Čo očakávať od dvojročného dieťaťa: pochopenie vývojových štádií
Rodičia často kladú na svoje deti vysoké nároky, a to platí aj v prípade tých najmenších. Stáva sa, že už dvojročné deti sú karhané za správanie, ktoré je pre ich vek príznačné. Zdravé deti sa počas vývinu správajú v súlade s vývojovými štádiami, v ktorých sa práve nachádzajú. Vo veku dvoch rokov sa ešte len učia žiť v tomto veľkom svete plnom pravidiel a často nekonajú podľa predstáv rodičov. Mnohé z vecí, ktoré v tomto období robia a s ktorými rodičia márne bojujú, sú pritom úplne normálne.
Zdieľanie: prirodzená zručnosť, ktorá si vyžaduje čas
Zdieľanie nie je pre deti prirodzené. Či už ide o hračky, jedlo, oblečenie alebo čokoľvek iné, je to niečo, čo sa musia deti naučiť. Štúdie ukazujú, že deti sa síce môžu naučiť základy zdieľania približne vo veku troch rokov, ale celý koncept delenia sa pochopia až vo veku sedem rokov a viac. Nerozumejú, že to, čo vlastnia, je ich a že to dostanú späť. Jednoducho si myslia, že keď rovesníkovi požičajú hračku, už ju nikdy neuvidia.
Dajte im čas a ukážte im, že aj vy sa o veci delíte. Môže ísť aj o také maličkosti, ako požičanie knihy partnerovi, ponúknutie sladkosti iným deťom a podobne.
Je dôležité si uvedomiť, že delenie sa je základná sociálna zručnosť, ktorá podporuje empatiu, spoluprácu a schopnosť nadväzovať vzťahy. Okolo veku 2-3 rokov začína dieťa chápať pojem „moje“, no ešte nerozumie plne konceptu zdieľania. Prvé pokusy o podelenie sa sú často výsledkom napodobňovania dospelých.
Medzi 3. a 5. rokom je úplne prirodzené, že malé deti sú egocentrické. Netreba ich nútiť k deleniu, napríklad „daj mu tú hračku, lebo sa urazí“. Namiesto toho hrajte hry, kde sa striedate, a pochváľte každé zdieľanie - aj malé pokusy. Knihy a rozprávky o zdieľaní môžu byť skvelou pomôckou.
Nesúďte dieťa, ak sa zatiaľ nevie deliť. Dôležité je vytvoriť bezpečné prostredie, kde má možnosť sa učiť a byť samým sebou. Všímajte si pozitívne správanie a oceňujte ho nahlas. Nezakazujte mu mať veci „iba pre seba“. Každý má právo na súkromie.
V akom veku sa dieťa začne prirodzene deliť? Medzi 3. a 5. rokom. Je v poriadku, ak dieťa nechce požičať obľúbenú hračku. Každý má veci, ktoré nechce zdieľať. Nemáte dieťa nútiť podeliť sa pred ostatnými. Lepšie je situáciu riešiť vopred alebo po rozhovore v súkromí. Knihy a príbehy pri učení zdieľania určite pomáhajú.
Čo ak vaše dieťa nechce nič zdieľať dlhodobo? Možno ide o potrebu istoty. Sledujte, či sa správanie nemení v rôznych situáciách. Učiť dieťa deliť sa je proces plný trpezlivosti a pochopenia. Nesnažte sa ho urýchliť nátlakom. Ukážte, že zdieľanie je radosť, nie povinnosť - a dieťa si túto zručnosť osvojí prirodzene a s dôverou.
Emocionálna regulácia: zvládanie pocitov
Deti vo veku dvoch rokov ešte nemajú dostatočnú slovnú zásobu na to, aby vyjadrili svoje pocity. Nedokážu spracovať svoje silné emócie, ktoré ich občas prevalcujú, takže reagujú tak, ako to vedia - záchvatom hnevu.
