Na jednej strane geniálny umelec, na druhej psychicky chorý muž. Obrazy Edvarda Muncha dodnes v ľuďoch evokujú jeho citové rozpoloženie - depresie, úzkosť, melanchóliu.
Výstava Edvard Munch - moderný pohľad bola v minulom roku s viac ako miliónom návštevníkov obrovským úspechom v Paríži, vo Frankfurte a v Londýne.
Detstvo poznačené smrťou a chorobami
Nejeden geniálny umelec trpel vážnymi psychickými poruchami. Zlý psychický stav po celý život sprevádzal aj nórskeho maliara Edvarda Muncha. „Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život,“ vyjadril sa raz známy expresionista. Vo svojich obrazoch dával dôraz na emócie, nie na detaily.
Narodil sa 12. decembra 1863 na vidieckom statku v nórskom meste Leten. Jeho otec Christian Munch bol lekár, nervózny a prehnane nábožensky založený so sklonmi k psychoneuróze. Po ňom vraj slávny umelec zdedil „semená šialenstva“, ako sám hovoril. Otec malému Edvardovi a jeho súrodencom často spomínal peklo a tvrdil, že ak zhrešia, pôjdu tam bez cesty späť. Náboženský fanatik dával deti hodiny kľačať a modliť sa bez jedla a vody.
Munch mal samotársku povahu, bol veľmi chorľavý a jeho detstvo nebolo šťastné. Poznačili ho choroby a úmrtia. On sám prekonal tuberkulózu, mladšia sestra trpela mentálnou poruchou. Matka Laura i jeho najobľúbenejšia sestra tuberkulóze podľahli. Z piatich súrodencov sa napokon vlastnej svadby dožil jediný, no aj ten krátko po nej zomrel. Duševná choroba, ktorou Munch trpel, je dnes diagnostikovaná ako maniodepresívna psychóza. Jeho stavu sa vzhľadom na tragédiami poznačený život nemožno čudovať.
Umelecké začiatky a hľadanie vlastného štýlu
Zapísal sa na štúdium inžinierstva. Vynikal vo fyzike, v chémii aj v matematike, no pre časté choroby musel štúdium prerušiť. O rok neskôr sa rozhodol stať maliarom a začal študovať na Royal School of Art and Design v Kristianii. Zakladateľom tejto školy bol Munchov vzdialený príbuzný Jacob Munch. To sa nepáčilo jeho otcovi, ktorý umenie považoval za niečo bezbožné. Vraj dokonca zničil nejeden Edvardov obraz, pohoršený tým, že jeho syn namaľoval akt. Mladík však napriek jeho postoju išiel vlastnou cestou a umením sa snažil „vysvetliť život a jeho význam pre mňa“, ako si zapísal do svojho denníka.
Vzťahy s otcom boli dlhodobo napäté, nepáčilo sa mu, že Edvard žije bohémskym životom. Munch často a rád experimentoval. Vystriedal niekoľko štýlov: naturalizmus, impresionizmus. Niektoré diela z jeho raných čias dokonca pripomínajú maľby Édouarda Maneta. Neskôr tvoril a žil pod vplyvom nihilistu Hansa Jaegera.
Diela z "denníka duše"
Umelcovi sa časom impresionizmus prestal pozdávať, pretože tento umelecký smer nemohol dostatočne vyjadriť jeho pocity. Začal viac skúmať sám seba a všetko si zaznamenával do „denníka duše“. Jeho prvý obraz namaľovaný dušou bol „Choré dieťa“, vystihujúci smrť sestry. Za ten sa však nevyhol vlne kritiky.
