Výšivka predstavuje najrozšírenejší a najcharakteristickejší prejav ľudového umenia na Slovensku. Jej najdôležitejšou funkciou, najmä v minulosti, bolo, že tvorila ozdobnú zložku ľudových odevov, vďaka ktorej sa ľudia odlišovali v rámci jednotlivých regiónov. Vyšívanie bolo prirodzenou súčasťou domácností - azda ani nebolo vidieckeho domu, v ktorom by dievčatá či ženy nevyšívali.
História a vývoj výšivky na Slovensku
Prvé formy výšivky mali pravdepodobne funkčný charakter. Praktikovali sa na miestach, na ktorých sa spájalo, začisťovalo, spevňovalo či formovalo plátno - spájali sa časti textílií, spevňovali sa okraje, aby sa rýchlo neobdrali či nerozstrapkali, a týmto spôsobom vznikal jednoduchý ornament, ktorý sa rozrastal do plochy. Následne vznikol aj druhý typ výšivky.
Techniky a materiály
Z hľadiska techniky sa výšivka delila na tri základné skupiny - na výšivku podľa počítaných nití, výšivku podľa predkresleného vzoru a nášivku. V domácnostiach sa spočiatku využívali jednoduché techniky vyšívania. Postupom času sa začali vyrábať nové továrenské materiály, rôzne druhy tenších a hustejších materiálov, pričom tie si vyžadovali náročnejšie techniky - väčšiu presnosť, zručnosť a aj kresliarsky talent.
Výšivku podľa počítaných nití nahradila výšivka na predkreslenom vzore, a tak ornamenty začali predkresľovať nadané kresliarky. Aj niektoré techniky vyšívania boli náročnejšie (dierky, gatry, aplikácia na tyle, žilinský výrez či nášivka cez kartón). Tie ovládali často len talentované vyšívačky, pre ktoré sa táto aktivita stávala zdrojom zárobku.
To, aká technika vyšívania bola zvolená a ako vyzeral výsledný ornament výšivky, záviselo najmä od voľby materiálu, od jeho štruktúry a hrúbky. V ľudovom prostredí sa od 19. storočia využívali najmä prírodné materiály, akým bolo konopné a ľanové plátno - z toho najkvalitnejšieho sa šili súčasti odevov a z menej kvalitného zase bytové textílie. Rozvoj priemyslu priniesol kvalitnejšie a cenovo prístupnejšie továrenské materiály - rozličné druhy jemných textílií, ktoré sa postupne uplatňovali na odevoch vidieckeho obyvateľstva. So zmenou materiálu prichádzali aj zmeny týkajúce sa výšivky. Vznikali nové techniky, ornamentika bola bohatšia o nové motívy a rozrastala sa aj farebná škála.
Z továrenských materiálov sa najviac využívali bavlnené tkaniny rôznej kvality a pomenovania, napríklad šifón, sliezske či rumburské plátno, vaper, batist a iné, a rovnako aj jemné ľanové tkaniny.
Priadze a ich využitie
K vyšívaniu neodmysliteľne patrili aj priadze. Najstaršími boli konopné a ľanové nite sfarbené prírodne, prípadne bielené či zafarbené na žlto pomocou šafranu. Vyšívalo sa i hrubou bielou, červenou a modrou bavlnenou priadzou. Pre západné Slovensko bola typická tenká bavlnená niť červenej farby, ktorá sa nazývala úrezník. S príchodom nových materiálov sa začali používať aj nové druhy nití, obľúbenou bola napríklad vlnená priadza. Na vyšívanie sviatočných či obradových odevov sa zase používali hodvábne priadze, ktoré využívali najmä bohatšie vrstvy obyvateľstva. Drahšími materiálmi na vyšívanie boli aj zlaté a strieborné kovové nite, ktorými sa vyšívali rukávce, čepce, šatky alebo mužské košele.
Regiónálne osobitosti slovenskej výšivky
Vývoj výšivky vyvrcholil na Slovensku v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Tradičné výšivky jednoduchších alebo zložitejších techník ovplyvňovali miestne tradície, vývojové obdobie, ale aj voľba materiálu.
Západné a stredné Slovensko
Najbohatšie zastúpenie náročnejších techník a vzorov mali západné a juhozápadné časti Slovenska, kde dominovala bohatá a technicky náročnejšia výšivka a technika podľa predkresleného vzoru. Súviselo to najmä s vyššou životnou úrovňou, výnosnosťou poľnohospodárstva a priemyslu a následne s továrenským materiálom, ktorý tam rýchlejšie prenikol.