Čo môžete ako rodič urobiť? Byť dôsledný a nevzdať sa. Ide iba o záchvat z trucu a najlepšou reakciou je ignorácia? Alebo potrebuje vaše dieťa vedieť, že je v bezpečí a najlepšie bude pevné objatie? Práve objatia často pomáhajú deťom zvládať negatívne emócie a upokojujú ich. Keď sa vaše dieťa naučí, že objatie pomáha, je pravdepodobné, že pri najbližšej príležitosti namiesto záchvatu hnevu vyhľadá vašu náruč.
Klinická psychologička PhDr. Eva Reichelová, CSc. hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh rodičov je naučiť dieťa zvládať emócie, vedieť ich spracovávať aj regulovať. To je totiž cesta k pocitu vlastnej hodnoty a schopnosti emócie projektovať správne.
Ako môže rodič naučiť dieťa svoj hnev spracovať? Najdôležitejšie je nechcieť od dieťaťa hnev potláčať. Potlačením hnevu nikdy nič nezmeníme. Keď ho potláčame, neznamená to, že sme superhrdinovia, ktorí dokážu nedať najavo, keď sa na niečo hnevajú alebo keď sú nespokojní. Naopak, potlačený hnev má v našom nevedomí veľmi bohatý život, ktorý sa prejavuje množstvom symptómov. To, ako dieťa vidí rodiča spracovávať, regulovať, zvládať svoj hnev, to sa potom odrazí aj v jeho schopnosti žiť s touto emóciou. Ak vidí rodiča prejavovať hnev povedzme hneď buchnutím dverami, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nenaučí svoj hnev spracovávať ani ono.
Aké rady by ste dali mamičkám pre zvládanie svojho hnevu, ak ho teda nie je dobré pred deťmi potláčať?
- Nikdy sa nebojte prejaviť pred svojím dieťaťom vlastnú nepohodu, vlastnú frustráciu, vlastnú vôľu a chcenie. Samozrejme, v závislosti od veku dieťaťa.
- Nemôžeme povedať bábätku - teraz som unavená, ty teraz musíš spať.
- Nemôžeme povedať trojročnému dieťaťu - teraz sa tu dve-tri hodiny hraj, lebo ja musím dokončiť niečo dôležité.
Takto sa dieťa učí v prvom rade hnev vyjadriť. Prekvapuje ma, že aj v tejto modernej dobe sa ma mnohí rodičia pýtajú, či nechať dieťa plakať vtedy, keď sa dožaduje kontaktu. Aby si vraj dieťa „nezvykalo“. Deti vedia, že na rukách je to príjemné, chcú cítiť kolísanie, blízkosť, teplo matkinho náručia. Práve v jej náručí sa učia hnev spracovávať a regulovať. Táto dôvera je dôležitá.
Dopad potláčaného hnevu na osobnosť človeka:
- Mám mnohých dospelých klientov, ktorí majú rôzne druhy úzkostných porúch. Keď sa niekedy pýtam, čo o nich rodičia hovorili, keď boli malí, na čo boli na nich pyšní alebo naopak, čo na nich rodičia nemali radi, povedia - všetko bolo dobré, moji rodičia boli so mnou spokojní, vraj ma dokonca skoro mohli nechať v izbe samu v postieľke, lebo som bola veľmi dobrá, neplakala som.
- Klientka má 33 rokov, veľmi vysoké vzdelanie a neskutočne silnú úzkostnú poruchu. Priskoro sa musela naučiť, že plakať sa neoplatí. Že hnev sa nesmie prejaviť. Tam sú korene.
Proces učenia sa regulovať hnev vyžaduje jasne stanovené hranice. Každé dieťa potrebuje nejaké ohraničenia, ktoré musia byť definované, musia vždy platiť a musia sa dodržiavať. Zároveň každé dieťa musí mať svoj priestor, aby sa vedelo hrať, aby malo svoju slobodu prejavu. Aj keď súčasťou hry bude bitka dvoch dinosaurov alebo hra s autíčkami na havárie, alebo keď počmára veľa papierov a nič poriadne nenakreslí. Každé dieťa potrebuje takýto priestor na slobodu, ale aj jasne stanovené hranice, ktoré mu dávajú vnútorný pokoj. Hranice, ktoré mu dávajú dôveru v seba a svet.