Obrazy Edvarda Muncha sa od diel iných umelcov zásadne líšili; snažil sa definovať vlastný štýl - vyjadrujúci napätie a emócie, odrážajúci skôr stav mysle ako vonkajšiu realitu. V roku 1889 vystavil takmer všetky svoje doterajšie práce. Získal za ne uznanie a taktiež štipendium v Paríži od francúzskeho maliara Léona Bonnata. V jeho rušnom štúdiu trávil predpoludnia, popoludnia zase na výstavách, v múzeách, galériách a spolu s ostatnými študentmi prekresľovaním obrazov iných umelcov. Bonnatova škola však Muncha unavovala a nudila. Jeho lekcie sa mu zdali otupujúce. Viac ho fascinovali diela Paula Gauguina, Vincenta van Gogha a Henriho Toulouse-Lautreca. Zapôsobilo naňho hlavne to, ako využívali farby.
Berlínske škandály a cesta k uznaniu
Po otcovej smrti sa vrátil domov. Bol v hlbokej depresii a sužovali ho samovražedné myšlienky. Neskôr, na pozvanie miestnych umelcov, odcestoval do Berlína, kde vystavil svoje obrazy. Jeho maľby vyvolali škandál a po týždni výstavu zatvorili. Muncha to však nadchlo. „Je neuveriteľné, že niečo nevinné ako umenie môže spôsobiť taký rozruch,“ napísal. V Berlíne napokon strávil štyri roky. Jeho kontroverzné obrazy ľudí síce zaujímali, no predal ich málo. Prevažnú časť jeho príjmov tvorili poplatky za vstupné na výstavách.
Terapia a zmena v tvorbe
Na jeseň 1908 sa Munchov psychický stav vážne zhoršil a musel vyhľadať lekársku pomoc. Osem mesiacov podstupoval psychoterapiu. Jeho psychiater Daniel Jacobson mu poradil, aby sa vyhýbal pitiu na verejnosti a stretával sa len s dobrými priateľmi. To ovplyvnilo aj jeho tvorbu a namaľoval mnoho portrétov priateľov a mecenášov.
Terapia zmenila jeho osobnosť, začal prejavovať väčší záujem o prírodné objekty, jeho diela boli pestrejšie a optimistickejšie. Múzeá sa o ne začali väčšmi zaujímať a dostával čoraz viac zákazok. V tomto období vznikli aj viaceré krajinky a obrazy zachytávajúce ľudí pri práci.
Ako mi arteterapia zmenila život
Dielo sršiace emóciami: Výkrik
Jeho najznámejším obrazom je Výkrik. Kultové dielo v roku 2012 vydražili za 119 miliónov dolárov. Išlo o aukčný rekord, zosadil z trónu Pabla Piccasa.
Výkrik, pôvodne nazvaný „Zúfalstvo“, namaľoval Munch vo viacerých verziách v roku 1893 a považuje sa za symbol existenčnej úzkosti. Patrí do série Vlys života, na ktorej pracoval asi tridsať rokov.
Na obraze je najvýznamnejší motív krvavej oblohy. Tento meteorologický jav je bežne pozorovateľný v severskej prírode a zachytávali ho viacerí krajinkári. Existujú však teórie, že Munch tento jav sledoval v súvislosti s výbuchom sopky Krakatoa na prelome rokov 1883 - 1884. Krajina na obraze je pravdepodobne inšpirovaná pohľadom na Oslo z neďalekého kopca. „Šiel som po ceste s dvomi priateľmi, slnko zapadalo, pocítil som nápor smútku a nebo sa náhle zmenilo na krvavočervené. Zastavil som, oprel som sa o zábradlie, smrteľne unavený, priatelia sa za mnou obzreli a pokračovali v chôdzi. Pozrel som sa na mraky nad mestom, boli ako krv a meč. Maľba pôsobí desivo a depresívne. Jej dosah na populárnu kultúru je obrovský a symbolika obrazu sa využíva dodnes. Hovorí sa, že aj známa maska z hororových filmov Vreskot bola inšpirovaná práve postavou z Výkriku.
Odraz sexuálnych túžob a komplikované vzťahy
V jeho dielach sa často spája úzkosť so smrťou i so sexualitou. „Chcem zobrazovať bytosti, ktoré dýchajú, cítia, milujú a trpia. Divák si musí uvedomiť, čo je v nich posvätné, takže sa pred nimi pokloní ako v kostole,“ vyjadril sa.
