Keď sa malé dieťa snaží niečo povedať, občas sa začne zajakávať, ľudovo povedané koktať. Je to bežná vec. No niekedy to už až taká bežná vec nie je a sú situácie, pri ktorých by rodičia mali spozornieť. Čím skôr sa totiž zajakavosť začne riešiť, tým je väčšia šanca, že sa ho dieťa časom zbaví.
Príčin, prečo sa dieťa alebo dospelý človek začne zajakávať, môže byť hneď niekoľko. Jednou z nich je dedičnosť. Až polovica ľudí, ktorí majú problém so zajakavosťou, má ťažkosti v rámci rodiny, vysvetľuje logopéd Martin Malík.
Traumy. Zajakanie sa môže spustiť aj traumatizujúcim zážitkom ako napríklad úder blesku či facka. Najkritickejší vek je medzi 2-4 rokom života. U Mira Sýkoru, ktorý verejnosti známy z talentovej šou, bolo zrejme spúšťačom smutné lúčenie sa s otcom. "Ja som chcel ísť s ním. Hovorili mi, že nemôžem a potom som zmodrel," dodáva Miroslav Sýkora.
Rodičia by v takýchto situáciách mali byť ostražití a prvé príznaky zajakavosti okamžite konzultovať s odborníkom. Hlavne, keď sa to objavuje častejšie, napríklad zádrhy v reči, odmlčanie sa. Treba si všímať aj tvár dieťaťa, či nie je vtedy zúfalé, hovorí logopedička Katarína Púllová.
Čo je zajakávanie (koktanie)?
Zajakavosť (koktavosť, balbuties) je porucha plynulosti (fluentnosti) reči. Prejavuje sa opakovaním alebo predlžovaním slov, slabík, spoluhlások či samohlások, alebo prestávkami pri rozprávaní. Tieto nepravidelnosti spôsobujú ťažkosti hovoriacemu, ktorý vie, čo chce povedať, ale má problém to vyjadriť.
Zajakavosť je syndróm komplexného narušenia koordinácie orgánov participujúcich na hovorení. Najnápadnejšie sa prejavuje charakteristickými nedobrovoľnými špecifickými pauzami narúšajúcimi plynulosť procesu hovorenia a tým pôsobí rušivo na komunikačný zámer hovoriaceho. Pri zajakávaní môže ísť o kombináciu viacerých faktorov. Plynulosť reči môže byť narušená aj z iných príčin, ako je vývojové zajakávanie. Ťažkosti s rečou sa môžu objaviť aj po emocionálnej traume (psychogénne zajakávanie).
Muži sú oveľa náchylnejší na zajakávanie ako ženy. V detstve sa zvyčajne objavuje počas vývoja reči, avšak u dospelých môže byť spôsobené vážnymi ochoreniami mozgu alebo traumatickými zážitkami.
Príčiny zajakávania
Príčiny zajakávania nie sú celkom objasnené, a predpokladajú sa rôzne faktory - genetické, neurologické, psychické, vplyvy okolia, poruchy učenia a ich kombinácia.
Dedičnosť
Jednou z hlavných príčin je dedičnosť. Až 50 - 75 % zajakavých má aspoň jedného člena rodiny, ktorý sa tiež zajakáva. Vaša pravdepodobnosť, že sa u vás táto porucha objaví, je trikrát vyššia, čo naznačuje významný genetický vplyv. Mutácie v DNA môžu prispieť k vzniku koktania, pričom genetika zohráva úlohu aj v tom, či sa táto porucha časom zlepší alebo úplne zmizne.
Neurologické a psychické faktory
Neurologické faktory môžu tiež spôsobiť koktanie, najmä u dospelých. Poškodenie mozgu, ako napríklad po mozgovej príhode, úraze hlavy alebo v prípade degeneratívnych ochorení, ako je Parkinsonova choroba, môže viesť k neurogénnemu koktaniu. Tieto problémy s nervovým systémom môžu narušiť signály medzi mozgom a svalmi potrebnými na správnu artikuláciu.
Psychologické faktory tiež zohrávajú dôležitú úlohu v zhoršení koktania, aj keď nie sú primárnou príčinou. Stres, úzkosť a depresia môžu zvýšiť intenzitu koktania, najmä u osôb, ktoré už majú sklony k tejto poruche reči. Tieto psychologické faktory môžu spôsobiť, že koktanie sa stane výraznejšie, aj keď pôvodná príčina nebola psychologická.