Asi od roka života má dieťa vyvinutú empatiu, to znamená, že cíti, keď je jeho mama unavená alebo keď sa hnevá. Tu si už dieťa svojim spôsobom uvedomuje pozíciu druhého človeka, predovšetkým tých ľudí, ktorí ho opatrujú. V dvoch rokoch už ale nastupuje obdobie vzdoru, ktoré môže rodičom toto učenie dieťaťa zvládať hnev dosť komplikovať.
Dieťa do dvoch rokov veku sa častokrát správa tak, že odmieta povinnosti, to čo sa od neho žiada, odmieta sa prispôsobiť, má silné tendencie riešiť to agresívne - odhodí niečo, uhryzne mamu, kopne do niečoho a podobne. V tomto veku je tento prejav normálny a zdravý! Dieťa ešte potrebuje starostlivosť a spoluprácu, komentovanie každodenných situácií, činností, neustálu pomoc. Od dvoch rokov je už potrebné nastavovať hranice a odkláňať pozornosť detí v hneve. Dohodnúť sa určitým spôsobom na tom, ako sa má správať, formovať tu jeho reakcie, usmerňovať jeho postoj.
Agresívnosť a hnev do dvoch rokov majú vonkajšiu dynamiku. Dieťa odhodí jedlo, nejde sa obliekať, keď sa mu to nepáči, kopne, uhryzne ... Je to dôležitý prejav. Nie je to tak, že v dieťati rastie agresívny človek. V tomto veku už takýto prejav samotné dieťa začína meniť, vyvíja vlastnú vnútornú štruktúru „ja a ty“, „ja a to, čo sa odo mňa chce“. Samozrejme pokúša sa posúvať nejaké hranice a je to normálne. Rodič v takýchto situáciách zakročí a dieťaťu dá jasné hranice. Je to správne?
Do dvoch rokov to v žiadnom prípade nesmieme trestať a nesmieme im to oplácať, zísť na ich úroveň, pretože dieťa to nerobí naschvál. Nerozumie tomu, keď mu poviete: „Choď do svojej izby, kým si neuvedomíš, čo si mi urobil. Keď budeš dobrý, vráť sa.“ Dvojročné dieťa tomu ešte nemôže rozumieť.
Dynamickejšie dieťa ide viac do akcie, niektoré submisívnejšie či krehkejšie často hnev potláča, ide voči sebe. Ale je to o to horšie. Presunuli sme sa do druhej fázy hnevu, k zlosti.
Nie je potom lepšie niekedy radšej mlčať než prejaviť zlosť? Zlosť je už emócia, ktorá má vonkajšiu dynamiku. Človek zareaguje nejakým výrazným spôsobom na vonkajší podnet. Dieťa hodí knižku, rodič zúrivo vypne dieťaťu počítač, kričí, buchne, odíde ... Ak však rodič trestá dieťa mlčaním, nepovie nič, tak to je horšie, než pravidelne prejavovať vnútorný hnev a nespokojnosť. Niektoré deti to prežívajú veľmi úzkostne a veľmi ľahko potom badať klinický symptóm. Rodič začne obchádzať gastroenterológov, neurológov, psychológov, a v podstate ide len o to, ako zachytiť tú nepriaznivú emočnú výmenu medzi ním a najbližším.
Rozvoj reči a poznávania
Dvojročné deti chcú všetko a chcú to hneď. Rovnako ako pojem vlastníctva je im cudzí aj koncept trpezlivosti. Až deti od piatich rokov sa dokážu počas čakania rozptýliť, čím si vlastne budujú trpezlivosť, ale od drobcov vo veku dvoch rokov to jednoducho očakávať nemôžete. Príliš dlhé čakanie v deťoch môže vyvolať frustráciu, preto ich nenechávajte čakať dlhšie, ako je to potrebné.
Dobrou správou je, že detská pozornosť sa v tomto období sústredí na konkrétnu vec iba krátko, takže sa môžete drobca pokúsiť rozptýliť iným spôsobom.
Kedy dieťa začne rozprávať?
- Medzi 9. až 12. mesiacom sa očakáva, že dieťa vysloví svoje prvé slovo.
- V priebehu 12. až 18. mesiaca by dieťa malo budovať svoju prvú slovnú zásobu okolo 40 až 50 slov.
