Obdobie vzdoru, často označované aj ako "dvojročný vzdor", je prirodzenou a dôležitou súčasťou zdravého psychického vývinu dieťaťa. Zvyčajne sa objavuje medzi 1,5 až 3 rokmi života, pričom najintenzívnejšie prejavy možno pozorovať okolo druhého roku dieťaťa. V tomto čase sa dieťa začína plne uvedomovať ako samostatná bytosť, túži po nezávislosti a potrebuje byť vnímané ako rovnocenný partner. Jeho emocionálna regulácia a komunikačné schopnosti sú však ešte obmedzené, čo často vedie k frustrácii a výbuchom hnevu.
Vývojové aspekty a príčiny zúrivosti
Okolo druhého roku života si dieťa začína plne uvedomovať svoju osobnosť a jeho prejavy voči okoliu sú čoraz výraznejšie. V tomto veku sa naplno rozvíja jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety, začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím.
Dieťa často slovami alebo inými prejavmi rodičovi povie, že danú vec nechce vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie, bije alebo inak prejavuje zúrivosť:
- Nedostatok jazykových zručností: Dieťa potrebuje jazykové zručnosti na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením či bitkou komunikuje, hovorí napríklad: "Hnevám sa na teba," "Si pri mne príliš blízko," "Veľmi sa teším," "Chcem sa s tebou hrať."
- Prestimulovanosť: Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
- Experimentovanie: Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
- Nuda: Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
- Únava: Dieťa je unavené.
- Rast zubov: Dieťaťu rastú zuby.
- Citlivosť na vonkajšie vnemy: Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi.
Prejavy detského vzdoru
Deti hľadajú mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvárajú podľa toho, ako im ich určíte vy. Vývoj ich vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký majú temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Kritickým obdobím je vek od 1,5 do 3 rokov. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Typické prejavy detského vzdoru zahŕňajú:
- Krik, plač, hnev, trucovanie
- Hádzanie sa na zem
- Negativizmus, ktorý sa prejavuje vetami ako: „Nie. Nechcem.“
- Agresívne prejavy - dieťa rozhadzuje, ničí veci, bije, kope okolo seba.
- Opakovanie slova „nie“
- Ignorovanie pokynov
Súvisí to s nevyzretosťou nervovej sústavy, dieťa nedokáže ovládať emócie, nevie odložiť splnenie svojho priania, reaguje inštinktívne, skratkovito, nedokáže posúdiť adekvátnosť či neadekvátnosť svojho správania, prispôsobiť sa danej skutočnosti. Dieťa jednoducho nie je schopné urobiť to, čo od neho žiadate: „Počkaj, teraz to nie je možné.“
Rodičov niekedy privádza do nepríjemnej situácie, ak sa vzdorovité správanie prejaví na verejnosti, na ulici, v obchode. Dieťa chce niekam ísť či naopak nejde. Vyžaduje, aby ste mu niečo kúpili. Doma sa odmieta obliecť, nechce niečo jesť.
Ako predísť vzdoru a zvládnuť záchvaty zlosti
Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc.
Ráno robí scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
Je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Praktické tipy pre rodičov
- Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte! Veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte.
- Netrestajte dieťa za vzdorovité správanie. Aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac.
- Zmeňte situáciu - nereagujte a odstúpte ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“.
- Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane.
- Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
- Uznajte a pomenujte pocity dieťaťa: "Vidím, že si nahnevaný, lebo chceš ešte zostať na ihrisku."
- Hovorte pokojným hlasom a buďte trpezliví. Nekričte, nevyhrážajte sa mu.
- Vytvorte bezpečné prostredie tak, aby si dieťa neublížilo.
- Buďte prítomní a poskytujte podporu.
- Vysvetľujte a ponúknite alternatívne riešenia až keď je dieťa pokojné.
- Aktívne počúvajte a pomenujte to, čo dieťa chce.
- Nechajte dieťaťu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné.
- Využite literatúru - čítajte knihy s tematikou na čo sú zúbky a ruky, že sa nepoužívajú na bitie a hryzenie.
- Hovorte s deťmi ako s partnermi a vysvetľujte im všetko do nemoty.
- Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste - nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov.
- Uplatňujte logický dôsledok.
- Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to.
- Nehovorte dieťaťu, že je zlé alebo nevychované.
Je tiež dôležité uvedomiť si, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Väčšine rodičov sa podarí obdobie vzdoru svojho dieťaťa zvládnuť samostatne. Aj keď ich spočiatku prekvapia niektoré reakcie ich drobca, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa.
Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5. roku života.
Niektoré výbuchy zlosti sú u predškolákov varovným znakom toho, že niečo nie je v poriadku a dieťa môže trpieť vážnymi problémami v správaní či v emocionálnej rovine. Americkí vedci vo svojej štúdii v roku 2007 porovnali hysterické záchvaty zdravých detí s deťmi, ktoré mali diagnostikované ochorenia ako depresia, ADHD, hyperaktivita či deštruktívne správanie. Zdravé deti nebývajú tak agresívne a ich záchvat netrvá príliš dlho, v porovnaní s rovesníkmi s ochorením.
Päť varovných signálov, že dieťa trpí závažným mentálnym ochorením a rodičia by mali jeho stav konzultovať s odborníkmi:
- Agresivita voči osobe, ktorá sa o drobca stará alebo voči predmetom, prípadne obom. Ak takéto násilné správanie zaregistrovali rodičia vo viac než polovici prípadov výbuchov zlosti v posledných 10 až 20 výbuchoch, môže to byť znamením deštruktívneho správania.
- Sebapoškodzovanie. Deti s depresiami mali, v porovnaní so zdravými rovesníkmi, sklony k tomu, aby sa hrýzli, škriabali do krvi, búchali si hlavu o stenu, alebo kopali do rôznych predmetov s úmyslom zraniť sa.
- Časté výbuchy zlosti. Vážnym psychickým problémom trpia predškoláci s desiatimi až dvadsiatimi výbuchmi zúrivosti za mesiac doma.
- Dlhé výbuchy zlosti. Hystérie trvajúce vyše 25 minút by mali rodičov znepokojiť.
- Neschopnosť následne sa upokojiť. Tieto deti potrebujú vždy vonkajšiu silu, aby získali opäť stabilitu.
V roku 2015 upravila odborná obec diagnostickú kategóriu depresívnych porúch a zaradila do nej novú diagnózu, disruptívnu poruchu regulácie nálady. Táto diagnóza sa týka detí od 6 do 18 rokov, ktoré majú časté epizódy extrémne narušeného správania, záchvaty zúrivosti, ktoré sú neprimerané svojou intenzitou alebo trvaním. Záchvaty zúrivosti zažívajú deti s touto diagnózou trikrát týždenne a väčšinu dní sú podráždené. Takéto príznaky pretrvávajú najmenej rok a v rámci jedného roka sa nevyskytuje obdobie dlhšie ako 3 mesiace bez týchto príznakov.
Prevencia: Budovanie bezpečnej väzby
Ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia.
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi. Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.