Pri reči musí spolupracovať množstvo štruktúr: musíme vedieť, čo chceme povedať; musíme si z pamäti vyvolať slová, ktorými to chceme vyjadriť; musíme zapojiť množstvo drobných svalov na to, aby sme slová vedeli vysloviť; keď hovoríme, zároveň sa (sami seba) poučujeme. Ešte k tomu reč slúži na komunikáciu medzi ľuďmi, ktoré sú vždy citovo podfarbené - niekedy máme trému, inokedy sa cítime v pohode. Už len z vymenovaného vyplýva, že je to veľmi komplikované, a narušenie regulácie na hociktorom z týchto miest môže viesť k zajakavosti.
Je predstava o tom, že v pozadí zajakávania je odchýlka v regulácii viacerých mozgových centier.
Traumatizujúce zážitky
Zajakanie sa môže spustiť aj traumatizujúcim zážitkom ako napríklad úder blesku či facka. U Mira Sýkoru bolo zrejme spúšťačom smutné lúčenie sa s otcom.
Príznaky zajakávania
Zajakavosť sa v reči prejavuje prostredníctvom troch skupín symptómov:
- Dysfluencie (neplynulosti): Tieto sú nedobrovoľné a nekontrolovateľné.
- Opakovanie a vkladanie hlások (napr. „Č-č-červené auto tam stálo.“), slabík (napr. „Červené auto tam stá-stá-stá-stá-stálo.“) a slov (napr. Napr. „Červené auto auto tam tam tam stálo.“).
- Predlžovanie hlások, tzv. prolongácie (napr. „Čéééérvené ááááuto tam stálo.“).
- Tiché pauzy („Červené -- pauza-- auto tam stálo“).
- Prerušované slová („Čer -- vené auto tam stá -lo“).
- Nekompletné slovné zvraty a opravy („Červené auto tam stá stá -- Videl som tam červené auto.“).
- Nadmerná námaha: Prejavuje sa známkami svalového napätia, grimasami, nápadnou gestikuláciou, sčervenaním alebo potením.
- Psychická tenzia: Charakterizuje ju pocit vnútorného nepokoja, frustrácie, vyvedenia z miery a strachu z vlastného prehovoru, čo môže viesť k vyhýbavému správaniu, kedy sa jedinec snaží komunikácii vyhnúť.
Medzi hlavné príznaky koktania patria problémy so začiatkom slova alebo vety, predlžovanie zvukov, opakovanie častí slov, krátke pauzy či pridávanie zvukov, ako napríklad „ehm“. Ďalej sa môže prejaviť napätím vo svaloch tváre, pohybmi hlavy alebo rúk, či úzkosťou z hovorenia.
Kedy spozornieť a vyhľadať odbornú pomoc?
Je bežné, že deti vo veku od 2 do 5 rokov prechádzajú obdobiami, keď sa môžu zajakávať. Zajakávanie je u malých detí bežná súčasť učenia sa reči. Niekedy je však zajakávanie chronickým problémom, ktorý pretrváva až do dospelosti.
Vývinové dysfluencie sa zvyčajne objavujú medzi druhým a piatym rokom života, kedy sa u detí intenzívne vyvíjajú jazykové schopnosti. Pri vývinových dysfluenciách majú deti ťažkosti s plynulosťou reči, ktoré sa prejavujú opakovaním slabík, slov, alebo celých fráz. Takisto môžu deti hlásky predlžovať, alebo môžu mať problém so začatím prehovoru (dieťa sa snaží začať hovoriť, ale nejde mu to).
Vývinové dysfluencie by mali spontánne vymiznúť do 6 mesiacov, bez logopedickej intervencie. Avšak, aj v tomto období je dôležité pomôcť dieťaťu a správne ho podporiť. Nesprávne reakcie prostredia pri objavení vývinových dysfluencií môžu negatívne ovplyvniť plynulosť dieťaťa a byť fixujúcim faktorom.
Sú však situácie, kedy by rodič nemal čakať na návštevu logopéda až 6 mesiacov. Najmä, ak sa dieťa pri reči výrazne trápi, prejavuje úzkosť alebo strach z rozprávania. Dochádza k neustálemu zhoršovaniu reči alebo ak v rodine niekto zajakáva.
