, aby priniesol spásu, aby uzdravoval. Ježiša chceme stretnúť zmyslami i srdcom. Preto počúvame o Ježišovi, ktorý lieči oči, uši, ruky, nohy, ale i srdcia ľudí.
Obdobie prípravy na prvé sväté prijímanie
Obdobie, v ktorom sa deti pripravujú na prvé sväté prijímanie (zvyčajne vo veku 9-10 rokov), je pre dieťa dobou príjemnou, bez ťažkých osobných bojov a konfliktov. Deti sa dajú ľahko ovládať. Sú po intelektuálnej stránke učenlivé, ochotné získavať vedomosti, a po mravnej stránke poslušné, ochotné prijímať mravné zásady a dodržiavať ich. Obdobie nevychovanosti malých detí sa skončilo a obdobie nevyrovnanosti v puberte ešte nezačalo. Deti sú poddajné, ochotne sa podrobujú autoritám, ku ktorým majú dôveru a ctia si ich. Aj po telesnej stránke je to obdobie šťastnej doby.
Povaha človeka je v značnej miere výsledkom výchovy, nie len vrodených dispozícií. Človek sa rodí s určitými predpokladmi, ale ako sa tie rozvinú, na tom má podiel výchova. Od toho závisí, či sa dieťa stane osobnosťou. Je ňou, pokiaľ má svoju tvár. Človek je osobnosťou v maximálnej miere, keď je minimálne neutrálny, ľahostajný, nevšímavý a maximálne stranícky ku všetkému významnému. Takýto človek má zmysel pre druhých ľudí, je pre nich hodnotou.
Nepostrádateľnou podmienkou vývoja dieťaťa je láska k nemu. Je povinnosťou všetkých, ktorí sú s deťmi tohto veku v styku, pomôcť im budovať charakter, pomáhať im stať sa osobnosťou, nájsť svoje miesto v živote i vo svete, a hlavne byť človekom naozajstne radostným. Dieťa musí byť zavčasu privykané k všetkému dobrému sústavným a častým cvičením. Dôležitý je živý vzťah k Bohu a cvičenie vôle. Od začiatku školskej dochádzky sa dieťa stretáva s pojmom povinnosť.
Je to obdobie zmyslového vnímania, dieťa je neschopné abstrakcie. Preto pri katechéze treba rozprávať konkrétne, na príkladoch, nie abstraktným spôsobom. V náboženskom poučovaní treba uplatňovať udalosti zo Starého a Nového zákona, životopisy svätých, udalosti z cirkevných dejín, z misií. Dieťa začína prežívať viac to, čo vidí na osobách okolo seba. Rodičia musia predchádzať dobrým príkladom, majú nájsť dobrých kamarátov. Deti nerozumejú prísloviam a symbolickému vyjadrovaniu skutočnosti. Preto treba dôkladne vysvetliť podobenstvá na príkladoch, vychádzať z vlastných skúseností, z doterajších vedomostí. Nezabúdajme často pripomínať dobrotu, lásku, milosrdenstvo Božie, upozorňovať na veľkosť byť kresťanom, veľkosť tejto milosti a zodpovednosť, ktorá z toho vyplýva. "Z Jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn 1,16).
Dôležitosť lásky a istoty pre dieťa
Dieťa potrebuje lásku. Ak má mať dieťa rado iných, musí byť inými milované. Človek môže vyrastať len v atmosfére lásky. Dieťa potrebuje istotu, že ho rodičia majú radi. Dieťa potrebuje, aby ho akceptovali. Dieťa potrebuje pocit bezpečia, musíme ho chrániť pred škodlivými vplyvmi vonkajšieho sveta. Dieťa potrebuje miesto, kde sa cíti isté a bezpečné. Keď často mení svoj pobyt a keď sa často menia ľudia, ktorí sa o neho starajú, nevznikne u neho pocit, že je niekde doma, k nikomu a ničomu nepriľne a s ničím nezrastie. Dieťa potrebuje vzor. Dieťa potrebuje nehatený prejav - nemôže sa zdravo vyvíjať, ak žije vo svete zákazov, obmedzení, hrozieb a trestov. Dieťa potrebuje všestranný rozvoj. V dieťati sú skryté vývojové možnosti, ktoré ani nepoznáme.