- V rozmedzí 18. - 24. mesiaca začínajú deti spájať slová, nemožno ešte hovoriť o vetách, ale dieťa spája slová, „mama tam, havo hav, tata daj,“ a iné krátke slovné spojenia.
- V období od 24. - 30. mesiaca sa slovná zásoba rozširuje na 300 a viac slov, dieťa používa vety.
- Vo veku 30 - 36 mesiacov už prichádzajú na rad súvetia, spojky a slovná zásoba by mala mať aspoň 600 až 1 000 slov.
Rady, ako naučiť dieťa rozprávať:
- Čítajte, čítajte, čítajte: Je preukázané, že ak rodič dieťaťu denne aspoň pol hodinu nahlas číta (kým je menšie, pokojne to môže byť akýkoľvek text, väčším deťom vo veku 2 rokov už čítajte rozprávky, ktoré ho zaujmú), jeho slovná zásoba môže byť až tisícnásobne väčšia, ako u detí, ktorým nikto nečíta. Detský mozog je ako špongia, ktorá nasáva všetko okolo a v určitom momente vás dieťa prekvapí aj slovami, ktoré ste ho neučili.
- Motivujte dieťa opakovať po vás pre naplnenie jeho potrieb: Potreba vyjadriť, čo dieťa chce, je skvelou motiváciou naučiť sa to vysloviť. Ak ukazuje na misku s ovocím a jediné, čo dokáže vysloviť je „to“, prichádza váš čas, kedy ho môžete povzbudiť k tomu, aby vyslovilo napríklad „banán“.
- Rozprávajte sa s dieťaťom: Udržujte očný kontakt, snažte sa ho zaujať, ukazujte mu predmety, napodobňujte zvieracie zvuky a komunikujte s ním tak často, ako sa dá. Spievajte, učte sa rýmovačky alebo básničky.
- Používajte krátke vety a všetko pomenúvajte zrozumiteľne: Spočiatku sa vyhýbajte spojkám a predložkám, nepoužívajte súvetia ani rozsiahle vysvetlenia.
- Správna artikulácia rodiča: Rozprávajte sa s dieťaťom tak, aby ste riadne artikulovali a nedeformovali reč, ktorou má neskôr plynule rozprávať. Rozprávajte pomaly, zrozumiteľne a bez prehnaného akcentu.
- Minimalizujte zdrobneniny: Pokiaľ to nie je nutné, nevyužívajte tento nástroj na vysvetľovanie významu bežných vecí.
- Hravá forma: Skvelou voľbou pre rozvoj reči sú aj spoločenské hry pre deti. Hravou formou môžete u dieťaťa vzbudiť záujem o rozprávanie aj vtedy, ak sa zahráte na skutočné roly.
- Pozitívne posilnenie: Pochváľte dieťa, keď niečo robí správne. Poukázaním na to, keď používa svoje slová alebo činy na pozitívne vyjadrenie namiesto kriku a kopancov, môžete vybudovať ich sebavedomie a povzbudiť ich k rastu.
Ako naučiť dvojročné dieťa rozprávať?
Okolo veku dvoch rokov sa pomaly očakáva, že dieťa už bude rozprávať. Ak máte pocit, že dieťa by už rozprávať malo a žiadne triky nezabrali, neváhajte to konzultovať s detským lekárom, ktorý vám odporučí návštevu ďalšieho odborníka, napríklad logopéda alebo psychológa.
Kedy môže byť oneskorené rozprávanie problém?
Existujú určité varovné signály, ktoré sú príznakom toho, že vývoj reči u dieťaťa neprebieha tak, ako by mal. Najlepšie je obrátiť sa v takom prípade na odborníka, pediatra, logopéda, audiológa či detského psychológa.
- Faktory, ktoré ovplyvňujú vývoj reči, môžu byť aj dedičné.
- Niektoré deti, ktoré sa rýchlo naučia chodiť, loziť, môžu rečové pokroky dosahovať pomalšie.
- Vývin reči môže byť pomalší aj u detí, ktoré sa narodili predčasne alebo s podváhou či anemické.