Pri vzniku sa predpokladajú aj genetické vplyvy, 50 - 75 % zajakavých má aspoň jedného člena rodiny, ktorý sa tiež zajakáva. Dôležitá je aj správna funkcia vegetatívneho nervového systému, primeraná výchova a eliminácia stresov. Často vzniká zajakávanie u detí, na ktoré sa kladú prehnané nároky, alebo sú samotárske so sklonom k egocentrizmu.
Potrebné je vylúčiť aj zriedkavejšiu organickú príčinu zajakávania (stavy po zápaloch mozgu, detskej mozgovej obrne a pod.).
Najkritickejší vek je medzi 2-4 rokom života. Zajakavosť najčastejšie vzniká medzi 4. - 7. rokom.
Častejší výskyt je u chlapcov (3 : 1).
Vzniká aj v školskom veku a len zriedkavo v dospelosti.
Výskyt (incidencia) je asi 5 - 10 %.
Vzniká asi v 60 % okolo 3. roku - najčastejšie vo veku 2 -5 rokov, a pred nástupom do školy.
Prejavuje sa napríklad opakovaním alebo predlžovaním zvukov, prerušovaním reči alebo používaním výplňových slov ako „ehm“ alebo „um“. Koktanie sa môže objaviť v detstve a u väčšiny detí časom zmizne, no niektorým pretrvá do dospelosti.
Dôležité je rozlišovať medzi vývinovými neplynulosťami a inými formami zajakávania. Pri vývinových neplynuliach by sa dieťa malo zajakávať ľahko, bez námahy, bez toho, aby si vlastnú zajakavosť uvedomovalo. Nemalo by trvať dlhšie ako 6 mesiacov a nemalo by byť závažného charakteru (napr. dieťa by počas nich nemalo mať narušenú mimiku, nemalo by prižmurovať oči, nemalo by vykazovať známky stresu počas komunikácie, nemalo by naťahovať-prolongovať hlásky).
Ak dieťa pri reči výrazne trpí, prejavuje úzkosť alebo strach z rozprávania, dochádza k neustálemu zhoršovaniu reči alebo ak v rodine niekto zajakáva, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc.
Diagnostika zajakávania
Koktanie diagnostikuje odborník na reč a jazyk, nazývaný logopéd, ktorý je vyškolený na hodnotenie a liečbu problémov s rečou a jazykom u detí aj dospelých.
U detí logopéd kladie otázky o zdravotnej histórii dieťaťa, zameriava sa na to, kedy sa koktanie začalo a v akých situáciách sa vyskytuje najčastejšie. Tiež zisťuje, ako koktanie ovplyvňuje každodenný život dieťaťa, jeho vzťahy s ostatnými a školský výkon. Môže dieťa požiadať, aby nahlas čítalo, aby si všimol jemné rozdiely v reči. Cieľom je zistiť, či je koktanie súčasťou bežného vývoja dieťaťa, alebo ide o problém, ktorý by mohol pretrvávať do dospelosti.
U dospelých logopéd kladie podobné otázky týkajúce sa histórie koktania a jeho častosti. Okrem toho je potrebné vylúčiť iné zdravotné stavy, ktoré by mohli spôsobovať koktanie, a zistiť, aký vplyv má koktanie na každodenný život dospelého človeka.
O zajakávaní sa pravdepodobne najskôr porozprávajte s pediatrom vášho dieťaťa alebo so svojím všeobecným lekárom. Príklady problematických slov alebo zvukov, ako sú slová, ktoré sa začínajú určitými spoluhláskami alebo samohláskami. Skúste si tiež spomenúť, kedy ste si prvýkrát všimli zajakávanie svojho dieťaťa a či to niečo zlepšuje alebo zhoršuje. Logopéd vám pravdepodobne položí množstvo otázok.
Ako môžu rodičia pomôcť?
Interakcia rodič - dieťa je veľmi dôležitá. Pozorne počúvajte svoje dieťa. Počkajte, kým vaše dieťa povie slovo, ktoré sa snaží povedať. Vyhraďte si čas, kedy sa môžete s dieťaťom porozprávať bez rozptyľovania. Hovorte pomaly, neponáhľajte sa. Striedajte sa v rozprávaní. Usilujte sa o pokoj. Nesústreďte sa na zajakávanie svojho dieťaťa. Snažte sa neupozorňovať na zajakávanie počas každodenných interakcií. Ponúkajte radšej pochvalu ako kritiku. Je lepšie chváliť dieťa za to, že hovorí jasne, ako upozorňovať na zajakávanie. Prijmite svoje dieťa také, aké je. Nereagujte negatívne, nekritizujte ani netrestajte svoje dieťa za zajakávanie. To môže prispieť k pocitu neistoty.