Ženy zobrazoval ako krehké nevinné trpiteľky alebo zlovestné, život požierajúce stvorenia. Analytici to považujú za odraz jeho sexuálnych túžob. Jeho obraz Madonna je podľa viacerých zobrazením ženy trpiteľky, ženy v zajatí, čo naznačujú „spútané“ ruky za hlavou a za chrbtom. Ide o symbolistickú maľbu, ktorá zobrazuje nahú ženu so zmyselným, no zároveň s bolestivým výrazom. Obraz istým náznakom svätožiary odkazuje na umelecké zobrazovanie Panny Márie, je však stvárnená veľmi netradične.
Dôkazom Munchovho komplikovaného vzťahu k ženám je jeho pomer s Tullou Larsonovou. Istý čas spolu aj žili, no jej snahy o spečatenie vzťahu pred oltárom nenachádzali u maliara ohlas. Dôvodov, prečo sa s ňou nechcel oženiť, bolo niekoľko a ako sám uvádzal, „nemal na to ani právo“. Jednak si uvedomoval, že je chorý, okrem toho sa bál, že manželský zväzok by utlmil jeho umeleckú kreativitu, za prekážku vraj tiež považoval svoju prílišnú náklonnosť k alkoholu, a nie je vylúčené, že bariérou mohli byť aj sociálne rozdiely. Ich cesty sa rozdelili, keď sa Munch rozhodol vrátiť do Berlína, kde ako umelec zaznamenával najväčší úspech. Spomienky na možno osudovú lásku ho však prenasledovali stále a o dva roky neskôr vyústili takmer do tragického konca. O incidente s revolverom, ku ktorému došlo počas ich stretnutia, sú rôzne verzie. Podľa jednej bol vyvrcholením žiarlivostnej scény (Tulla žila v tom čase s istým mladým maliarom), druhá verzia hovorí, že sa k nemu chcela vrátiť. Keď to odmietol, rozhodla sa pred ním spáchať samovraždu a pri súboji o pištoľ vyšiel zo zbrane výstrel. Zasiahol prostredník Munchovej ľavej ruky a spôsobil mu nielen trvalé fyzické následky, ale prispel aj k prehĺbeniu jeho psychických ťažkostí.
Návrat do Nórska a neskoršie roky
Po rokoch života mimo domova sa Edvard Munch vrátil do Nórska. V Ekely neďaleko Osla, kde si v roku 1916 kúpil vidiecke sídlo, maľoval krajinky a motívy oslavujúce hospodársky život. Vytvoril tiež viacero dekorácií, ktorými vyzdobil verejné budovy.
V roku 1927 sa v Berlíne konala veľká retrospektívna výstava jeho diel, ktorá mala obrovský úspech. Paradoxne, práve Nemecko, ktoré považoval za svoj druhý domov, mu o desať rokov neskôr spôsobilo ťažkú ranu. V tom čase tam už boli pri moci nacisti, ktorí Munchove diela označili za zdegenerované, a všetky jeho obrazy museli byť preto odstránené z galérií. Väčšinu z nich sa napokon podarilo z Nemecka vyviezť a zachrániť tak pred pravdepodobným zničením. Netreba azda ani zdôrazňovať, čo maliar prežíval, keď Hitler v roku 1940 obsadil a začal okupovať jeho rodnú krajinu.
„Z môjho hnijúceho tela kvety budú rásť a ja v nich a to je večnosť,“ povedal raz Edvard Munch. Počas života zápasil s mnohými chorobami, po prvej svetovej vojne prekonal dokonca španielsku chrípku, ktorá si v tom čase vyžiadala milión obetí. Osudným sa mu nakoniec stalo prechladnutie. Zomrel v januári 1944 v Ekely, len niekoľko týždňov po tom, ako oslávil osemdesiatku. Zanechal po sebe asi tisíc obrazov, 15 400 obrázkov, 4 500 kresieb a šesť plastík. Svoje diela venoval mestu Oslo, ktoré vybudovalo Munchovo múzeum v Tayen.