- Prejaviť sa môžu predchádzajúce ochorenia a zdravotné problémy, ktoré mohli rozvoj reči a jazyka spomaliť.
- Aj také veci ako nádcha alebo chýbajúce zuby môžu zapríčiniť chyby v rečovom prejave.
Všeobecne sa očakáva, že dieťa začne pri rozprávaní používať súvetia okolo 30. - 36. mesiaca. Odporúčame obrátiť sa na pediatra, logopéda alebo detského psychológa. Veku 5 rokov by už dieťa malo ovládať dostatočnú slovnú zásobu, rozprávať vo vetách i súvetiach a rozumieť významu slov.
Hra a rozvoj jemnej motoriky
Dvojročné deti si potrebujú overovať, že začínajú dobre chápať svet okolo seba a že všetko do seba zapadá. Je pre ne kľúčové skladať prvé puzzle či mozaiky. Navyše pri hre rozvíjajú jemnú motoriku, veľmi dôležitú v neskoršom predškolskom období. Dvojročné deti postupne opúšťajú úchop dlaňou a čím ďalej tým viac používajú svoje prstíky. Niektoré deti už dokonca skúšajú držať ceruzku (ale s touto schopnosťou sa netreba ponáhľať, zakorenené zlozvyky sa odbúravajú ťažko).
Jemnejšia práca prstíkmi tiež vyžaduje istú trpezlivosť a sústredenie, čo sú schopnosti, ktoré je u malých detí veľmi žiaduce rozvíjať. Odporúčame teda skladať s nimi puzzle či farebné mozaiky.
Odporúčané hračky pre dvojročné deti:
- Hry s niekoľkými úrovňami náročnosti: Vaše dieťa sa začne po intelektuálnej stránke rozvíjať rýchlo a bude ho baviť zvládať stále ťažšie a ťažšie úlohy.
- Prvé puzzle: Medzi dvojdielnymi puzzle od francúzskeho výrobcu Djeco si určite vyberiete také, ktorého téma bude vášmu dieťaťu vyhovovať.
- Stavebnica SmartMax: Pre dvojročné deti odporúčame Môj prvý totem. Stavebnica obsahuje osem stavebných dielikov s rôznymi zvukmi a textúrami.
- Farebné mozaiky: Skladanie farebných mozaík je tradičná rozvíjajúca hra, ktorú vrelo odporúčajú pediatri i logopédi. Pri tvorbe mozaík sa totiž rozvíja nielen jemná motorika, ale i koncentrácia, vnímanie detailov či fantázie.
Nezávislosť a napodobňovanie
Deti vo veku dvoch rokov sa iba zriedka hrajú s ostatnými deťmi. Áno, hrajú sa v ich blízkosti, ale hra nie je spoločná. Ide o tzv. paralelnú hru, počas ktorej sa deti hrajú vedľa seba, no bez toho, aby zasahovali do herného procesu toho druhého. Nenúťte svoje deti, aby sa cielene hrali s rovesníkmi, či dokonca súrodencami, keď im vyhovuje hra osamote.
Medzi rodičmi koluje všeobecná mylná predstava, že dvojročné deti sú bezmocné a nezaobídu sa bez pomoci rodičov. Kým v mnohých oblastiach je toto tvrdenie pravdivé, neplatí vždy a všade. V tomto veku deti začínajú experimentovať s nezávislosťou a začínajú takisto napodobňovať rodičov. Dovoľte deťom, aby vám pomáhalo s prácami v domácnosti, samozrejme tými, ktoré sú primerané veku. Dvojročné deti môžu upratať hračky, vyhodiť plienku do koša či napiť sa z pohára bez vašej asistencie.
Po fyzickej stránke sa za druhý rok života dieťaťa tiež veľa zmenilo - je samostatnejšie a nezávislejšie v pohybe. Už nepotrebuje, aby ste ho toľko istili. Jeho energia sa zdá byť nevyčerpateľná. Často sa stáva, že je veľmi aktívny počas celého dňa akoby ani nemusel ísť spať a iba zrazu odpadne a zaspí. Dieťa nachádza potešenie vo fyzických aktivitách a hrách. Pomáhajú mu vybiť jeho energiu a súčasne s pohybom sa rozvíja jeho osobnosť - hrubá motorika, jemná motorika, grafomotorika, dozrieva mozog a vyvíja sa osobnosť dieťaťa a jeho vlastnosti.