Ako môžete pomôcť dieťaťu v období vývinových dysfluencií:
- Buďte trpezliví: Dajte dieťaťu čas na vyjadrenie, neprestaňte ho počúvať ani nedokončujte za neho vety.
- Pokojné prostredie: Minimalizujte stres a tlak pri rozprávaní, ktorý by mohol zhoršiť zajakávanie. Povzbudzujte dieťa, aby hovorilo v uvoľnenej atmosfére bez súťaženia alebo náhlenia.
- Hovorte pomaly a zrozumiteľne: Dieťa prirodzene napodobňuje náš štýl rozprávania, preto, ak rodič hovorí pomaly aj reč dieťaťa sa automaticky po čase spomalí.
- Nehovorte mu „spomaľ“ alebo „nadýchni sa“. Chváľte dieťa za to, čo hovorí, nie za to, ako hovorí. Podporte jeho sebavedomie, bez ohľadu na jeho plynulosť reči.
- S dieťaťom počas hry rytmizujte, recitujte, spievajte, vytlieskavajte slová. Rytmus v reči deťom pomáha k lepšej plynulosti.
Pre každé malé dieťa sú najväčším vzorom rodičia. Takže ak sa otec s mamou nebudú venovať tomu, čo a ako pred drobcom hovoria, ani ten tomu nebude venovať veľkú pozornosť.
Nemali by sme dieťa poháňať alebo zaň dokončovať vety. Je potrebné koktajúce dieťa povzbudzovať, aby hovorilo viac a tým pádom si rozprávanie precvičovalo. Malo by na nás poznať, že sa tešíme na každé jeho slovo.
Pokiaľ to len ide, pred dieťaťom sa správajme tak, ako by sme o koktaní vôbec nevedeli. Rozhodne ho pred ním nijako nekomentujme a nerozoberajme. Obzvlášť si na to musíme dávať pozor na verejnosti.
Keď nám dieťa chce niečo povedať, plne sa na jeho prejav koncentrujme. Pokiaľ možno prerušíme inú činnosť a venujme sa len tomu, čo nám hovorí. Koktajúci človek veľmi rýchlo dokáže rozlíšiť, kedy sa mu venujeme a kedy mu len tak prikyvujeme, aby sme sa ho zbavili.
Za koktanie sa nesmie trestať.
Možnosti liečby zajakávania a koktania
Liečba zajakávania a koktania u detí a dospelých je individuálna a závisí od veku a konkrétnych okolností. Cieľom liečby je zlepšiť plynulosť reči, rozvíjať efektívnu komunikáciu a podporiť plnú účasť v škole, práci a sociálnych aktivitách.
Liečba u detí
U detí do 5 rokov sa často začína s nepriamou terapiou, ktorá zahŕňa úpravu spôsobu komunikácie v rodinnom prostredí, čím sa znižuje tlak na dieťa pri rozprávaní. Rodičia sú vedení, aby hovorili pomaly a pokojne, podporovali striedanie v komunikácii a vytvárali upokojujúce prostredie.
Ak koktanie pretrváva a zhoršuje sa, prechádza sa k priamej terapii.
U mladších detí sa často používa takzvaný Lidcombe Program, ktorý zahádza poskytovanie konzistentnej spätnej väzby v priateľskom a podporujúcom prostredí, kde sa rodičia pod vedením logopéda starajú o pravidelnú prax.
U starších detí, ktorým koktanie pretrváva aj po nástupe do školy, je cieľom terapie zlepšiť plynulosť reči, ale aj pracovať na sociálnych, emocionálnych a psychologických aspektoch koktania, vrátane znižovania úzkosti a budovania sebadôvery.
Liečba u dospelých
Pre dospelých je liečba komplexnejšia a zahŕňa kombináciu kognitívno-behaviorálnej terapie (CBT), ktorá pomáha zmeniť negatívne myšlienky a zmierniť stres spojený s koktaním.