Na strednom Slovensku patrili k významným oblastiam výšivky najmä Horehronie, Čičmany či Krupina, ktoré charakterizovala technika počítaných nití.
Východné Slovensko
Úplne iná situácia bola vo východnej časti Slovenska, kde sa výšivka uplatňovala veľmi sporadicky. Tradíciu tam malo skôr tkanie - odevy sa zdobili pretkávaním a výšivka popri ňom predstavovala len nenápadnú výzdobu. Širšie uplatnenie nadobudla vo východných častiach krajiny až začiatkom 20. storočia.
Príklady regionálnych výšiviek
Jablonická výšivka
Dekoratívna, pestrofarebná a bohatá. Tak možno charakterizovať jablonickú výšivku, ktorá má mnoho spoločných znakov s výšivkou zo susednej trnavskej oblasti. Aj keď pre výšivku boli typické pomerne veľké kvety často dopĺňané vtáčími motívmi a z farieb dominovala biela, červená, prípadne kombinácia týchto dvoch so žltou, v druhej polovici 19. storočia nastala zmena vplyvom susednej oblasti, ale aj príchodom nových továrenských materiálov či vyšívacích techník. Jablonickým unikátom sa stalo kontúrovanie špirálovite krúteným strieborným drôtikom (tzv. gulón). Išlo o ojedinelú výšivku na čepcoch a volánoch rukávcov, ktorá sa v iných regiónoch Slovenska neuplatňovala.
Vajnorská výšivka
Vajnory a okolité obce charakterizovala jemná výšivka podľa predkresleného vzoru, najčastejšie zdobiaca odev a bytové textílie. K obľúbeným motívom výšivky patrili hviezdice, polhviezdice, lístky, kvietky, ďatelinka, vtáčik, klinček, granátové jablko či srdiečka, z farieb dominovala červená v kombinácii s bielou, čiernou alebo modrou. Výšivka sa uplatňovala najmä na ramenách rukávcov a na mužských košeliach. Začiatkom 20. storočia sa vajnorský ornament výrazne poznačil dekorom nielen výšiviek, ale i kraslíc a interiérovej nástennej maľby. O rozvoj tohto ornamentu sa zaslúžili miestne predkresľovačky vzorov, ktoré boli zároveň autorkami malieb a výšiviek.
Jelšovská výšivka
Jelšovce sú obec neďaleko Nitry, kde sa z technologického hľadiska využívali dva typy výšivky - podľa počítaných nití, ktorý sa využíval najmä na materiáloch ako konopné a bavlnené plátno, a podľa predkresleného vzoru, ktorý zdobil súčasti odevu z tenších materiálov. Výraznejšiu a zaujímavejšiu ornamentiku mala výšivka podľa počítaných nití a zvykla sa nachádzať na dolnej časti konopných rukávcov. Základ jej kompozície tvoril výrez doplnený formovaním a tzv. hladkovaním, dotvorený ozdobnými linkami a rôznymi drobnými útvarmi, ako sú štvorčeky, kolieska či stromčeky. Spočiatku bola výšivka charakteristická striedmosťou v motíve a vo farebnosti, postupne však prišlo k zmene - konope nahradili tenšie bavlnené materiály, ornamenty sa rozrastali a navyše sa rozšírila farebná škála.
Čičmianska výšivka
Najznámejší a najozdobnejší ľudový odev pochádza z Čičmian a ich okolia. Bol typický ornamentálne bohatou a esteticky pôsobivou výšivkou, ktorá skrášľovala takmer všetky súčasti ženského, ale i mužského odevu. Najčastejším materiálom, ktorý sa v oblasti využíval, bol ľan. Vyšívalo sa bielenými i nebielenými ľanovými priadzami, hrubšími bavlnenými priadzami červenej farby, neskôr sa využívala hodvábna, tenká bavlnená či vlnená priadza a napokon aj perlovky.
Horehronská výšivka
Pre oblasť Horehronia je typický výtvarný prejav s bohatou škálou techník, vzorov a farebných kombinácií. Spočiatku bola výšivka v celej oblasti jednotná, no postupne sa začala odlišovať v detailoch a rozdelila sa na menšie celky. Pôvodnú striedmosť, jednoduchosť (či už v technikách, vo farebnosti, alebo v ornamentike) a prírodné materiály vystriedali nové továrenské materiály, ako napríklad tenšie podkladové plátna či bavlnené a hodvábne priadze, vďaka ktorým sa rozvinuli náročnejšie techniky vyšívania aj farebnosť. Obľúbená bola červeno-čierna alebo červeno-bielo-žltá kombinácia. V ornamentike boli typickými geometrické motívy, ale i kvety. Bohato sa zdobili najmä čepce, rukávce a mužské košele, ďalej bytové textílie, na ktorých vynikal práve spomínaný motív. Geometrické ornamenty charakterizovali výšivku v oblasti Horehronia približne do 20. rokov 20. storočia.
