Jazykovedec, kodifikátor prvej spisovnej formy slovenského jazyka a katolícky kňaz Anton Bernolák patril k najpoprednejším predstaviteľom slovenského osvietenstva. Jeho život a dielo zohrali kľúčovú úlohu v procese formovania slovenského národa a jeho kultúrnej identity.
Raný život a vzdelanie
Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 do zemianskej rodiny v obci Slanica na Orave. V súčasnosti je táto obec zatopená Oravskou priehradou. Ako 16-ročný sa stal chovancom ostrihomského arcibiskupstva. Svoje štúdiá začal v roku 1774 na gymnáziu, pravdepodobne v Ružomberku. Neskôr pokračoval v štúdiu rétoriky, filozofie a poetiky na Emerciáne v Bratislave a filozofie na Štefaneu v Trnave. Teológiu študoval na univerzite Pázmaneu vo Viedni a štúdiá ukončil v roku 1787 na generálnom seminári v Bratislave.
Bernolák bol mimoriadne vzdelaným mužom, ktorý ovládal viacero cudzích jazykov, od klasických až po moderné. Mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Jeho formovanie bolo ovplyvnené najmä osvietenskými prúdmi viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych reforiem a už ako mladý študent propagoval národnobuditeľské snahy slovenského národa.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny
Anton Bernolák sa do histórie slovenského národa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Jeho snahy o vytvorenie jednotnej spisovnej normy boli motivované presvedčením, že pre formovanie moderného národa je nevyhnutné používanie živého jazyka v písomnom styku a školstve.
V roku 1787, počas štúdií v bratislavskom Generálnom seminári, založil Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka. V tom istom roku vydal v latinčine dielo Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách (Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum), ktoré bolo kolektívnym dielom bratislavských seminaristov pod jeho vedením a predstavovalo prvý krok k ustáleniu spisovnej normy slovenského jazyka. V tomto diele Bernolák predložil aj príručku o pravopise s názvom Orthographia.
Bernolák vychádzal z presvedčenia, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu. Za jej základ prijal kultúrnu západoslovenčinu s niektorými stredoslovenskými prvkami. Kladiol dôraz na výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis. Odstránil ypsilon, v pravopise používal iba mäkké „i“ a dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď, ť, ň, ľ.
Svoje presvedčenie v správnosť nového slovenského jazyka musel často obhajovať, napríklad pred Jozefom Ignácom Bajzom, ktorý chcel spisovnú slovenčinu uzákoniť ešte pred Bernolákom. Bernolák zaviedol fonetický pravopis „píš ako počuješ“. Gramatickú stavbu jazyka vyložil v diele Grammatica Slavica (Slovenská gramatika) z roku 1790, ktoré sa stalo prvou gramatickou normou jeho spisovnej slovenčiny.
V roku 1791 vydal príručku o tvorení slov s názvom Etymológia slovenských slov. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil rozsiahlym päťzväzkovým slovníkovým dielom Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí, ktoré obsahovalo aj príslovia, porekadlá a ľudové piesne. Toto rozsiahle dielo však už nevydal, vyšlo posmrtne v rokoch 1825 - 1827 v Budíne zásluhou Juraja Palkoviča.
Slovenské učeného tovarišstvo
Snahy o vydávanie slovenských kníh v novom spisovnom jazyku vyústili v roku 1792 do vzniku celoslovenskej organizácie stúpencov bernolákovskej spisovnej slovenčiny známej ako Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave. Vznik tohto spolku viedol Anton Bernolák. Slovenské učené tovarišstvo bolo vlastne prvým celoslovenským kultúrnym národným spolkom, ktorý plnil aj funkciu vydavateľstva. Svojimi pobočkami po celom Slovensku šírilo osvetu a literatúru v novom spisovnom jazyku a upevňovalo národné vedomie. Bol organizačným jadrom bernolákovcov a v 90. rokoch 18. storočia predstavovalo najväčší kultúrny spolok v Uhorsku. Jeho podporovateľom bol aj ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay.
Vedúcou osobnosťou Slovenského učeného tovarišstva bol Anton Bernolák, archivárom a pokladníkom bol Juraj Fándly. V Bernolákovej slovenčine vyšlo v tomto období viacero významných literárnych diel, najmä od autorov ako Ján Hollý a Juraj Fándly.
Pôsobenie a záver života
Po ukončení štúdií v roku 1787 pôsobil Anton Bernolák ako kaplán v Čeklísi (dnes Bernolákovo), kde zotrval do roku 1791. Následne šesť rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave, kde zároveň zastával posty archivára, cenzora kníh a prísažného notára ústrednej cirkevnej stolice. Od mája 1797 až do svojej smrti bol farárom v Nových Zámkoch a zároveň stál na čele novozámockého dekanátu a bol správcom mestskej školy, kde učil náboženstvo.
Anton Bernolák pravdepodobne zomrel náhle na zlyhanie srdca 15. januára 1813 v Nových Zámkoch vo veku 50 rokov. Bol pochovaný 18. januára 1813. Jeho vyčerpávajúca literárna i kňazská práca, spolu s mnohými starosťami s rodinou a ďalšími okolnosťami, mu podlomili zdravie.
Význam Bernolákovej kodifikácie
Hoci sa bernolákovčina nestala celonárodným spisovným jazykom, zohrala v histórii slovenského národa mimoriadne významnú úlohu. Spustila prvú fázu slovenského národného obrodenia, zvýraznila myšlienku svojbytnosti slovenskej národnosti a stala sa zjednocovacou základňou pre bernolákovcov. Opieralo sa o ňu slovenské národné obrodenecké hnutie.
Hnutie bernolákovcov, teda nasledovateľov Antona Bernoláka, vytvorilo vhodné podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka, ktorá prebehla v roku 1843 v Hlbokom za účasti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu.
V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol Anton Bernolák vyhodnotený na 57. mieste. Jeho prvá slovenská gramatika, Grammatica Slavica z roku 1790, sa dostala do projektu digitalizácie kníh rakúskej národnej knižnice.