Terapie a techniky
Pri koktavosti existuje niekoľko terapií a techník, ktoré pomáhajú zlepšiť plynulosť reči a znižovať negatívne vplyvy koktania. Medzi najefektívnejšie prístupy patrí fluency shaping (formovanie plynulosti), ktoré využíva rôzne techniky na nápravu reči.
- Spomalená reč: slová a slabiky sa vyslovujú pomaly a s predĺžením zvukov, čo zlepšuje plynulosť.
- Diaphragmatické dýchanie: pomáha kontrolovať dýchanie a uvoľňuje svaly potrebné na výrobu reči.
- Ľahké artikulačné kontakty: používajú sa na zmiernenie blokád pri výslovnosti, zameriavajú sa na jemné dotyky potrebné na vytvorenie zvukov.
- Jemná iniciácia: znižuje napätie pri začiatku slov a zabraňuje náhlemu zablokovaniu hlasiviek.
- Nepretržitá fonácia a pasívne prúdenie vzduchu: udržujú plynulosť reči a znižujú blokády.
Tieto techniky sa zvyčajne kombinujú s kognitívno-behaviorálnou terapiou, ktorá pomáha znižovať úzkosť a negatívne pocity spojené s koktaním.
Pri dlhodobom používaní týchto techník sa zaznamenáva aj neuroplastický účinok, ktorý zlepšuje prepojenie medzi sluchovými a motorickými centrami v mozgu, čím sa zvyšuje plynulosť reči.
Liečba môže zahŕňať aj:
- Logopedickú terapiu: kde sa učí pomaly hovoriť a všímať si okamihy, kedy dochádza ku koktaniu.
- Elektronické zariadenia: ktoré môžu pomôcť zlepšiť plynulosť reči, ako napríklad zariadenia s oneskorenou zvukovú spätnou väzbou alebo zariadenia napodobňujúce vašu reč.
Hypnóza: Liečba hypnózou má význam v situácii, keby sa niekto začal zajakávať po výraznom traumatickom zážitku, ktorý by vo svojom vedomí potlačil. Hypnózou by sa tento zážitok vyvolal, a mohlo by dôjsť k tzv. abreakcii - znovu prežitiu zážitku a uvoľneniu napätia. Dá sa hypnózou liečiť, ale bohužiaľ nie vyliečiť. Hypnóza pomáha len prechodne, takže sa napríklad len zlepší spev.
Psychoanalytická škola a psychoanalytický prístup k psychoterapii vychádza z presvedčenia, že dokáže odhaliť traumatické zážitky v útlom detstve a zmeniť ich spracovanie už u dospelého človeka.
Farmakoterapia: Sú lieky, ktoré v malých dávkach môžu pomôcť.
Existuje veľké množstvo metód, vhodnosť určitej metódy určí logopéd po dôkladnom vyšetrení. "Hrubé" pravidlo prognózy hovorí o 1/3 prípadov, kde sa podarí zajakavosť odstrániť, 1/3 zlepšiť a v 1/3 nemožno zajakavosť ovplyvniť. Recidívy a rezistentné prípady treba očakávať najmä pri organických mozgových poškodeniach a pretrvávajúcej traumatizácii.
Narušený vývin reči Logopédia
Časté mýty o koktaní
Medzi najčastejšie mýty o koktaniach patrí niekoľko zavádzajúcich predstáv, ktoré ovplyvňujú vnímanie ľudí, ktorí koktajú.
- Mýtus: Ľudia, ktorí koktajú, sú nervózni alebo plachí. Pravda: Nervozita nie je príčinou koktania, aj keď môže byť jeho následkom.
- Mýtus: Koktanie je spôsobené psychickými problémami alebo emocionálnym traumou. Pravda: Ide o neurologický stav.
- Mýtus: Deti, ktoré koktajú, napodobňujú stuttering (koktanie) svojich rodičov. Pravda: Ide o genetickú predispozíciu, nie o napodobňovanie.
- Mýtus: Deti, ktoré koktajú, sa môžu vyliečiť, ak sa na to dostatočne sústredia. Pravda: Koktanie nie je návyk, ale neurologický problém, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc.
- Mýtus: Dvojjazyčnosť alebo nútenie dieťaťa k pravej ruke spôsobuje koktanie. Pravda: Tieto tvrdenia boli dávno vyvrátené.