Detvianska výšivka
Ľudový odev známy ako detviansky sa nosil na pomerne rozsiahlom území - v okrese Zvolen, v niektorých častiach okresu Banská Bystrica a dokonca aj v okrese Lučenec. Tento odev bol charakteristický tým, že ho zdobila dekoratívna, ornamentálne, farebne a technicky pôsobivá výšivka. Pôvodnou bola technika podľa prečítaných nití, kde sa využívali geometrické ornamenty, koncom 19. storočia sa na výšivke objavila retiazková technika vyšívaná na ráme krivou ihlou. Najčastejšími motívmi boli tulipán, granátové jablko, ľaliové kvety, osie hniezda či hviezdičky. Aj farebnosť detvianskej výšivky bola spočiatku striedma. Využívali sa prírodné farby konopného a ľanového plátna a odtiene žltej a oranžovej. Neskôr sa začala používať červená, modrá, zelená či fialová farba.
Zemplínska výšivka
Na území Zemplína bol pôvodne ľudový odev takmer všade rovnaký, a to vrátane výzdoby či výšivky. Tá bola veľmi jednoduchá, jej najstaršie formy sa vyskytovali na rukávcoch a mužských košeliach, pričom spevňovali golier, prednú časť košele, manžety a bočné švíky na rukávcoch. Najčastejším motívom výšivky boli geometrické tvary - kosoštvorce, trojuholníky či kolieska -, z farieb sa využívala zásadne čierna. Postupom času sa však výšivka menila a z jednoduchej sa vyvinula dekoratívna, využívajúca okrem čiernej aj modrú a žltú farbu.
Vzory a motívy slovenskej výšivky
Vzory a motívy výšivky sa vyvíjali z jednoduchých geometrických prvkov, pričom ich zoskupením a priradením ďalších prvkov vznikali zložité motívy a bohaté ornamenty. Na slovenskú ornamentiku mala významný vplyv najmä renesancia, stopy v nej zanechali i barok, rokoko a orientálne štylizované prvky, ako napríklad rastliny.
Geometrické a rastlinné motívy
Geometrické motívy charakterizovali najmä výšivku v oblasti Nitry, Záhoria, Čičmian či Horehronia. Najčastejšie to boli trojuholníky, štvorce, krížené linky, esovité závitnice, hviezdice, kruhy a pod. Najobľúbenejšou a zároveň najväčšou skupinou boli rastlinné ornamenty, často kombinované s geometrickými. Na výšivkách sa vyskytovali motívy ako tulipán, klinček, lupeňový kvet, ruža, puky, ďatelinka, na západnom Slovensku aj strapce hrozna či klásky, typické plodiny tejto oblasti.
Figurálne motívy
Menšiu skupinu figurálnej ornamentiky tvorili zvieracie motívy - najčastejšie to boli vtáky, pávy, kohúty, jelene či barančeky - a postavy ľudí, ktoré sa na slovenskej výšivke objavovali sporadicky, hlavne v rámci šopornianskej výšivky, ale aj na plachtách a obradových ručníkoch v okolí Čataja a Chorvátskeho Grobu. Častým motívom bolo srdce, vyskytujúce sa takmer na celom Slovensku.
Slovenská výšivka dnes
Slovensko ukrýva nielen prírodné či historické krásy, ale i krásy kultúrne. Slovenská ľudová výšivka predstavuje bohatstvo našej krajiny, krásnu tradíciu a najmä spomienku na našich predkov, pre ktorých bola prirodzenou súčasťou ich života. Nielenže tvorili umenie, ale vytvorili aj vzácne dedičstvo, na ktoré môžeme byť právom hrdí.
Slovenská výšivka nie je relikvia minulosti. Je to živý prejav remesla, estetiky a kultúry. Každý región má svoj typ a bohatosť výšivky. Záviseli od miestnych pomerov, dostupnosti materiálov aj cudzích vplyvov. Vrcholným obdobím slovenského výšivkárstva bolo 19. a 20. storočie.
Na západe dominovala predkreslená výšivka. Na strednom Slovensku prevládali geometrické vzory. Pre východ bolo typické tkanie, výšivka sa uplatňovala striedmo.