Miesta a spôsoby prípravy
Kvôli negatívnym vplyvom nebolo by dobré vykonávať prípravu na prvé sväté prijímanie len v kostole, len doma alebo len v škole. Je potrebné striedať tieto miesta. Každý iný priestor je pre dieťa cudzí: fara, nejaká cudzia miestnosť. Je tam iná atmosféra, na akú sú deti zvyknuté. Atmosféra, na ktorú nie sú deti zvyknuté, prináša so sebou dojem, že to nemá vplyv na ich život, je to vytrhnuté z ich života. Dieťa má byť k Ježišovi privádzané vo svete, na ktorý je zvyknuté.
Poznanie právd viery musí ísť nutne ruka v ruke so životom viery. Naša náboženská výuka musí v sebe nutne obsahovať i náboženskú výchovu k viere. "Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu." Náboženská formácia sa nemôže zveriť len kňazom a katechétom. Rodičia tu majú nenahraditeľnú úlohu. Výchova v rodine je úlohou, ktorú majú rodičia splniť v mene Cirkvi. Záujem rodičov o celú výchovu, ktorá sa dieťaťu dostáva v škole na hodinách náboženstva, je dôležitou požiadavkou. Pri rodičoch prvoprijímajúcich detí sa naskytuje výborná šanca. V dobe prípravy na prvé sväté prijímanie ide o nutnosť stretnutia sa s rodičmi. Rodičovský dom je jedným z miest prípravy na sviatosti a rodina je prvým faktorom výchovy, nesmie sa na ňu zabúdať v príprave na prijatie Eucharistie. Pri sviatosti zmierenia sa často hovorí o "dobrom dieťati a dobrom Otcovi", o Božej láske a láske k blížnemu.
Úloha kňaza a katechétu
Kňaz - katechéta môže uviesť rodičov do toho, ako môžu robiť s deťmi večer spytovanie svedomia, ako majú celý svoj rodinný život nasmerovať na život s Bohom. Kňaz, katechéta nemá hovoriť rodičom, že majú s deťmi spievať a modliť sa, ale má to s rodičmi prakticky urobiť. Nech kňaz vykoná s rodičmi spoločnú kajúcu pobožnosť. Nech ju nielen vysvetlí, ale nech ju vykoná. V žiadnom prípade nemajú byť večery s rodičmi len čistými inštrukciami.
Nie až na poslednom stretnutí s rodičmi, ale oveľa skôr, mal by kňaz hovoriť rodičom o príprave domácej slávnosti prvého svätého prijímania. Keď to bude robiť spolu so školou, bude to veľká pomoc. Katechéta môže pripraviť slávnostný stôl - vyzdobený pravými kresťanskými symbolmi. Poradí matkám, čo by mohli podarovať deťom pri tejto príležitosti. Predíde sa tak tomu, čo nemá s charakterom tejto slávnosti nič spoločné.
Atmosféra na vyučovaní náboženstva
Pri vyučovaní náboženstva, ktoré katechéta vykonáva v triede, môžu pokračovať negatívne prvky školskej atmosféry. Katechéta by mal byť aspoň desať minút pred začiatkom vyučovania na školskom dvore. Mal by tak príležitosť prehovoriť pár priateľských slov s deťmi. To občerství školskú atmosféru. Potom môže ísť s deťmi do triedy a bolo by dobré, keby - celkom proti zvykom školy - namiesto pobožného vojenského salutovania, pozdravil deti milými slovami. Modlitba nemusí byť na začiatku hodiny. Deti si môžu z času na čas vymeniť miesta alebo vybrať miesta. Je to oveľa sympatickejšie ako pevný a nemenný zasadací poriadok všedného školského dňa. Keď sa počas hodiny nebude písať, sú lavice prebytočné, katechéta ich môže s pomocou žiakov uložiť stranou a stoličky môžu poukladať do kruhu. To je iste možné len pri menšom počte žiakov.