Prevencia zajakávania a koktania u detí
Prevencia zajakávania a koktania u detí zahŕňa niekoľko dôležitých prístupov, ktoré môžu pomôcť zmierniť alebo zabrániť rozvoju tohto poruchy reči.
Včasná intervencia je kľúčová, pretože odborná pomoc od logopéda môže výrazne ovplyvniť priebeh koktania.
Rodičia môžu pomôcť tým, že budú trpezliví, vypočujú si dieťa bez prerušenia a vytvoria prostredie, v ktorom sa dieťa cíti pohodlne pri rozprávaní. Dôležité je tiež, aby sa rodičia zamerali na upokojenie dieťaťa a vyhýbali sa nadmernému stresu alebo tlaku, ktorý môže situáciu zhoršiť.
Okrem toho môže byť prospešné podporovať dieťa pri rozvoji komunikačných zručností prostredníctvom hier, cvičení alebo skupinových aktivít.
Psychické zdravie - prostredie, v ktorom sa človek, a hlavne dieťa, nachádza, má veľký vplyv aj na jeho rečové schopnosti. S koktaním sa často spájajú aj iné poruchy, ako napríklad ADHD. Koktanie môže spôsobiť aj napätie v tele človeka. Koktajúci ľudia napríklad často zatínajú svaly a čeľuste či zovierajú dlane.
Koktaním sú najviac postihnuté deti vo veku do 8 rokov a väčšinou sú to chlapci. 75 % detí sa však z koktania časom dostane. Ak ste ako dieťa nekoktali, je veľmi nepravdepodobné, že začnete koktať v dospelosti.
V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že vy ani dieťa za to nemôžete. Môžete ísť za pediatrom a poradiť sa s ním, ako ďalej postupovať. Aj sami si môžete urobiť vlastný prieskum a vybrať si logopéda, ktorý sa vám zdá najlepší.
Pomôcť dieťaťu môžete aj svojím prístupom. Dajte mu najavo, že pri ňom stojíte. Keď sa dieťa pri rozprávaní s vami zakoktá, určite mu neskáčte do reči. Aj keď sa vám zdá, že sa pri rozprávaní trápi, nechajte ho, nech svoju vetu dokončí. Jeho sebavedomie môže trpieť, ak sa mu zdá, že nemôže vyjadriť svoje myšlienky bez prerušenia.
Vysvetľujte a rozprávajte sa. Deti rozumejú veľa veciam, aj keď my dospelí si to nemyslíme. A ak niečo neviete, nebojte sa to povedať. Netlačte ho k rozprávaniu, hlavne nie na verejnosti. Precvičujte s ním v súkromí. Ak vám logopéd poskytol tipy a rady, venujte sa im s dieťaťom aj doma. Láska a pozornosť rodiča alebo iného blízkeho dospelého koktajúcemu dieťaťu pomôže s upokojením.
Povzbudzujte ho v pauzách - skúste dieťa naučiť, aby zastavilo a nadýchlo sa po každom slove alebo po každých dvoch, troch, atď. Buďte dieťaťu príkladom - používajte jednoduché slová, hovorte pomalšie, zastavujte po každom slove alebo vete. Naučte ho správne dýchať - mnoho ľudí, ktorí koktajú, pri rozprávaní správne nedýchajú. Sú napätí a často zadržiavajú dych. Nechajte ho piť cez slamku - počas pitia cez slamku je jazyk v pozícií, ktorá je optimálna pre bezproblémové rozprávanie. Jazyk si môže cvičiť aj inak, napríklad pomaly a nahlas opakovať samohlásky A, E, I, O, U alebo otvoriť ústa naširoko a jazyk zatlačiť hore a dozadu a potom zas dopredu a dozadu.
Pokiaľ sa koktanie nezlepšuje alebo sa zhoršuje, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc logopéda.
Až 60 miliónov ľudí vo svete má problém so zajakávaním. Dokonca sa s touto poruchou museli popasovať aj Julia Roberts, Bruce Willis, Madonna či Winston Churchill.
Liečba koktavosti je individuálna a multidisciplinárna. Cieľom je zlepšenie komunikačných schopností a zníženie fyzických prejavov koktavosti.
Koktanie sa úplne nevylieči u každého jednotlivca, ale liečba môže pomôcť zlepšiť plynulosť reči, rozvíjať efektívnu komunikáciu a podporiť plnú účasť v škole, práci a sociálnych aktivitách.