Preto je veľmi dôležité dopriať dieťaťu veľa pohybu a aktivít. Už sa zlepšila jeho koordinácia a je schopné vám hodiť alebo kopnúť veľkú loptu. Na trojkolke alebo odrážadle dokáže už jazdiť rýchlo a bezpečne. Môže mať problémy s brzdením. Dokáže tiež súčasne niesť niečo v rukách a ísť - nerobí mu problém zmeniť smer - pri nižšej rýchlosti.
Ešte stále nie je schopné dostatočne odhadovať vzdialenosti to znamená, že musíte byť pripravení zachytiť ho, priložiť ruku k rohu stola, aby sa nebuchol keď vylieza spod neho apod. So zlepšujúcou sa jemnou a hrubom motorikou a koordináciou prichádzajú aj ďalšie nebezpečenstvá, ktoré si je potrebné uvedomiť.
Dieťa skúša kľučky a kľúče - to znamená, že už môže byť schopné otvoriť si nezamknuté vchodové dvere a odísť napr. na návštevu k starým rodičom, prípadne sa zavrieť v izbe a nechtiac sa tam zamknúť. Samozrejme odomknúť sa mu tie dvere už nepodarí. Inštrukcie o tom ako otočiť kľúčom sú pre neho nezrozumiteľné. Nedokážete na svoje dieťa dávať pozor neustále počas dňa, preto a pokúste niektorým nebezpečenstvám predchádzať a učiť priebežne vaše dieťa, čo môže a čo nie, prípadne nacvičovať nejaké situácie „dopredu“.
Rovnako začína byť oveľa zručnejší vo vyzliekaní - chce to robiť sám. Zoblečie si ponožky, dáva dole čiapku alebo klobúk, zobuje si topánky. Rovnako z tejto činnosti môže robiť hru - vy mu to oblečiete a on si to vzápätí zoblečie a veľmi sa pri tom smeje najmä ak naoko robíte krik. Je tiež schopný piť z pohára - najskôr z dvomi uškami, prípadne musí byť to uško dostatočne veľké a súčasne pohár nie je príliš ťažký. Ale už dokáže pohár uchopiť, dá si ho k ústam, napije sa a položí ho na stôl bez toho, aby rozlial.
V dvoch rokoch bývajú už deti viac ako pripravené na tréning na nočník. Dieťa už dokáže rozpoznať a cíti, že je pocikané alebo pokakané. Informuje Vás o tom síce už v tom momente, kedy potrebu vykonáva, nie predtým, ale už to uvedomenie tam je. Cez deň je to pre dieťa ľahšie ako v noci, ale už je možné začať aj s nočným tréningom - vhodná doba pre deti je od 18.mesiacov do troch rokov. Nepokúšajte sa však urýchliť tento proces. Preto je potrebné mať pripravený nočník - a informovať dieťa o tom, na čo slúži. Keď vidíte, že dieťa začína tlačiť je možné ho posadiť naň, aby vykonalo potrebu tam. Treba ho pochváliť, za to, že aké je šikovné. Tréning nesmie byť stresom pre dieťa ani pre rodiča, aby sa „nezaseklo“ a nevytvorili sa rituály u dieťaťa ako sa tomu vyhnúť.
Po sociálnej stránke je dieťa pripravené a potrebuje spoločnosť ostatných ľudí - nielen svojej rodiny. V tomto veku sa začínajú budovať vzorce správania, ktoré dieťa získava imitáciou a overovaním si dôsledkov svojho správania na svoje okolie. Rovnako sa môže stať, tým, že dieťa je nezávislejšie a snaží sa presadzovať, že začína robiť „napriek“ - bolo mu povedané, že niečo nemá robiť a aj napriek tomu ide a urobí to, často sa ešte pozerá, či si ho všímate a venujete mu pozornosť. Dieťa takto skúša hranice, ktoré ste určili a koľko si môže dovoliť. Nie je to preto, aby vás hnevalo, ale aby otestovalo svoju nezávislosť. Ak sa jedná o činnosť, ktorú nemôže robiť treba dôrazne dať najavo, že toto naozaj nie. Dieťa sa tiež v tomto veku učí, ktorý tón hlasu rodič používa, keď niečo ešte nemyslí vážne a kedy to už myslí vážne.
