Maloleté dieťa má právny nárok na zabezpečenie riadnej výchovy a všestranného vývoja. Tento nárok smeruje predovšetkým k rodičom. Ak však rodina zanikla a rodičia zlyhávajú alebo ide o dysfunkčnú rodinu, nárok dieťaťa potom smeruje k spoločnosti, resp. k štátu.
Pojem výchova a práva rodičov
Pojem "výchova" zákon bližšie nedefinuje a rovnako ako mnohé iné právne normy, používa v tejto súvislosti aj iné pojmy. Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 zákona o rodine (ZR) majú rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa rodičia. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.
Z práva a povinnosti rodiča vychovávať maloleté dieťa tradične vyplýva celý rad čiastkových práv, ktoré sú upravené jednak priamo v zákone o rodine a jednak v iných právnych predpisoch, najmä však v Listine základných práv a slobôd a v Dohovore o právach dieťaťa.
Kľúčové práva rodičov:
- Právo mať dieťa pri sebe: Bez tohto práva by rodičia nemali reálnu možnosť realizovať výchovu dieťaťa.
- Právo usmerňovať konanie dieťaťa a vykonávať nad ním dohľad: Toto právo zodpovedá stupňu vývoja dieťaťa. Rozsah a spôsob výkonu tohto práva je daný predovšetkým vekom dieťaťa, jeho rozumovou vyspelosťou a temperamentom i ďalšími podstatnými psychologickými faktormi určujúcimi osobnosť dieťaťa.
- Právo používať vhodné výchovné prostriedky: Podľa ustanovenia § 30 ods. 3 ZR rodičia majú právo používať pri usmerňovaní konania a správania maloletého dieťaťa vhodné výchovné prostriedky zodpovedajúce veku a stupňu vývoja dieťaťa.
- Možnosť použiť primerané tresty: Použitie primeraných trestov je však obmedzené povinnosťou neohroziť zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa.
- Právo určiť miesto pobytu dieťaťa: Rodičia v rámci svojich práv a povinností majú právo určiť miesto pobytu dieťaťa.
- Právo určiť povolanie dieťaťa v súlade s jeho záujmami: Toto právo je čiastočne modifikované ustanovením § 11 ods. 1 Zákonaníka práce (ZP) pokiaľ ide o spôsobilosť maloletých na pracovnoprávne úkony, podľa ktorého maloletý nadobúda pracovnoprávnu spôsobilosť dovŕšením pätnásteho roku veku. Nemenej dôležité sú aj ustanovenia ZP upravujúce vzájomný vzťah medzi zamestnávateľom, rodičmi a maloletým dieťaťom.
- Právo stýkať sa s dieťaťom: Toto právo je nevyhnutnou podmienkou výkonu rodičovských práv a povinností, pokiaľ rodič nežije s maloletým dieťaťom v spoločnej domácnosti. Ide najmä o prípady, keď dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov po rozvode alebo pomery dieťaťa boli upravené podľa ustanovenia § 44 ZR, ktoré vymedzuje inštitút náhradnej starostlivosti.
Právna spôsobilosť maloletých
Občiansky zákonník v ustanovení § 9 priznáva maloletým deťom iba obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. To znamená, že maloleté dieťa má spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku.
Je preto nevyhnutné, aby právne úkony, na ktoré maloleté deti nemajú spôsobilosť, robil za ne iný subjekt. Existujú však výnimky, kedy v niektorých rýdzo osobných alebo už skôr spomenutých pracovnoprávnych prípadoch môžu sami maloletí vystupovať vo svojom mene. Ide najmä o:
- Súhlasné vyhlásenie o určení otcovstva pri splnení predpokladov ustanovených v § 91 a 110 ZR.
- Podanie návrhu na uzavretie manželstva maloletým starším ako šestnásť rokov podľa ustanovenia § 11 ZR v spojení s ustanovením § 194 Občianskeho súdneho poriadku (OSP).
- Spísanie závetu formou notárskej zápisnice maloletým starším ako pätnásť rokov podľa ustanovenia § 476d ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zastupovanie maloletých
Pokiaľ nie sú fyzické osoby spôsobilé na právne úkony, konajú za ne zákonní zástupcovia (§ 26 Občianskeho zákonníka). Z úpravy Občianskeho zákonníka a zákona o rodine vyplýva, že maloletý buď má spôsobilosť na právny úkon a potom koná sám vo svojom mene, alebo túto spôsobilosť nemá a potom v jeho mene koná zákonný zástupca.
Podľa ustanovenia § 31 ods. 1 ZR rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé. Maloleté dieťa môže byť zastúpené ktorýmkoľvek z rodičov a každý z nich môže maloleté dieťa zastúpiť samostatne, pričom zásadne nie je potrebné, aby rodičia konali spoločne.
Rodičia sú však povinní dohodnúť sa o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv, a to najmä o:
- Vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny.
- Správe majetku maloletého dieťaťa.
- Štátnom občianstve maloletého dieťaťa.
- Udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
- Príprave na budúce povolanie.
Pokiaľ dôjde k nezhode rodičov v podstatných veciach, rozhodne o danej spornej podstatnej veci súd na návrh niektorého z rodičov (§ 35 ZR).
Kolízny opatrovník
Ani jeden z rodičov nemôže zastúpiť svoje maloleté dieťa pri takých právnych úkonoch, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. V takom prípade podľa ustanovenia § 31 ods. 2 ZR súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Tento inštitút sa označuje ako inštitút kolízneho opatrovníka.
Takýmto opatrovníkom býva zvyčajne ustanovený orgán sociálnoprávnej ochrany detí. Opatrovníkom môže byť aj fyzická osoba, ktorá je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a ktorej záujmy sa nemôžu dostať do rozporu so záujmami maloletého dieťaťa.