Ak niekto vstúpi do triedy, hneď cíti, aká je tam atmosféra. Vytvára ju mnoho vecí, ktoré vplývajú na svet detí. Naše správanie je vzorom pre deti, máme vydávať živé svedectvo. Sme najdôležitejším ilustračným materiálom. Poriadok a pravidelnosť - deti to cítia ako potrebu. Neporiadok a nepravidelnosť deti mätie.
Vlastná činnosť detí
Vlastná činnosť detí má prednosť pred prednáškou katechétu. Toto sa musí zohľadňovať už pri reči katechétu. Keď hovorí príliš rýchlo, menšie dieťa nestačí počúvať, prijímať, premýšľať, preložiť si to do konkrétneho života. Po troch až štyroch vetách, ktoré patria spolu, má urobiť krátku prestávku na zamyslenie. Čím môžu deti prispieť k vyučovaniu samé, to im nesmie katechéta odňať. Namiesto toho, aby sa katechéta napríklad spýtal, ako sa správa rodina pri stole, položí otázku: "Prečo musí Peter dnes jesť sám pri malom stole?" Sedenie v kruhu má pri takýchto rozhovoroch prednosť a výhodu. Deti musia na seba vidieť. Činnosť detí nespočíva len v počúvaní a rozprávaní. Pre menšie deti písanie znamená veľkú námahu. Ich spôsob ako sa vyjadriť, je maľovanie alebo kreslenie. Maľovanie alebo kreslenie, hoci by trvalo aj 15 minút, nie je to stratený čas. K primeranej detskej forme činnosti patrí v neposlednom rade spev detských piesní, ktoré katechéta starostlivo vyberá. Piesne, ktoré sa budú spievať pri slávnosti prvého svätého prijímania, sa nesmú násilne učiť tesne pred prvým svätým prijímaním. Nielen piesne, ale aj odpovede, ktoré budú spievať a hovoriť pri slávnosti, sa môžu učiť spôsobom rytmického rozprávania.
Únava a prerušenia počas vyučovania
Únava je faktorom, ktorý musíme brať do úvahy. Všetko, čo je počas únavy na vyučovaní deťom predkladané, je stratené. Keď katechéta vynucuje intenzívnu činnosť napomínaním, trestom alebo nútením, dostavuje sa nechuť a negatívne pocity. Dosiahne sa potom opak toho, čo máme dosiahnuť na vyučovaní v príprave k sviatostiam: namiesto stále väčšej lásky k Ježišovi, namiesto vzrastania vzťahu k Bohu, vzniká komplex antipatie voči všetkému, čo sa týka Ježiša a sviatostí, Cirkvi a Boha. Nábožensky preťažené deti môžu byť skôr zlými kresťanmi ako nábožensky nepreťažené deti.
Prvé prerušenie hodiny má byť obyčajne po 15 až 18 minútach. Katechéta má zahrať s deťmi pri otvorenom okne nejakú pohybovú hru. Na oživenie pozornosti sa neodporúča hrať nejakú biblickú hru. Zaspievanie piesní s rytmickým pohybom alebo sprevádzané na nejakom hudobnom nástroji, môže poslúžiť ako oživenie hodiny.