Dieťa zbožňuje čas, ktorý trávite spolu hrou, čítaním, spievaním apod. Má rado knihy, rado si ich prezerá a ukazuje všetko, čo už vie. Tým rastie jeho sebadôvera a zároveň sa ubezpečuje v tom, že môže ísť ďalej a skúšať nové veci. V knihách dokáže ukázať na obrázky dennej potreby, niektoré dokáže pomenovať, alebo urobiť zvuky, ktoré zvieratá, či veci vydávajú. Dokáže rozpoznať všetky mačky na obrázku aj keď budú rôznych veľostí a tvarov, ale nebude schopné určiť, čo je pekné a čo nie. Učí sa kategórie ako malé, veľké, špinavé, čisté apod. rovnako začína s farbami, aj keď ich ešte nedokáže pomenovať. Pri uvedomovaní mu pomáhajú pomôcky - žltá ako slniečko, zelená ako tráva - to znamená, spájanie k veciam, ktoré pozná a dokáže si ich vybaviť.
Dieťa už dokáže povedať 2 - 3 vety a z každým úspechom rastie jeho sebavedomie. Dieťa rado „rozpráva“ o sebe. Pretrváva jeho presvedčenie, že ono je stred vesmíru. Chce rozprávať a vzájomná konverzácia medzi ním a vami mu pomáha budovať slovnú zásobu. Dieťa tiež začína opakovať slová, ktoré niekde počulo - nie vždy v tej najvhodnejšej chvíli. Nerozumie taktu ani tomu, čo by malo a nemalo. Preto je dôležité mu to opakovane vysvetľovať a snažiť sa necítiť sa trápne pri nejakom prešľape. Častým rozprávaním sa s dieťaťom zistíte, že Vám tiež rozumie stále viac a viac a rovnako sa učí odpovedať na vaše otázky a inštrukcie aj inak ako „nie“ ak sa mu nechce ísť von - začína podávať vysvetlenia prečo nie. Rovnako dieťa bude schopné vykonať aj zložitejšie pokyny ako napr. „Choď za ockom a dones mi od neho mobil.“ Rovnako ho bude baviť klásť si k uchu telefón a rozprávať do neho - ak sa však ozve zo slúchadlá hlas dieťa prestane rozprávať a len počúva.
Prečo sa to batoľa neustále pýta?
Túto otázku dieťa kladie z mnohých dôvodov - niekedy chce vysvetlenie, niekedy je to len akoby zástupné slovo, keď nepozná iné a je zvedavé čo to je alebo na čo to je a niekedy len preto, aby vyprovokovalo konverzáciu s rodičom. Pri kladení otázok je veľmi vytrvalé a baví ho otázku opakovať stále dookola. Bude to pre vás znamenať nápor na vašu trpezlivosť. Niekedy sa môžete pokúsiť na jeho otázku odpovedať protiotázkou - čo myslíš ty? A konkretizovať to priamo na situáciu alebo predmet o ktorom sa rozprávate. Týmto spôsobom by ste mohli získať informácie o tom, ktoré vysvetlenie, alebo ktorú odpoveď vaše dieťa skutočne hľadá.
V reči sa môžu prejavovať už aj začiatky sociálne žiadúceho správania - spontánne dieťa môže začať hovoriť „prosím“ alebo „ďakujem“. O sebe hovorí ako o inej osobe a oslovuje sa menom.
Rovnako môže rozpoznať písmená alebo čísla v knihe, keď ich uvidí. Rozoznáva a rozumie slovám ako „moje“ a „tvoje“ a často používa slová „mne“ a „moje“ alebo na otázku koho to je odpovie svojím menom. Vlastníctvo svojich vecí berie veľmi vážne a žiarlivo si ich chráni. Vaše dieťa vo veku 24. nepoužíva dvojslovné spojenia.