Kraftivizmus a moderné umenie
Aktivisticko-umelecká skupina radikálneho vyšívania Kundy Crew vznikla v roku 2010 pôvodne ako neformálne zoskupenie - aktivisticko-politický projekt bez programovej umeleckej tvorby. V oblasti vizuálneho umenia začali pôsobiť až neskôr, keď boli pozývané na domáce i zahraničné výstavy a ich tvorba sa inštitucionalizovala. Dôležitým momentom ich konceptu je poukázanie na sociálnu stránku vyšívania, keď potláčajú osobnú (autorskú) individualitu v prospech skupinového (kolektívneho) autorstva. Kolektívna činnosť je umocnená organizovaním rôznych workshopov, na ktorých sa snažia „... účastníčkam a účastníkom sprostredkovať techniku krížikovej výšivky ako nositeľku niečoho, čo v kapitalistickej spoločnosti nemá miesto - niekoľkohodinového druženia sa, dôslednej pomalosti, meditatívnosti a reflexie (stále so subverzívnym politickým nábojom).“
Kundy Crew používajú formu tradičnej krížikovej výšivky, ktorá je symbolom slovenského ľudového umenia, na pretlmočenie naliehavých spoločensko-politických problémov. Izolovanú ženskú prácu prenášajú do verejného priestoru, aby bola dostupná každému bez rozdielu: „Drvivá väčšina tém našich výšiviek vychádza zo ženského prežívania, frustrácie a hnevu, ktoré nám prináša život v patriarchálne nastavenej spoločnosti, ale aj situácia žien okolo nás. Aj technika, ktorú používame, je vnímaná ako tradične ,ženskáʻ, a preto bola zneviditeľňovaná.“ Ich práca by sa dala zahrnúť pod pojem kraftivizmus, ktorý vznikol kombináciou anglických slov craft/remeslo a activism/aktivizmus, kde tradičná forma remesla (tu výšivky) v sebe nesie vždy aj politický alebo aktivistický odkaz.
V súčasných výšivkách dávajú tradíciu a folklór do nových obsahových kontextov a súvislostí. Vizuálne atraktívnu výšivku krížikovým stehom, ktorá plnila predovšetkým ozdobnú funkciu, dostávajú do protikladu prostredníctvom aktuálnych textov, ktoré na prvý pohľad pripomínajú klasické príslovia a porekadlá ľudovej slovesnosti. V zásade sú to otvorené, radikálne a kritické komentáre našej spoločnosti, ktorými chcú provokovať a vytrhnúť ľudí zo zaužívaných konštruktov myslenia, premeniť pasivitu na aktivizmus, nevšímavosť na záujem. Vyšívanými textami sa vymedzujú voči rasizmu, fašizmu, neonacizmu, xenofóbii, homofóbii, transfóbii, myzogýnii, reflektujú tému ekológie, utečeneckej krízy, menšín, LGBTI problematiky, queeru, feminizmu, obmedzenia reprodukčných práv žien, násilia páchaného na ženách. Upozorňujú na pretrvávajúce zaužívané rodové stereotypy a rodovú nerovnosť, kritizujú cirkev a otvárajú aj ďalšie tabuizované témy. Bojujú proti akejkoľvek forme násilia a nenávisti, angažujú sa za spravodlivosť, toleranciu a solidaritu.
Kniha "Aha x 100"
Nevšedná svojím obsahom, ale i formou, štvorkilogramová kniha dizajnéra Tomáša Kompaníka Aha x 100 mapuje ľudové výšivky v stovke slovenských obcí. Dozviete sa v nej mnoho zaujímavých, originálnych informácií a vďaka technike tlače si výšivku môžete ohmatať. Kniha je špecifická nielen svojím obsahom, ale i formou. Každú dedinu reprezentuje grafický list s ilustráciou výšivky. Použil sa štyri druhy papiera s rôznou hrúbkou a štruktúrou, aby sa priblížila štruktúra podkladovej látky. Okrem klasickej tlače sa niektoré grafiky dopĺňali zlatou a striebornou sieťotlačou alebo bielym lakom, aby sa priblížilo vyšívanie bielou niťou na biele plátno. Dierkovú výšivku napodobnili výseky do papiera. Nad každou ilustráciou sa premýšľalo tak, aby fungovala aj ako samostatné dielo. Môžete si ju vybrať z boxu a napríklad zarámovať ako obraz. Nie je to presná replika výšivky, vždy sa upravila tak, aby sa páčila, ale zároveň rešpektovala originál.