HIGHWAY RUN Interaktívna rozcvička | Prekážková dráha | Virálna interaktívna hra
Cesta k Ježišovi
Príprava k sviatostiam je cestou - cestou k Ježišovi, nie k sviatosti ako liturgickému úkonu, nie ku kresťanskej povinnosti, k mesačnej spovedi a sv. prijímaniu, skrátka, nie navonok zbožnej veci. Cesta dieťaťa k Ježišovi nie je teda cestou vedomostí o sviatostiach. Preto má byť učenie naspamäť v príprave na prvé sväté prijímanie obmedzené na najmenšiu mieru. Katechéta sa má oslobodiť od toho, aby hovoril: "Len vtedy malo vyučovanie úspech, keď som sa im dal z jednej hodiny na druhú naučiť niečo naspamäť." K stretnutiu s Kristom došlo na hodine vtedy, keď boli deti zo srdca dojaté, keď sa s oddanosťou modlili alebo s radosťou zaspievali Pánovi pieseň chvály. Ak sa rozhodli niečo dobré vykonať a cvičili sa v láske, alebo vo voľnom rozhovore vyjadrovali svoje zážitky a skúsenosti a vedeli ich voviesť do sveta náboženstva. Keď v aktívnom tichu odovzdali Bohu svoje starosti a nakoniec, ak sa podarilo, že deti idú rady k sviatosti pokoja a odpustenia, že si vážia a učia sa milovať slávnosť sv. prijímania.
Pojem milosti a sviatostí
Najprv si musíme objasniť pojem milosti. Nepredstavujeme deťom milosť pomocou vecných pojmov, napr. ako zlatú hodnotu v duši, ktorú strácame smrteľným hriechom, alebo ako lampu, ktorou prechádza elektrický prúd. Sviatosti nepredstavujeme príliš hmotne ako nástroje, ale skôr ako stretnutie dvoch bytostí. Prijať sviatosť znamená stretnúť sa so zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý žije stále vo svojej Cirkvi. Každá lekcia o sviatostiach a o milosti je tvrdým orieškom. Analógiu pre sviatosti môžeme nájsť len v skúsenostiach, ktoré už deti prežili. Každé dieťa vie, že obyčajným znamením, gestom, slovom sa môže zmieriť s mamičkou, nadviazať priateľstvo a podobne.
Sviatosť zmierenia a prvé sväté prijímanie
Je škoda, že u mnohých detí prvé sväté prijímanie s Kristom vo sviatosti lásky, v Eucharistii, je sprevádzané veľkým strachom a úzkosťou z prvej spovede. Prečo vzbudzuje prvá sv. spoveď v deťoch takú úzkosť a strach? Z liturgického hľadiska je to najťažšia sviatosť. Má veľmi jednoduchý obrad a jej spoločenský charakter je veľmi skrytý. Preto je potrebné viesť dieťa k správnej liturgickej forme tejto sviatosti, aby sa nestala len obyčajným vypočítavaním hriechov. V nej môžeme vidieť návrat k Bohu, čo v sebe zahrňuje odlúčenie od všetkého, čo nie je Boh.
Sviatosť zmierenia nepredstavujeme, akoby jej jediným cieľom bolo odpustenie hriechov. Má nás tiež spojiť s nebeským Otcom, urobiť nás jeho lepšími deťmi prostredníctvom udelenej milosti. Vo výuke o sviatosti zmierenia pre prvoprijímajúcich nepreberajme viac ako to, čo sa vyžaduje k platnosti sviatosti. Niekoľko lekcií stačí. Sviatosť zmierenia je sviatosťou radosti a nie strachu. Nezdôrazňujme deťom peklo. Hovorme o pozitívnej hodnote sviatosti zmierenia. Nerobme deťom príliš zložité schémy spytovania svedomia. Dieťa v tomto období ešte neobjavilo vlastnú povahu hriechu, jeho osobný charakter. Keď vyzývame dieťa, aby sa zahľadelo do svojho vnútra a skúmalo svoju minulosť, nájde tam len veľmi málo. Čím menej sa zahľadí do seba, tým je schopnejšie vidieť Boha. To pravda neznamená úplné zredukovanie spytovania svedomia pre tieto deti, ide len o prispôsobenie sa ich mentalite. Rodičov máme upozorniť na to, aby neprenášali na mravnú úroveň chyby a malé priestupky detí tohto veku.