Súd ustanoví maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka aj v ďalších naliehavých prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu alebo zákonný zástupca ho nemôže z vážneho dôvodu zastupovať (§ 31 ods. 3 ZR). Za vážne dôvody možno považovať situácie, keď jediný žijúci rodič je chorý a hospitalizovaný, alebo obaja rodičia sú notorickí alkoholici bez záujmu o liečbu.
Ak maloletému dieťaťu nebol ustanovený kolízny opatrovník napriek tomu, že tu takáto potreba bola, je právny úkon urobený v jeho mene neplatný.
Účasť dieťaťa v konaní a jeho právo vyjadriť názor
Participačné práva dieťaťa, garantované medzinárodnými dokumentmi, výrazným spôsobom posilňujú jeho právne postavenie. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor k otázkam, ktoré sa ho priamo dotýkajú, mu umožňuje čiastočne vyrovnať jeho nerovné postavenie vo vzťahu k jeho zákonným zástupcom.
Dohovor o právach dieťaťa v čl. 12 zakotvuje právo dieťaťa byť vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom konaní, ktoré sa ho týka. Vo Všeobecnom komentári 12 (2009) k tomuto právu Výbor OSN pre práva dieťaťa zdôraznil, že toto ustanovenie sa uplatňuje na všetky príslušné súdne konania týkajúce sa dieťaťa bez obmedzenia.
Právo byť vypočutý sa uplatňuje tak na konania, ktoré iniciuje dieťa, ako aj na tie, ktoré sú začaté inými osobami a ktoré majú na dieťa vplyv. Výbor zároveň predmetný článok vníma ako jednu zo štyroch základných zásad dohovoru.
Právo dieťaťa vyjadriť názor v konaní o neodkladnom opatrení
Napriek špecifickosti konania o nariadení neodkladného opatrenia, článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa sa na dané konanie musí aplikovať a maloletému by malo byť umožnené vyjadriť sa k návrhu na jeho nariadenie.
Pre nariadenie neodkladného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu, aspoň osvedčené a zároveň je potrebné bezodkladne upraviť pomery. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení.
Hoci existujú lehoty na rozhodnutie, napríklad 7-dňová lehota pri neodkladnom opatrení vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého podľa § 367 Civilného mimosporového poriadku (CMP), táto lehota v zásade nevylučuje možnosť zistiť názor dieťaťa.
Z konštrukcie § 329 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) vyplýva, že nariadenie neodkladného opatrenia bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania nie je obligatórne. Súd tak urobiť môže, ale nemusí.
Ak je dieťa účastníkom konania, súd koná v jeho najlepšom záujme. Rastislav Bublák, študent 1. ročníka Mgr. stupňa vš.
Legislatívne zmeny a prax
Poslanci schválili zmeny legislatívy, ktoré prispejú k zlepšeniu ochrany najlepšieho záujmu maloletých detí v situáciách, keď sa ich rodičia rozvádzajú alebo rozchádzajú. Navrhuje sa úprava spôsobu prideľovania vecí v poručenskej agende s cieľom mať jedného poručenského sudcu na všetky konania týkajúce sa toho istého maloletého dieťaťa alebo jeho súrodencov.
Navrhuje sa explicitne ustanoviť zásadu, že v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých súd na prejednanie veci obligatórne nariadi pojednávanie. Platná právna úprava, podľa ktorej pojednávanie netreba nariaďovať, môže nabádať sudcu k tzv. rozhodovaniu od stola bez nariadenia pojednávania.
V záujme odstránenia stavu právnej neistoty sa navrhuje ustanoviť šesťmesačnú lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť o nariadení výkonu rozhodnutia alebo o zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia.
Navrhuje sa, aby sa výkon rozhodnutia, ktorým sa priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, uskutočňoval vždy v prítomnosti sudcu. Obligatórna prítomnosť sudcu sa navrhuje pri výkone, kedy má pravidelne dochádzať k výkonu rozhodnutia o úprave styku dieťaťa s tým rodičom, ktorý maloletého nemá vo svojej osobnej starostlivosti.
Navrhuje sa zákonné zamedzenie aplikácii postupu súdu, kedy vo vykonávacom konaní súd nekoná a vyčkáva na rozhodnutie v prebiehajúcom konaní o zmene exekučného titulu.
Nové formy starostlivosti o dieťa
Veľkou zmenou je aj explicitné ukotvenie novej formy starostlivosti o dieťa, a to spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov o dieťa (popri osobnej starostlivosti jedného z rodičov a striedavej osobnej starostlivosti). Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosti o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva.
Novelizácia Civilného mimosporového poriadku vychádza z aplikačnej praxe a skúseností. Navrhovaná účinnosť zmien je od 1. júla 2023.
Zodpovednosť rodičov a podpora štátu
Byť rodičom je jedným z najnáročnejších, ale najkrajších a naplňujúcich zamestnaní. Tým, že rodičia privedú na svet dieťa, berú na seba aj veľkú zodpovednosť pri starostlivosti o neho a pri jeho výchove. Výchova a starostlivosť o deti sú v absolútnej kompetencii rodičov.
Niekedy však nastanú prirodzene situácie (rôzne fázy vývinu dieťaťa, nástup do školy, puberta) alebo sa objaví nejaká životná kríza (úmrtie v rodine, rozvod rodičov), kedy sa rodičia potrebujú poradiť, obrátiť na odborníkov a vhodná je pre nich aj pomoc či podpora štátnych inštitúcií.
Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.
Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.
Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.