Vek rozlišovania a príprava
K prvej sv. spovedi a k prvému svätému prijímaniu sa nevyžaduje plná a dokonalá znalosť kresťanskej náuky. Prvé sväté prijímanie (a potom aj ďalšie) sa nemajú brať ako izolované sa samostatné duchovné úkony, ale ako plná účasť na svätej omši. Prvé sväté prijímanie sa má konať v niektorú Veľkonočnú nedeľu alebo vo sviatok vo Veľkonočnom období. Ak to okolnosti nedovoľujú, môže to byť aj v iný deň v týždni, v krajnom prípade aj mimo Veľkonočného obdobia. Deti riadne pripravené pristúpia k sviatosti zmierenia v deň pred prvým svätým prijímaním. Patrí sa, aby boli pri deťoch aspoň niektorí rodičia alebo krstní rodičia.
Príprava na spoveď v rodine
Mnohé deti prežívajú rozpor, keďže cítia obavu a hanbu hovoriť kňazovi o svojich hriechoch. Deti často upokojí, keď sa dozvedia, že kňaz je viazaný spovedným tajomstvom - čiže nikomu nemôže povedať to, čo počul v spovednici. Časté sú aj otázky a obavy, či musia povedať všetky hriechy alebo nie. Pre niektoré deti môže byť ťažké povedať - vysloviť - niektorý hriech. Ako rodičia máme krásnu príležitosť rozprávať sa s deťmi o tom, že niekedy sme aj my sami mali/máme ťažkosť s pomenovaním niektorých hriechov. Že aj my sa niekedy hanbíme pri ich vyznávaní. A zároveň ich upokojiť - Boh nás pozná - nie je nič, čo by o nás nevedel - nič ho neprekvapí, nepohorší - v spovednici nás čaká s otvorenou náručou!
Zažatá sviečka, obraz Dobrého Pastiera alebo Rembrandtov Márnotratný syn, kríž… pripravený priestor pripravuje aj srdce. Dajte tejto chvíli špeciálny nádych - vytvorte si svoj vlastný rituál prípravy na spoveď. Ideálne je, ak nie ste rušení mladšími či staršími súrodencami. Ak majú deti zážitok toho, že každovečerné spytovanie svedomia je stretnutím s Bohom, jeho pohľadom na seba, počúvaním Ducha Svätého, ak vnímajú lásku a starostlivosť Dobrého Pastiera, môžeme sa pri spytovaní svedomia pýtať, či sa im darí žiť svoj život ako odpoveď na dar Božej lásky. Deti často odpovedajú: „Nie vždy sa mi to darí.“ A práve to „nie vždy“ - práve vtedy, keď nedokážu prijímať Božiu lásku, keď cítia, že nevedia Bohu odpovedať na jeho hlas a nasledovať ho - práve to sú momenty, ktoré chcú Bohu odovzdať ako vlastné zlyhania, nedokonalosti, hriechy. Práve to sú chvíle, v ktorých prosíme Boha o pomoc a odpustenie.
Priebeh spovede
Samotná slávnosť prvej spovede je často poznačená obavami, ako to vlastne celé dopadne. Veľmi nápomocným môže byť, ak si so svojím dieťaťom zahráte „scénku“, čo sa robí v spovednici - čo urobiť, keď sa vojde, čo povie kňaz, ako mám na to odpovedať, povedať ľútosť… Pre deti je veľkým zážitkom, ak sa prvá sviatosť zmierenia slávi ako spoločná rodinná udalosť - celá rodina ide do kostola, počas spovedania sa detí sa ako spoločenstvo za ne modlí. Krásnym symbolom je aj zapálenie krstnej sviece od paškálu - tak ako sme pri krste dostali Ježišovo svetlo do srdca a bielu košieľku ako symbol čistoty, tak aj každou spoveďou si čistíme toto krstné rúcho.